Prvýkrát som sa stala mamou
A stalo sa to skôr, ako som porodila. Nariekala som pred akútnym predčasným pôrodom v nemocnici, sediac na posteli, na ktorej šuchoce igelit, vedľa mňa už rodila asi tretia žena a ja som kričala: „Nié!“ Tak veľmi som sa bála, čo bude, nikto mi nevedel nič povedať, iba som vedela, že mi v 33. týždni musia prerušiť tehotenstvo. Triasla som sa ako osika a vtedy mi kamarátka Wanda Hrycová do telefónu povedala: „Kristína, prestaň. Tu už vôbec, ale že vôbec nejde o teba. Tu ide o ďalšie dva životy.“
A vtedy mi to všetko docvaklo a stala som sa mamou. Brífovala obsah môjho brušiska, že sa po pôrode treba nadýchnuť, že bude všetko v poriadku, púšťala dievčatám hudbu priamo cez slúchadlá do brucha. A keď sa narodili, nadýchli sa. A ja som sa stala už tak naozajstne prvýkrát mamou a vzápätí druhýkrát. A už som sa ničoho nebála, lebo som pochopila, že tie dve malé osôbky sú najstatočnejšie na svete a aj keď mi kedykoľvek bolo ťažšie, či som bola veľmi vyčerpaná, vždy som z toho momentu, keď som sa stala mamou, cuckala láskovú energiu. A robím to dodnes.
Prvýkrát som hrala v divadle
Nekonečne dlho sme v Divadle Astorka skúšali inscenáciu Žltá žltá ľalia, ktorú režíroval, aj napísal Silvester Lavrík. Ja som vtedy bola druháčka či tretiačka na výške a robila som asistentku réžie. V mojej milovanej Astorke, ktorá ešte vtedy sídlila na Suchom mýte v starej budove, ktorá voňala mojimi spomienkami na detstvo aj pubertu, keď som tam pracovala ako uvádzačka. Jedného dňa, keď bola Žltá žltá ľalia už dávno odpremiérovaná, mi volali okolo štvrtej popoludní z divadla, že či by som nemohla zaskočiť za študentku VŠMU, ktorá hrala slúžku Zuzu, Nelly Nagyovú, pretože sa stratila v budapeštianskom metre, kde bola na študijnom pobyte a nestihla vlak do Bratislavy.
A tak som otvorila doma scenár a zistila som, že vďaka dlhému skúšobnému obdobiu viem všetky potrebné texty. Už o šiestej večer som stála jemne v šoku, v kostýme Nelly v portáli a čakala, kedy sa začne predstavenie. Bola som vystresovaná ako blázon a asi minútu pred výšľapom som sa opýtala kolegov, že ako nahlas treba na javisku rozprávať. Skoro zinfarktovali. Monika Hilmerová zabudla zo stresu doniesť na javisko nejaké rekvizity, môj ocko, s ktorým som si zahrala vlastne prvýkrát v živote na javisku, robil neobvykle dlhé pauzy. No „sranda“ to bola. Vlastne si to vôbec nepamätám. Ale vďaka Nelly som si na poslednú chvíľu mohla zahrať na starom javisku starej Astorky, ktoré si odžilo tak nekonečne veľa príbehov a emócií. Vo vôni môjho najobľúbenejšieho divadla.
Prvýkrát som skúsila cestovať sama s dievčatami
Skrátka sme začali chodiť na výlety, aby sme nemuseli trčať stereotypne v Bratislave. Keď som s nimi išla na prvú samostatnú cestu do Tatier, ťukla som auto ešte na parkovisku pred domom. Asi zo stresu z cesty. Stres sa ukázal ako zbytočný a dnes už toho máme nacestovaného naozaj veľa. Okrem pravidelných výletov do Tatier sme absolvovali cestu do Saint Andrews v Škótsku, kam sme sa vybrali na promócie môjho brata Ondra. Stáli sme tam v posledný novembrový deň na pláži pri mori, v čiapkach a rukaviciach a ja som sa veruže aj rozplakala. Dievčatá stáli vedľa mňa a Ela sa len opýtala: Plačeš, lebo je to krásne?
A ja som len pritakala a ona ma objala. Matilda sa chcela kúpať. (smajlík) A tak sme tam stáli a ja som pochopila, že mám najlepšie parťáčky na cestovanie. Deti by mali cestovať. Naše deti cestovanie milujú, a tak, ako vedia deti prežívať prítomný okamih, chvíľu, tak by sa mali naučiť cestovať aj dospelí. Už teraz sa tešíme na šialenosti, na festival nového cirkusu Mičínsky Pitvor, ktorého som ambasádorkou, opäť na Pohodu, ktorú sme absolvovali aj minulé leto v stane. Cestovanie s deťmi je moja droga. Nič ma neteší viac, ako keď sa tešia. Verím, že mi to s mojimi malými parťáčkami bude dopriate. Musím im toho ešte toľko ukázať!
Prvýkrát som videla svoju knižku v kníhkupectve
Svoju prvú knižku Som mama som vôbec nemala tendenciu napísať. Láskyplne ma k tomu dokopali z vydavateľstva a ja som dnes nekonečne vďačná. Ja, knihomoľka, ktorá trávila hodiny v knižniciach a robila si výlety do pražských antikvariátov, v ruksaku nosila hŕbu kníh a čítala vždy tú, na ktorú som mala chuť, som naraz bola v kníhkupectve. Vždy som mala sen stráviť v kníhkupectve celú noc a ako som tam videla na poličke svoje knižky, uvedomila som si, že sa mi tento sen splnil.
Moje „srandovné“ blogy, ktorými som vypĺňala čas medzi dojčeniami, a neskôr si nimi privyrábala, aby nám vyšiel rodinný rozpočet a nemusela som chodiť od detí počas dňa do práce, ma dostali medzi mojich obľúbených autorov. Keď bola moja prvá knižka na prvých miestach v hitparádach, nenápadne som si to chodila fotiť, lebo som sa hanbila, aby ma pri tom neprichytili. Jasné, nikdy nebudem vedľa Bulgakova, Kunderu či Dostojevského, ale verím, že naše knižky aspoň na seba vidia.