Niektorí sa prehajlovali až na vrchol... Podobne to bolo aj u nás za slovenského štátu. A po vojne sa situácia opakovala za komunistickej totality, ktorá tiež stvorila svojich pätolizačov i hrdinov.
Nacisti u Buriana
Keď nacistické Nemecko zabralo Česko a Moravu pod svoju „ochranu“, taká hviezda ako Burian nemohla ujsť pozornosti nových vládcov. Nacistickí pohlavári chodili k nemu do pražskej vily, nosili mu dary a on ich chtiac-nechtiac musel hostiť. Neskôr na svoju obhajobu povedal: „Viem, čo o mne ľudia hovoria, že kolaborujem. Ale čo by na mojom mieste robili, keby im pri dome zastalo auto, vyskákali by nemeckí dôstojníci s pijatikou a tým, že idú navštíviť CK feldmaršala? Ja som ich k sebe nikdy nepozýval. Ale keď prídu sami, čo mám urobiť? Mám povedať, páni, ja nemám s vami nič spoločné? S logickým dôsledkom, ktorý by to prinieslo?” Na naliehanie nacistov však zahral rozhlasový skeč Hviezdy nad Baltimorom, kde stvárnil opitého exilového ministra zahraničia Jana Masaryka. Za to Buriana z exilu v USA kritizovali aj jeho niekdajší obdivovatelia, herci Jiří Voskovec a Jan Werich.
Usvedčený
Lenže málokto z jeho neprajníkov vedel, že Burian tajne pomáhal odboju, počas protektorátu neprijal už žiadnu úlohu v nemeckom filme a z nacistov si dokonca na večierkoch a javisku robil žarty. Ak sa v jeho divadle hrali hry nemeckých autorov, tak len antifašistov a Židov. Zachránil viacerých ľudí pred deportáciou do koncentráku a zamestnancov vo svojom divadle držal počas vojny nad vodou. A práve oni podali po oslobodení republiky naňho trestné oznámenie a žiadali pre Buriana trest za kolaboráciu!
Už 24. mája 1945 kráľa komikov zatkli a uväznili na pražskom Pankráci, spolu s nacistami a zločincami. Z väzby ho prepustili až po intervencii Jana Masaryka, dva súdne procesy prekonal a bol oslobodený, no to sa mnohým nepáčilo a žiadali ho exemplárne potrestať. Pri treťom procese proti nemu svedčila herečka Lída Baarová, ktorá bola milenkou ríšskeho ministra propagandy Josepha Goebbelsa. Pod hrozbou smrti svedčila proti Buriannovi, že nadväzoval a udržiaval styky s nemeckými okupantmi pre osobný prospech. Buriana odsúdili na tri mesiace väzenia a polmiliónovú pokutu, pričom mu skonfiškovali takmer všetok majetok. Nesmel tiež verejne vystupovať a do divadla sa mohol vrátiť po šiestich rokoch... V tom čase mu už odpustil aj Werich a vybavil mu úlohy vo filmových rozprávkach Soľ nad zlato a Cisárov pekár.
Zlomená hviezda
Neskôr už psychicky zlomený Burian robil iba zájazdové estrády po celej republike. „Na každom vystúpení mal so sebou manželku Ninu a liter červeného vína. Vždy si pred vystúpením nalial pohár, vypil ho a potom išiel na javisko. Strašne ho boleli nohy. Videl som na jeho tvári tú bolesť, ktorú prekonával, kým prišiel k mikrofónu,” spomínal Burianov kolega František Dibarbora. Posledné predstavenie odohral s ťažkým zápalom pľúc, zomrel v roku 1962. Verejne bol Burian rehabilitovaný až po páde komunizmu v roku 1994.
Marvan sa vynašiel
Povojnové roky ukázali charaktery mnohých ľudí v plnom svetle. Obľúbený herec Jaroslav Marvan (†73), z ktorého vlastne Burian spravil hviezdu a po celé vojnové roky mu poskytoval zázemie vo svojom divadle, sa svojho šéfa vôbec nezastal. Pritom sám Marvan počas nacistickej okupácie ochotne spolupracoval s ich propagandou a periodikami, ako boli Vlajka či Árijský boj. Zatiaľ čo Buriana komunisti odstavili, z Marvana spravili bodrého Anděla na horách…
S gardistami
Diali sa podobné veci počas vojny ako v Protektoráte Čechy a Morava aj na Slovensku? Áno, diali. Podľa zistení týždenníka Plus 7 dní v tridsiatych rokoch minulého storočia drukoval gardistom herec Ondrej Jariabek (†78). Dokonca je autorom najpopulárnejšieho pochodu Hlinkovej Gardy - Kamaráti, na stráž!
