Ste porotkyňou „folklórnej SuperStar“ RTVS Zem spieva. Pomôže podľa vás táto šou dostať folklór do širšieho povedomia ľudí?
Verím, že to tak bude. Vnímam to pozitívne v tom, že oblasť, do ktorej doteraz videla len zainteresovaná časť verejnosti, sa otvorí aj ľuďom, ktorí sa o ňu nezaujímali alebo nevedeli, že existuje. Preto sa veľmi teším, že v porote sedia profesionáli, ktorí sa zaoberajú folklórom aj folklorizmom a majú veľa poznatkov o tradičnej ľudovej kultúre. Navyše, sú nielen teoretici, ale aj praktici. Dúfam, že sa už skončila doba, keď televízie ponúkali milovníkom ľudovej hudby a tanca kvalitatívne slabú a dosť gýčovú formu „ľudovej zábavy“ typu Drišľak alebo Senzus. Tieto programy robili Slovensku medvediu službu v tom, že časť verejnosti si dnes myslí, že práve toto je naša tradičná ľudová kultúra.
Kapely, ktoré ste uviedli, mali v repertoári aj dvojzmyselné a vulgárne pesničky. Mali naši predkovia viac kučeravé myšlienky ako my?
Samozrejme, veď neboli iní ako my dnes. Rozdiel bol skôr v tom, že pravidlá morálky platili omnoho striktnejšie. Aj preto v ľudovej tvorivosti nachádzame síce veľa piesní s erotickým významom, no ten je v nich veľmi umne skrytý – treba ho len vedieť čítať a porozumieť mu. Profesionáli v oblasti etnomuzikológie, hudobnej folkloristiky či etnológie vedia, čo znamenajú symboly, ako sú kohút, ľalia, koníček a pod. Bežná verejnosť ich dnes už nepozná, čo je v poriadku. (Úsmev) Piesne majú pre súčasných ľudí aj iné funkcie ako v minulosti. Ale je niekedy dobrodružstvom zistiť, aké rafinované metafory naši predkovia do textov skryli. Vedeli ste, že aj známa pieseň Kohútik jarabý, nechoď do záhrady! je vlastne erotickou?
Prečo slovenský folklór, ktorý tu odjakživa bol, opäť zažíva renesanciu, čoraz viac sa o ňom hovorí a dostáva priestor aj vo veľkých televíznych projektoch?
Ten záujem je aj nie je nový. Po druhej svetovej vojne, keď sa zmenili spoločenské pomery, vznikla obrovská komunita ľudí, ktorí sa mu začali s podporou štátu venovať. Tradičný folklór sa teda rozvíjal prirodzene na dedinách v organizovaných folklórnych telesách a prezentoval sa na scéne a v médiách mimo svojho pôvodného prostredia. Toto úsilie podporovala aj kultúrna politika za socializmu. Pochopiteľne, veď príklon k ľudovosti bol súčasťou jej koncepcie. V súčasnosti prvky ľudovej kultúry prenikajú do rôznych hudobných žánrov, do výtvarného umenia, dizajnu, architektúry, módy – to všetko nie je nové, len o tom viac počuť a je to viac vidieť. Čiže ľudová kultúra sa svojím spôsobom stáva v rôznych formách dostupná aj ľuďom, ktorí by s ňou inak nemali kontakt.
Spomínate, že za socializmu folklór štát podporoval. Aké je to s podporou dnes?
Akákoľvek štátna podpora je podľa mňa dvojsečná zbraň. Rôznym spôsobom deformuje prostredie, ktoré podporu dostáva. Obdobie socializmu sa mnohým javí ako zlatý vek folklorizmu, čo z určitého hľadiska môže byť pravda, no v tom čase sa na tradičnej ľudovej kultúre aj vkuse ľudí napáchali aj nezvratné škody.
Kedysi bol folklór prirodzenou súčasťou života. Od tých čias sa však veľa zmenilo...
Ľudia v minulosti nevnímali folklór ako špeciálny čas vyhradený pre kultúru. Jeho prejavy boli prepotrebné k životu - ľudia vtedy nevystupovali pre niekoho, neboli tí, čo vystupujú, a tí, čo vystúpenie pasívne prijímajú. Ďalšia vec je i to, že spev a tanec neboli len súčasťou zábavy, ale aj obradov, keď mali úplne inú funkciu, ako pobaviť. V každom prípade spevák, hudobník aj tanečník boli akoby účinkujúci a diváci zároveň. Ak sa ľudia chceli zabaviť, museli sa o to pričiniť sami. Je škoda, že dnes v podstate vymizol dennodenný spev ľudí, ktorý bol predtým bežný. Málokto si dnes zaspieva. Zo všetkých strán dnes počujeme výhovorky, že ľudia nemajú hlas, sluch alebo „hudobné bunky“. Kedysi to bola skôr rarita, ak niekto nevedel vôbec spievať. Spievalo sa od detstva a bolo to normálne. Dnes sa ľudia za spievanie hanbia. Nečudo, nie sú zvyknutí citovo sa takto prejavovať a navyše nemajú trénované hlasy. Takisto majú chudobný repertoár. Vidíme to, keď idú maturanti po meste a chcú si zarobiť nejaké eurá. Spievajú, ale pre mňa je to skôr obraz hrôzy. (Smiech)
Divákov Zem spieva chytil za srdce rómsky hudobník a tanečník Jozef Miko (52), familiárne prezývaný Kopýtko. Je to podľa vás talent, ktorému naša spoločnosť nebola schopná dať viac priestoru a dostatočné uznanie?
