Cez deň sa starajú o bezproblémový chod celého strediska, v noci, keď zasnežujú, sa z nich stávajú perinbaby v montérkach. Dlhoročný lanovkár zo Štrbského Plesa Ján Olšiak (57) nám prezradil, aké je to byť lanovkárom.
Na úvod úplne jednoduchá otázka. Aká je práca lanovkára?
Pracujem tu už vyše 30 rokov, tieto svahy poznám ako cestu domov a nemenil by som. Do Tatier ma natrvalo pritiahla láska. Bol som tu s kamarátmi, ktorí behali na lyžiach na silvestrovskej chate a spoznal som tu moju ženu Danku, ktorá tu pracovala. Pôvodom som z Detvianskej Huty. A predstavte si, že ako akčný mladý chalan, ktorý predtým pracoval v strojárňach, som zrazu stál na svahu pri vleku. Zdalo sa mi to veľmi nudné. Nuž, ako veľmi som sa vtedy mýlil. V skutočnosti je to vážne záživná robota - lanovkár je technik, meteorológ aj psychológ v jednom! Zo začiatku to bolo trošku horšie platené, potom sa to, našťastie, polepšilo. (Smiech)
Sedíme na hornej stanici lanovky - na Solisku. Pohľad na okolitú prírodu priam vyráža dych. Pracovať v takomto prostredí musí byť odmena, alebo sa mýlim?
Nemýlite. Keď je krásne počasie, je to radosť. Keď je však vonku -20 °C, fučí silný severák a visíte nad 30-metrovou priepasťou na lanovke, aby ste ju opravili, to už taká krása nie je. Stále sme však na čerstvom vzduchu. A viete, čo je na mojej práci najkrajšie? Keď mám nočnú službu tu na Solisku a ráno si pri kávičke vychutnávam východ slnka ako z dokumentárneho filmu. Spoza hôr sa lenivo vynára slnko a jeho lúče pomaly zalievajú okolité štíty. To je pocit na nezaplatenie.
Spomínate nočnú službu. Čo vtedy robíte? Lanovka vari v noci nejazdí...
Zasa všetko vám nemôžem povedať, veď to bude čítať manželka. (Smiech) Nočné služby mávame najmä v lete, napríklad aj kvôli zraneným. Sám som už zažil situáciu, keď sa na Solisku niekto zranil a záchranári sa vyviezli hore na lanovke. Cez zimu by išli na snežnom skútri, ale v lete by celý kopec museli vyšliapať, lanovkou je to rýchlejšie. Nočnú máme aj preto, aby sme pred prevádzkou urobili kontroly, či všetko funguje. Hlavne bezpečnostné prvky, brzdy a pod.
Aby sa nestalo niečo podobné, ako túto zimu v Závažnej Porube, keď zaseknutá lanovka uväznila v mraze takmer 90 ľudí?
To, čo sa stalo v Závažnej Porube, bola podľa mňa obrovská zhoda náhod. Samozrejme, že sa stane porucha, veď je to stroj. Ale ak prestane ísť, na to je na lanovkách náhradný generátor. My kvôli tomu agregát raz týždenne, či je leto, alebo zima, kontrolujeme a štartujeme. Keď sú veľké mrazy, štartuje sa aj častejšie, aby bol v prípade pohotovosti nachystaný. Ale ak sa nedarí nakopnúť ani ten, to už je jednoducho smola.
Ako vyzerá bežný deň lanovkára?
Perfektne. Lanovka sa nedá spustiť bez toho, aby bol niekto na dolnej aj hornej stanici. Ešte predtým, ako na ňu sadnú prví cestujúci, sa na nej prevezie niekto z nás, aby skontroloval trať. Ak je všetko v poriadku, môže sa začať. Ak sa však nájde nejaký zádrh, musíme to opraviť. Najčastejšou poruchou býva poškodené ložisko, ktoré sa opotrebuje. Meníme ho tak, že na daný úsek sa privezieme špeciálnou montážnou sedačkou, vždy dvaja, a priviazaní na lane ložisko vymeníme. Jednoduché či zložité údržby a opravy - všetko riešime my. Na konci dňa sa opäť pracovník, ako posledný, prevezie na lanovke a skontroluje trať. Zariadenie, ktoré je na sedačke, sa každých päť rokov rozoberá, kontroluje, čistí. Je to zodpovedná práca, nemôžeme sa pomýliť, lebo v hre sú ľudské životy a koniec koncov aj ten náš, ak nechceme skončiť v base. Raz za 10 rokov musí ísť celý sedačkový mechanizmus do Francúzska na kontrolu.