Po skončení vojny v roku 1945 sa herec nevyhol vyšetrovaniu na ľudovom súde, ale zanedlho ho pustili. Pri druhom vyšetrovaní v roku 1946 sa objavili závažné svedectvá o jeho gardistickej minulosti, ale ako zázrakom sa potom všetky svedectvá akoby prepadli pod zem. Už v rokoch 1947 - 1948 sa stal Jariabek režisérom filmov a uznávaným hercom SND.
Trest pre Veselého
Aj herec a obľúbený spevák slovenských šlágrov si za vojny zašpinil ruky s fašistami. Nahral niekoľko platní pre nemecké firmy a naspieval gardistické piesne Slováci sme od rodu či pochod Kamaráti, na stráž! Po vojne ho zatkli a niekoľko mesiacov strávil v pracovnom tábore v Novákoch. „Otec o minulosti veľa nerozprával, takže neviem, či je to pravda,” povedala nedávno hercova dcéra Eva Veselá. „Niektorí ľudia hovorili, že v operete Netopier ukázal retiazkové hodinky so slovami, že sú jediné, čo mu Rusi nechali. Je pravda, že otec počas slovenského štátu veľa hral, bol herec a vždy sa držal zmlúv. Viem však, že otec zachránil svojho známeho pred koncentračným táborom. Bol vtedy hviezdou, využil svoj vplyv a išiel sa prihovoriť zaňho priamo k Tisovi,“ uviedla Eva.
Anticharta plná známych mien
Išli moci poruke
„Za slovenského štátu, ktorý bol totalitný a diktátorský podobne, ako to bolo neskôr počas vlády komunistov, mali umelci, ktorí šli moci poruke, pohodlný život a boli náležite oceňovaní,” hovorí Peter Juščák (63) z Ústavu pamäti národa. „Po vypuknutí povstania mnohí slovenskí umelci podpisovali petíciu na podporu Tisovej vlády.“ Na druhej strane však v septembri 1944 vzniklo Frontové divadlo na návrh Andreja Bagara, ktoré pôsobilo na povstaleckom území. Bola to umelecko-agitačná skupina, v ktorej okrem Bagara ako vedúceho pôsobili herci Emil Zvarík, Eugen Medek, Andrej Vandlík, Anna Cveková, hudobníci, iluzionista... „To boli tí ľudia na správnom mieste, ktorí pochopili, o čom je slovenský štát a že sme tu nejaký mierový ostrov uprostred Európy, je len kamufláž,” tvrdí Juščák.
Charta 77
Po skončení vojny a komunistickom prevrate mnohí umelci, ktorí boli lojálni voči slovenskému štátu, plynulo prešli do služieb kumunistického režimu a písali budovateľské básne.
A keď neskôr umelci v Čechách podpisovali výzvu za demokraciu Charta 77, na Slovensku sa takých našlo iba zopár. Od januára 1977 do konca decembra 1989 podpísalo Chartu 77 dokopy 1 886 signatárov, Slovákov bolo okolo 40. Medzi prvými ju podpísali historik Ján Mlynárik, spisovateľ Dominik Tatarka, neskôr Miroslav Kusý, Tomáš Petřivý, ktorý bol vtedy študentom FAMU... Signatári sa pre komunistický režim stali okamžite nepriateľmi štátu, mnohých uväznili, alebo im zničili kariéry.
Lojálne hviezdy
Ešte v januári 1977 zaplnili Národné divadlo v Prahe osobnosti československého kultúrneho života, aby sa prihlásili k hodnotám socializmu a rozvratnú Chartu 77 odsúdili. Televízia vysielala z hromaždenia priamy prenos, aby komunisti ukázali 15 miliónom ľudí, kto za nimi stojí. A k Anticharte pridali svoj podpis naozaj veľké mená - herci František Filipovský, Ladislav Pešek, Miloš Kopecký, Jiří Sovák a dokonca aj všetkými zbožňovaný Jan Werich, ktorý bol už vtedy ťažko chorý a až do smrti mal výčitky svedomia, že sa nechal dotlačiť k podpisu.
Werich bol jediným známym prípadom signatára Anticharty, ktorý chcel svoj podpis odvolať, čo potvrdila herečka a veľká komunistka Jiřina Švorcová, ktorá pred podpisom rečnila na pódiu o podvratných živloch socializmu, o stroskotancoch a samozvancoch. Celé stretnutie sa nieslo pod heslom - Za nové tvorivé činy v mene socializmu! Mnohí umelci sa zo začiatku vyhovárali, že nevedeli, čo podpisujú, alebo že nepoznali text Charty 77, neskôr viacerí priznali, že vedeli, o čo ide.
