Ani v skutočnom živote nikdy nezradil svoje presvedčenie. Tlačili naňho komunisti, ale neuspeli. O tomto výnimočnom hercovi a človeku nám porozprával jeho syn Gustáv (68), ktorý akoby otcovi z oka vypadol.
Gustáv Valach nosí meno i priezvisko svojho otca. „Jedni hovorili, že sa naňho podobal brat Peter (†70), ktorého som pred pár dňami pochoval, iní tvrdili, že sa podobám naňho ja. Neviem to posúdiť, faktom však je, že som po otcovi podedil jeho hlas, lebo ani otcovi priatelia mnohokrát nerozoznali, s kým sa v telefóne rozprávajú,“ spomína hercov syn, ktorý je lekárom a po celý život pracoval ako patológ. Najskôr na Slovensku a od roku 1992 až do odchodu do dôchodku v Rakúsku. Na striedačku žije v Bratislave a v Novej Bani. Jeho láskou sa stalo drevo, z ktorého vyrába zaujímavé predmety. Na to, že je penzista, si nesťažuje. „Myslím si, že aj staroba, podobne ako detstvo, je veľmi špecifická, ale zároveň veľmi krásna časť života. Len sa s tým treba vyrovnať. Každý by sa chcel dožiť vysokého veku, ale nikto nechce byť starý...“
Traja spolupútnici
Otec Gustáva Valacha patril ešte do éry zlatej hereckej generácie so silnými mravnými zásadami. „Z hercov, ktorí ešte zažili môjho otca, sú tu už len páni Štefan Kvietik (82), Oldo Hlaváček (83) a pani Marína Kráľovičová (89). Ale aj smrť patrí k životu,“ vraví hercov syn.
Mnohí diváci si Gustáva Valacha pamätajú ako charizmatického horára Straku z filmov Pod jezvečí skálou, Na pytlácke stezce a Za trnkovým keřem. Okrem toho však stvárnil desiatky úloh vo filme, televízii i rozhlase. O výrazných divadelných rolách už ani nehovoriac...
Výnimočné detstvo
Jeho rodičia žili v Banskej Štiavnici, mali dve deti a tam aj budúci herec vyštudoval Gymnázium Andreja Kmeťa. „Nedávno tam otcovi spolu s hercom Júliusom Pántikom (†80) odhalili pamätnú tabuľu. Na tom istom gymnáziu študovala aj moja mama Vierka (†92). S bratom sme často chodievali k starým rodičom na prázdniny, lebo otec dosť veľa nakrúcal a my sme mali ešte aj dve mladšie sestry Veronku (†53) a Janku (†42),“ spomína hercov syn.
„Mali sme tam krásne detstvo. Brázdili sme kopce a mali sme aj partiu z ulice. Brat Peter mal päť a pol roka, ja štyri a mladík, ktorý partiu viedol, dvadsaťdva. A to bol pre nás niečo ako pánboh. Štiavnica bola plná baníkov a zohnať karbid nebol problém. Tak sme chodili strieľať. Vzali sme škatuľu zo sušeného mlieka, na dno sme položili kúsok karbidu, nacikali sme naň, prikryli vrchnákom a o chvíľu to poriadne buchlo,“ usmieva sa pri spomienkach na šibalstvá.
Lotroviny
O príhody nebolo núdze ani v Bratislave. „Bývali sme oproti Dvom levom, teda v centre mesta. Otec prišiel zo skúšky z divadla domov a zastal autom vo dvore. Ja som sa práve šplhal hore po hromozvode a už som bol na treťom poschodí. Mal som asi 14 rokov a vyliezť hore až na strechu bolo skúškou chlapčenskej odvahy. Otec sa tváril, že ma nevidí, a tak som pomaly zliezol dolu. To bolo asi po prvý raz, čo som za lotrovinu nedostal bitku. Neraz som hovoril, že som mal tri razy denne chleba a štyri razy bitku. Popritom všetkom bol však otec láskavý človek. Samozrejme, že mi dohováral a dodnes si pamätám jeho slová: ,Ty si sa zrejme zrazil s koňom, lebo normálny človek toto neurobí‘,“ usmieva sa Gustáv Valach.
Prísna výchova
Do osemnástich rokov bol herec Gustáv Valach na svoje deti veľmi prísnym otcom. „Až keď sme všetci zmaturovali, tak sa z neho stal takmer demokrat. Napríklad v bratislavskom PKO bývali predĺžené tanečné. Zábavy sa začínali o piatej popoludní a trvali do desiatej večer. Otec zavelil, že o deviatej musíme byť doma a neexistovalo, že by sme to pretiahli čo i len o päť minút. A takto nás k poctivosti vychovával permanentne. Samozrejme, stalo sa, že sme prišli neskôr a bolo zle-nedobre, ale vtedy to bolo tak, že u chlapov sa jemnosť nenosila. Keď sme šli na vysokú školu, tak bola výchova voľnejšia, slobodnejšia, ale to už sme mali v sebe vštepený zmysel pre poriadok, spravodlivosť a najmä pre pravdu. Otec nič viacej neznášal, ako keď sme mu klamali,“ spomína syn.
„Aj mama bola na nás prísna, ale materinská láska bola iná ako otcovská. Niekedy behala za nami s varechou okolo stola – varecha neraz končila zlomená v koši,“ smeje sa. „Vždy však bola veľmi starostlivá, takmer celý život bola v domácnosti s výnimkou desiatich mesiacov, keď otec pracoval vo výrobe,“ vysvetľuje syn.