Všetci tušia, čo robia lanovkári v zime, ale čo robíte v lete?
V zime musí byť chod strediska tip-top a roboty s napadnutím snehu pribudne, ale v lete sa tiež nenudíme. Lanovka na Solisko premáva celý rok, čiže robíme v podstate to isté čo v zime. Teda okrem zasnežovania, to by asi celkom nešlo. (Smiech) Po sezóne vždy príde dráhový úrad a odkontroluje, či je všetko tak, ako má byť. V lete okrem iného fungujeme aj ako sprievodcovia, keď sú otvorené všetky chodníky a turisti sa pýtajú, kadiaľ sa vydať a kde čo je.
Jazda na lanovke môže v mnohých vyvolávať strach. Je to bezpečné?
Lanovka je bezpečná. Bezpečnejšia ako auto. Stáva sa iba naozaj ojedinele, že nejaká kabínka alebo vozeň padne. Tu sa to, chvalabohu, nestalo. Skôr sa častejšie stávajú zranenia, keď pri nastupovaní alebo vystupovaní cestujúci spanikária. Snažíme sa tomu zamedziť, na to sme predsa tu. Musíme vedieť rozlíšiť, kedy lanovku pribrzdiť, kedy zrýchliť, kedy zastaviť.
Čo je na tejto práci najťažšie?
Najťažšie je, keď musíme urobiť nevyhnutnú údržbu a je práve zlé počasie. Keď je však veľmi silný vietor, lanovka sa odstaví úplne a z bezpečnostných dôvodov nepremáva. Vtedy sú na tejto práci najťažší najmä ľudia. Je to vždy boj, lebo turisti si zaplatia dosť peňazí za odvoz a sú nervózni, keď sa zrazu nejde. Často kričia, že však tam nefúka a podobne. Lenže oni tu nie sú na to, aby to posúdili. Na najveternejšom mieste trasy lanovky je položený vetromer a keď fučí silný vietor, ktorý je nad povolenú hranicu, lanovka nás upozorní a sama sa zastaví. A my sme tu na to, aby sme predvídali. Ak by sme nechali ľudí voziť sa na lanovke vo veľkom vetre, mohlo by to byť veľmi nebezpečné. Vozne sa môžu rozhojdať a zachytiť napríklad o stĺp, čo môže spôsobiť vyhodenie lana alebo, nedajbože, pád vozňa.
Každé povolanie, ktoré obnáša prácu s ľuďmi, býva náročné. Akí sú dnešní lyžiari či turisti?
Je to také isté ako aj pri čašníkoch či iných pracovníkoch v službách. Sem-tam za vami príde človek, ktorý už k vám ide s tým, že vás ide nas*ať. Nemôžete si to pripúšťať. Ale odkedy je lyžovanie na Slovensku finančne náročnejšie, tak sú náročnejší aj ľudia. Možno je to aj tým, že s cenami sa zmenili aj zákazníci. Chodí sem viac podnikateľov a ľudí, poviem to na rovinu, ktorí na to majú, a niekedy musíte byť pomaly psychológ, aby ste rozumne z hádky vykľučkovali. Stalo sa, že som musel zastaviť lanovku a pán z nej začal na mňa vykrikovať, či som..., nemôžem to podstatné meno ani povedať, viete si predstaviť... Tak som sa ho opýtal, či sme si potykali a odkiaľ nabral dojem, že sa môže so mnou takto rozprávať. Na podobné situácie sme dokonca školení, ale ľudia sú nekonečná studnica konfliktov, čiže niekedy to, čo platí na sto ľudí, neplatí na sto prvého. Na druhú stranu, stále stretávame mnohých ľudí, ktorí sú milí a zábavní.
Mladí, starší, Slováci či zahraniční zákazníci. Akí sú naj?
