Vedúci súboru Jozef Topoľovský (53) dodnes s láskou spomína na časy, keď sa z folklóru tešili ešte s jeho mamou Máriou (†64). Jej život však predčasne ukončila ťažká choroba. Spev, tanec a folklór boli v rodine Topoľovských súčasťou každodenného života. A tak nečudo, že sa tradovali z pokolenia na pokolenie.
Samouk
Na ústnej harmonike začal hrať už Jozefov stredný brat Štefan. „Zapáčilo sa mi to a keď som mal asi desať rokov, harmoniku som si od neho požičiaval,“ vraví. „Musel som zistiť, kde sa aký tón hrá, kde treba fúknuť a kde musím do seba potiahnuť. Keď som bol starší, tak sme ako mládenci chodili za dievčatami a tie sa chceli zabávať. Takže zábavu sme si museli robiť sami. Hudobný sluch som zdedil po oboch rodičoch, a tak som na tej ústnej harmonike začal hrávať,“ hovorí pán Topoľovský, ktorý je súčasťou Parchovianky takmer už polstoročie.
Aký otec, taký syn
Aj jeho najstarší syn Jozef (53) sa dostal k folklóru cez svojich rodičov. „Otec hral na ústnej harmonike, ale aj spieval a tancoval, podobne ako mama. Hoci nebola vyučenou krajčírkou, šila pre kolektív zemplínske kroje. Vedela krásne vyšívať aj háčkovať,“ spomína ďalší z rodu Topoľovských. „Bol som malý chlapec, keď k nám chodili zo Slovenskej akadémie vied a robili výskum týkajúci sa folklóru. Už vtedy ma to zaujímalo...“ spomína.
Prvú ústnu harmoniku mu otec kúpil, keď mal asi osem rokov. „Skúšal, či sa chytím, ale kamaráti mi vtedy boli prednejší. Behával som po vonku, hrávali sme futbal... Fúkal som do harmoniky, ale bolo to pre mňa náročné. Až postupne som zistil, že ústna harmonika je spratná a nie je na škodu pridať sa ku kamarátom, ktorí hrávali na gitare. Ako osemnásťročný som začal na nej hrávať jednoduché melódie. Potom som však odišiel študovať fyziku na vysokú školu a folklóru som dal načas pokoj.“
Mamu už nestihol
K folklóru sa však neskôr vrátil a je mu verný dodnes. V Parchovianke vtedy účinkovali aj jeho budúci svokrovci a manželka Mária (49). „V roku 1985 sme nacvičili pásmo v rámci folklórnej prehliadky - Nositelia tradícii, čo bola celoslovenská súťaž dedinských folklórnych skupín. Predviedli sme tradičný sobáš v Parchovanoch. Moja budúca manželka, ktorá mala vtedy iba osemnásť rokov a bola študentkou gymnázia, stvárňovala mladuchu, ja - študent Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach, som bol mladoženáč. V tom čase nebol medzi nami žiadny vzťah, ale zažili sme spolu folklórnu svadbu a v Žiline sme získali hlavnú cenu laureáta. A už o rok neskôr, 8. februára 1986, sme sa naozaj zobrali,“ spomína Jozef.
Ten februárový dátum má pre Topoľovských však aj smutnú príchuť. „Presne v ten deň, ale o 22 rokov neskôr, mala moja mama Mária (†64) pohreb. V piatok som odišiel služobne do Ameriky, a keď som sa o týždeň vrátil, mamu už stihli aj pochovať. Boli sme si veľmi blízki a dodnes ma mrzí, že som nebol pri nej... Bol to pre mňa šok, aj keď bola chorá. Trpela svalovou dystrofiou, svaly jej postupne ochabovali, ale mozog fungoval. Keď som odchádzal, nikto z nás netušil, čo sa môže stať. Život však išiel ďalej a ja dodnes na vystúpenia nosím košeľu, ktorú mi mama vyšívala...“
Tretia generácia
Keď mal Jozef 35 rokov a dve deti, začal sa ústnej harmonike viac venovať. „Čo som nevedel, spýtal som sa otca alebo muzikantov,“ vraví. Po čase do rodiny, kde už boli syn Martin (30) a dcéra Ivana (27), ktorí sa folklóru tiež venujú, pribudol ďalší syn Matej Jozef (11). A história s ústnou harmonikou sa zopakovala. „Odmalička bol spätý s folklórom. Púšťali sme mu pesničky, videá a keď mal asi šesť rokov, našiel moju starú ústnu harmoniku a skúšal do nej fúkať. Zaujímavé bolo, že už vtedy zahral jednoduchú melódiu, čo ma veľmi potešilo,“ priznáva Jozef.
To, že má malý Matej Jozef talent, si všimla aj riaditeľka detského folklórneho súboru Viganček a navrhla rodičom, aby ho do súboru prihlásili. „Syna to motivovalo a začal sa ústnej harmonike venovať ešte viac. Teraz používa grify, ktoré ani ja nepoznám. Ale to je dobre, keď žiak prekoná svojho učiteľa,“ dodáva hrdo Jozef Topoľovský.