Vyhadzov z divadla
Práca vo výrobe bol pre herca trest od komunistov. Valach sa totiž nikdy netajil, že je katolík a svojej viere bol oddaný telom i dušou. Odmietal budovať socializmus spôsobom, do ktorého ho mocipáni nútili a v roku 1959 ho preto za trest prepustili zo Slovenského národného divadla.
„Najskôr pracoval v tlačiarni a jeho prvá výplata bola 453 korún z čoho sa nedalo vyžiť. Našťastie, predtým dokončil český film Ztracenci (1957), tak sme žili ešte aj z toho, čo tam zarobil. Po roku prešiel do Pozemných stavieb. Urobil si kurz pre bagristov a začal chodiť aj na večernú stavebnú priemyslovku. Ako bagrista zarobil veľmi slušný peniaz a hravo nás uživil, pracoval aj 10-12 hodín denne. Málokto vie, že náš otec vlastnoručne vybagroval základy pod onkologickým ústavom na Heydukovej ulici v Bratislave a my sme mu tam v obedári nosili obed.“
V roku 1962 sa Gustáv Valach mohol vrátiť späť do Národného divadla. Lenže prvá rola, ktorú mu ponúkli, bola kontroverzná úloha pápeža v Hochhutovej hre Zástupca. „Otec ju odmietol, pre zásadný rozpor medzi skutočnosťou a textom role. Vzápätí nato mu ponúkli rolu esesáka v tej istej hre. Herec ju opäť odmietol, tvrdiac, že naraz koketovať s Pánom Bohom aj s Diablom sa nedá. Pamätám si, že otca potom predvolali k veľkému komunistickému funkcionárovi Vasiľovi Biľakovi. Ten mu dohováral, prečo má taký problém vzdať sa svojej relígie, ale keď mu otec povedal, nech sa on vzdá svojho pravoslávia, bolo po debate,“ vysvetľuje situáciu syn.
Pocty
Gustáv Valach bol zásadový človek a nedal sa kúpiť ani ocenením. „Národné divadlo bolo na zájazde v Prahe s hrou Strakonický gajdoš, kde otec hral rolu gajdoša. Na predstavení bol aj vtedajší minister kultúry profesor Zdeněk Nejedlý, ktorý sa rozhodol, že otcovi za jeho výkon udelí titul Laureát štátnej ceny Klementa Gottwalda. Pamätám si, ako otec hovoril, že pri preberaní ceny mu Nejedlý povedal: ,Jenom jednou jste přišel a již jste zvítězil.´ Toto vyznamenanie mu potom komunisti zase vzali... On si nikdy nezakladal na poctách. Lákať ho do komunsitickej strany, to si zrejme nikto ani netrúfol. Odmietal sa vzdať svojej viery len preto, aby sa niekomu zapáčil,“ tvrdí syn.
Gustáva Valacha mala v merku aj Štátna bezpečnosť. „Pravidelne pod naším balkónom stávalo auto s dvoma tajnými. Jedného dňa ich otec pozval domov na víno, a oni išli. Treba povedať, že ani v ŠtB neboli len samí hlupáci alebo gauneri. Medzi tými, ktorí mali červenú knižku, boli aj slušní ľudia a presne aj naopak.“
Na čiernu listinu sa Valach opäť dostal po roku 1968, po okupácii Československa sovietskymi vojskami. Jeho veľká úloha potom prišla až v roku 1978, keď ho obsadili do prvej časti českej trilógie Pod jezevčí skálou. Ale tvorcovia museli o Valacha zviesť s komunistami tvrdý boj, aby ho mohli do filmu obsadiť. A tak si ho dodnes väčšina divákov pamätá najmä ako horára Straku, dedka hlavnej postavy, ktorú stvárnila vtedajšia detská hviezda Tomáš Holý (†21).
Znamenia
Syn Gustáv Valach zostal z pôvodnej rodiny už len sám. „Najskôr nás opustili sestry. Najmladšia Janka zomrela na rakovinu ako 42-ročná, bola lekárka. Potom zomrela druhá sestra, architektka Veronika ako 54-ročná na rakovinu pľúc, podobne ako najstarší brat Peter († 70), ktorý bol tiež architektom. Otec zomrel v r. 2002 na infarkt po krvácaní do mozgu a mama vlani na to isté. Je tam taký zaujímavý fenomén - otec zomrel 27. apríla, mama 27. marca a brat 27. januára. Všetci traja v rovnaký deň v mesiaci. Rozhodne by som nezamietal, že to nejakú súvislosť má, ale neviem to pomenovať, neviem tomu dať názov a nemám to ako potvrdiť ani vylúčiť. Medzi nebom a zemou určite niečo je, len nevieme čo...,“ dodáva na záver spomienok na otca lekár Gustáv Valach.
Pod Jezvečí skálou
Príbehy malého Vencu, ktorého stvárnil Tomáš Holý (†21), si dodnes radi pozrú starší aj mladí diváci. Rovnako úspešné a obľúbené sú aj pokračovania Na pytlácké stezce (1979) a Pod trnkovým keřem (1980).
Holý bol vtedy detskou hereckou hviezdou a náročné filmovačky zvládal popri škole. S úlohami mu po vypnutí kamier neraz pomáhal aj samotný Valach. „Mali spolu veľmi pekný vzťah, aj to sa podpísalo na celkovej atmosfére filmu,“ povedal pred rokmi šéf produkcie Jiří Beránek.