To sa nedá jednoznačne povedať. Mnoho ľudí, najmä tí, ktorí idú na lanovku prvýkrát, sa jej boja. Ja im poviem, čo majú robiť a oni v strese začnú miesto pokojného nasadnutia pobehovať kade-tade. Často je problém vtedy, keď prídu „babkovci“ s vnúčatami. Snažia sa ich tak veľmi ochrániť, že robia ešte horšie. Niekedy sa divím, že rodičia nechajú starých rodičov, ktorí už sami potrebujú pomôcť, s malinkými vnúčatkami. No a čo sa týka národnosti, to sa nedá povedať. V globále ide o to, či majú skúsenosť s lanovkami, alebo nie. Najviac skúsení sú podľa mňa Poliaci, to sú veľkí turisti, navyknutí na toto všetko. Dokonca by som povedal, že aj Tatry poznajú lepšie ako naši.
Spomínali ste, že často pracujete vo veľkých výškach. Ocitli ste sa už niekedy v ohrození života?
V jednom úseku lanovky je taká roklina, kde je výška okolo 30 metrov. Dnes je to už lahoda, ale zo začiatku, keď som sa pozrel pod nohy, nebolo mi všetko jedno. Paradoxne som sa však prizabil nie na lanovke, ale na snežnom skútri. Išiel som kontrolovať trať a na jednom mieste bola natiahnutá ochranná sieť. Myslel som si, že sa zohnem a prepchám sa pod ňu, ale, nanešťastie, som si to zle vypočítal a sieť ma zo skútra strhla rovno za krk. Mal som už všelijaké zranenia, ale toto bol asi najhorši pocit v živote. Naozaj som si myslel, že som sa zabil.
Čo je nočná mora lanovkára?
To, že sa niekomu niečo stane, ale aj to, čo sa stalo v sezóne v Závažnej Porube. To neprajem žiadnemu kolegovi a ani zákazníkom.
A čo zabudnuté veci na lanovke? Mohli by ste si na konci sezóny otvoriť bazár?
V prvom rade sa snažíme všetko vrátiť. Ale nie všetko tak ide. Najčastejšie nachádzame oblečenie, ale aj okuliare, palice, stane sa, že aj lyže. No v dnešnej dobe najmä kadejaké foťáky a telefóny. Nikto nechce odísť bez toho, aby mal na lanovke aspoň jedno selfíčko a potom telefón často zabudnú. Ešte horšie je, keď im spadne. Ak je to v zime, tak ho nájdeme až my na jar. Keď sa sneh roztopí, až potom sa ukáže, čo všetko ľudia stratili.
Práca v prírode určite zahŕňa aj nechcené kolízie so zvieratami. Sme vo Vysokých Tatrách, takže čo medvede?
Teraz sme medveďa dlhšie nevideli, ale kedysi to bolo pravidelne. Keď sme bývali ešte na Štrbskom Plese, tak sa nám promenádoval pod oknami. Ale aj tu na Solisku som videl, že sa až veľmi približoval k ľuďom, strácal ostražitosť, čo bolo nebezpečné. Ochranári ho museli previezť inde. Často však tu na Solisku vidím najmä kamzíky. Najčastejšie vtedy, keď mám nočnú a idem sa v lete večer prejsť po okolí. Keď je pekne a ľudia sa z hôr vytratia, kamzíky sa ukazujú. Nesmiem zabudnúť ani na svište. Ja mám aj ochranársky odznak, čiže ak mám čas, chodím ich kontrolovať. Keď ma zbadajú, tak začnú pískať a upozorňujú sa, že niekto ide.
Ženy majú rady mužov v uniformách. Lanovkári majú tiež tú svoju. Balia vás osamelé lyžiarky?
Haha, no teraz už sme tu niektorí starí chlapi, ale mladých kolegov určite balia. Aj my sme to zažili, keď sme boli mladší. Alebo išlo skôr o to, že kedysi tu boli bodové lístky. To znamenalo, že za 50 korún získali ľudia povedzme 100 bodov a jedna jazda na Solisko stála 8 bodov, ktoré sme my museli kliešťami odštiknúť. Nemal by som to hovoriť, ale keď sa na nás kočky pekne usmiali, cvakli sme im miesto ôsmich bodov štyri. Jazda za jazdou boli príjemnejšie. Ale nikomu to nehovorte.