Ťažko povedať, či je pre týchto ľudí prínosné, ak dostávajú veľký mediálny priestor. Oni sú autentickí v prostredí, v ktorom žijú. Doň patria. Niekedy mám pocit, že prílišné zviditeľňovanie ich začne zbytočne deformovať a prídu o to čaro, ktoré mali predtým. Na javisku sa totiž každý správa ináč ako vo svojom prirodzenom živote. Mám pocit, že Kopýtko je správne tam, kde je, a má to svoj význam. Ak sa on sám dobre cíti na javisku, tak sa cesta na vystupovanie nepochybne nájde.
Prečo sú Rómovia a černosi často lepšími hudobníkmi ako belosi?
Je to zrejme genetická predispozícia alebo prostredie, v ktorom žijú. Rómovia sú mimoriadne hudobne talentovaní, to je nespochybniteľné. A, samozrejme, keď sa raz narodíte do hudobníckej rodiny, tak je pre vás prirodzené začať hrať na nejakom hudobnom nástroji. Vzťah k hudbe sa totiž tiež pestuje. Pravda je však aj to, že ak sa chce niekto profesionálne živiť hudbou, talent nestačí. Vyžaduje to aj vytrvalosť, bystrosť, pohotovosť a organizačné schopnosti. A u Rómov nie je vždy pravidlom, že majú všetky tieto dispozície. To isté, samozrejme, platí aj pre majoritu. Na problémy s rómskymi muzikantmi, ktoré platia dodnes, narazil aj môj pradedo, ktorý bol primášom. Báli sa ísť lietadlom či loďou, ich disciplína bola slabšia. Jednoducho mali sklon robiť to, čo práve cítili, a niekedy ich zmysel pre zodpovednosť nebol práve ideálny. Ale zato hrali fantasticky.
Váš pradedo Samko Dudík († 86) bol slávnym primášom z Myjavy. Obdivoval ho aj hudobný skladateľ Leoš Janáček, režisér a folklorista Karol Plicka zabezpečil, že jeho kapelu nahrávali už v roku 1929 na platne. Takže aj u vás sa hudba dedila z pokolenia na pokolenie.
Ale áno. Hudobná tradícia na Slovensku je dosť viazaná na rodinné prostredie a aj v našej rodine to tak bolo. Rodičia u mňa postrehli hudobný talent, tak ma prihlásili na klavír. Neskôr som začala hrať na cimbale. Aj môj dedo bol cimbalista a huslista. Vždy počas pobytu u starých rodičov na Myjave sme si zahrali, hoci sme sa pritom neraz pohádali. (Smiech) Muzikanti sú totiž väčšinou komplikované osobnosti a každý má svoju predstavu o tom, ako chce hrať. Je to tak dobre. Lebo keď to už raz „zafunguje“, tak je to pasia.
Ako na vás reagujú muži ako na ženu cimbalistku?
Keď som chodila do základnej umeleckej školy, bolo nás viac dievčat ako chlapcov. Aj v mojej generácii sa našlo veľa cimbalistiek. Čiže v tomto som nikdy nejaký rodový problém nezaznamenala. No možno som aj ja do istej miery pri niektorých nástrojoch zaujatá. Nerobí mi úplne dobre, keď napríklad vidím ženu fujaristku. Fakt je, že nástrojová ľudová hudba bola v tradičnej kultúre doménou najmä mužov.
Bývalý šéf Lúčnice, legendárny Štefan Nosáľ, vždy hovoril, čo vrch, to iný mrav, iný kroj či obyčaj. Prečo máme na Slovensku takúto regionálnu rôznorodosť?
Súvisí to s mnohými faktormi. Všetky nevymenujem, ale určite napríklad s tým, že ľudia na území Slovenska boli relatívne dlho kultúrne izolovaní, vzdelanosť bola nižšia, dôležitú úlohu zohrával aj geografický charakter našej krajiny. Tá je z veľkej časti hornatá. V dedinkách vyššie položených v horách alebo koncových lokalitách, odkiaľ už neviedla cesta ďalej, sa spravidla zachovali starobylejšie folklórne prejavy ako inde.
Poznám veľa folkloristov, ktorí vďaka svojej vášni v ľudovej kultúre pochodili celý svet. Je folklórny súbor dobrou cestovnou kanceláriou?
Áno, obzvlášť za socializmu to bolo tak. Vtedy nebola veľká možnosť cestovať a len málokto sa mohol dostať na Západ. Keďže s folklórnym súborom to bolo možné, bola to dosť dôležitá motivácia pre mnohých členov súborov. Navyše, štát tieto cesty dotoval. Členovia súboru radi vycestovali aj za cenu toho, že s nimi bol nejaký tajný pán, ktorý dával pozor, aby sa v kolektíve neprihodilo niečo nečestné. Ale aj tak mnoho ľudí prostredníctvom folklórneho súboru emigrovalo do zahraničia.
Po svete cestujete aj vy, či už s vašou kapelou Banda alebo s inými folklórnymi telesami. Vraj niekedy to nie je žiadna slasť...
Predstava, že máme perfektnú stravu a bývame v hoteli je často mylná. Neraz sme prespávali v telocvičniach na rôznych karimatkách a štyridsiati sme mali jednu sprchu, ktorá pozostávala z hadice narazenej na vodovodný kohútik. Ale to je súčasť našej folklórnej turistiky. Pre mňa bola vždy dôležitejšia možnosť spoznať miestne pomery, byť v kontakte so súbormi z celého sveta, počuť a vidieť to, čo u nás nie je možné. A, samozrejme, aj stráviť čas s priateľmi.