Začiatkom februára 1977 sa v pražskom Divadle hudby s rovnakým cieľom stretli ľudia z oblasti zábavy a hudby. Prejav prečítali Eva Pilarová, Karel Gott, Jiří Korn, Ladislav Šteidl a Karol Duchoň. Pod vyhlásenie za hodnotnejšiu tvorbu, krajšie melódie a šťastnejší život sa podpisovali Hana Hegerová, Jitka Molavcová, Pavol Hammel aj Milan Lasica a Július Satinský... Niektorí signatári sa za svoj podpis po páde totality ospravedlnili, napríklad známy herec a režisér Zdeněk Svěrák povedal: „Mal som strach a doteraz sa za to hanbím.”
Dnes sú už všetky tieto veci súčasťou histórie, hoci priami účastníci žijú. Uvidíme, či sa po českej Bohéme dočkáme niekedy aj slovenskej obdoby, ktorá by zmapovala osudy známych ľudí počas totalitných režimov.
Oldřich Nový (†83)
Manželku nezradil
Miláčik žien, ktorého preslávil najmä romantický film Kristián (1939), preukázal počas nacistickej okupácie veľkú odvahu, keďže jeho manželka Alica bola Židovka. Napriek jej prosbám, naliehaniu okolia aj vyhrážkam nacistov, aby sa rozviedol, Nový stál pevne pri nej. Nezlomil ho ani trest. Od roku 1942 mal zakázané nakrúcať filmy a v roku 1944 ho spolu s Alicou odvliekli do konentrákov pre zmiešané páry.
Dušan Grúň (74)
Prečo som podpísal antichartu
„Viac-menej každý vie, že s totalitou nie sú žiadne žarty. No vtedy sa režimu podaril žart v podobe hromadného podpisu umelcov proti Charte 77. Vtip bol v tom, že si Chartu 77 nemali možnosť prečítať, a tak ani nevedeli, proti čomu svojím podpisom protestujú,“ tvrdí po rokoch spevák Dušan Grúň, ktorý Antichartu tiež podpísal. „Kto nemal vážny dôvod neúčasti na podpisovej akcii, vystavil sa riziku následkov. Ja som dôvod nemal, a tak v plnom špeciále som doobeda letel s kolegami do Prahy, vypočul si príhovory, ktoré prečítali Karel Gott a Karol Duchoň nenapísané ich rukou a po podpise Anticharty som poobede priletel domov. Uvedomovali sme si, že ak sa nezúčastníme tohto podujatia, bude to mať pre nás vážne dôsledky. Skúsenosti nejedného umelca to potvrdili,“ uzatvára.
Oldo Hlaváček (83)
Antichartu som nikdy nepodpísal
„Ešte v roku 1957 ako študent tretieho ročníka na VŠMU som mal ako jediný v internáte rádio a počúval som Hlas Ameriky a BBC. Niekomu to prekážalo, jeden zo študentov VŠMU ma komunistom prezradil. V tom čase som bol už ženatý a s manželkou Boženkou sme čakali naše prvé dieťa. Po zatknutí ma usvedčili texty básní, ktoré neboli práve oslavnou ódou na vtedajší režim a Sovietsky zväz,“ spomína herec, ktorého zatkli za poburovanie proti republike a urážku predstaviteľov spojeneckého štátu, teda ZSSR.
„Tri mesiace som sedel na samotke. Ráno ma vozili na vypočúvanie, kde som sedel až do popoludnia o hlade a smäde.Boli to najhoršie časy, aké som zažil... Ešte aj na záchod som sa bál vypýtať. Raz ma jeden policajt zmlátil, ale keďže som sa sťažoval, viac sa už neukázal. Každý večer som musel na posteli ležať na chrbte a zaspávať pri 100 W žiarovke, ktorej svetlo mi svietilo rovno do očí. Ak som sa v spánku otočil, už aj mi dozorca trieskal na dvere. Kto niečo také nezažil, neuverí, že to bolo na zošalenie,“ opisuje Hlaváček.
Po návrate z väzby sa Hlaváček do školy vrátiť nemohol, vylúčili ho z nej ešte skôr, ako odznel rozsudok. Vrátil sa tam až o päť rokov neskôr. „So všetkými, ktorí proti mne na škole podpísali petíciu, som neskôr stál na javisku. Nezatrpkol som na nich, veď za to nemohli...“
Hlaváček tvrdí, že v divadle mal kolegov, ktorí po novembri 1989 otočili poľahky svoj plášť. „Keď prišiel do SND jeden z mladších kolegov, na prvej schôdzi povedal, že komunistická strana v divadle slabo pracuje, že sa musíme všetci snažiť, aby sme boli vzorom... O štyri roky bola revolúcia a on na rovnakej schôdzi vravel - Verejnosť proti násiliu musíme mať pevne v rukách a chodiť ľudí presviedčať, ako nám strana ublížila... Páčilo sa mi, ako chodili vracať stranícke legitimácie. Jeden ju roztrhal, ďalší šmaril o stôl...“ dodáva so smiechom Hlaváček.