Kaňkovský pre Nový Čas Nedeľa otvorene porozprával, prečo ho vyhodili zo školy aj ako sa mu hrá s Koleníkom.
V jojkárskom seriáli 1890, kde hráte tajomného komorníka Huberta, sa s detektívom Jánošom Martonom (Ján Koleník) budete neustále chlapsky doberať. Pokračujete v tom aj mimo kamier?
To napätie bude medzi nami stále. V seriáli je pre mňa Koleník votrelcom, stelesnením pokroku a navyše aj pre konzervatívne grófstvo je nebezpečným elementom. Keďže sme si počas nakrúcania neustále vymieňali nahnevané pohľady, hovoril som mu, že v prestávkach si musíme aj zažartovať, aby okolo nás nebola hromadená negatívna energia. (Smiech) Ale hovoriť, že sme v reálnom živote kamaráti, by bolo trúfalé z mojej strany, keďže doteraz sme sa osobne nepoznali. Ináč sa nám hrá spolu dobre, Janka si vážim, je to super chalan.
Koleník má na Slovensku, ale i v Čechách imidž vychýreného lámača ženských sŕdc. Necítite sa pri ňom ukrivdene, že on je za toho pekného?
To som si všimol, že naňho letia skoro všetky ženy naokolo! Dlho som nevedel o Koleníkovej povesti, ale je mi to úprimne jedno. Prajem mu to, ale sú to veci, ktoré pre mňa nie sú dôležité. Ja žiadnu osobnú krivdu necítim. Som si vedomý svojich predností, ale i nedostatkov... Napriek tomu si u žien na neúspech veľmi sťažovať nemôžem.
Hoci ste na Slovensku pomerne neznámy, v kriminálke z prostredia českého podsvetia - Příbeh kmotra ste si zahrali po boku Andyho Hryca mŕtvolu. Stihli ste sa za ten čas aj bližšie spoznať?
S Andym sme si sadli, stihol som spoznať jeho bohémsku stránku, ku ktorej tiež nemám ďaleko. (Smiech) Vážim si ho, je to osobnosť. Nakrúcali sme v krízových podmienkach - vystlali mi jamu dekami, zahrabali ma lístím a bola mi zima. Napriek tomu to bola kľúčová scéna, vďaka ktorej ma ľudia stále spoznávajú. Odvtedy sme s Andym Hrycom nakrúcali na Slovensku opäť, a to film Petra Bebjaka Čiara. Teraz sa smejem, že vám to takto vraciam a mstím sa za české herečky, ktoré trpia tým, že v Česku hrá veľa slovenských herečiek.
V minulosti ste študovali na pražskom hudobnom konzervatóriu, odkiaľ vás v treťom ročníku vyhodili pre zlú dochádzku a nezhody s učiteľmi. Boli ste veľkým rebelom?
Nerozumel som si s mojím vedúcim hlavného odboru klavíra. Navyše v tom čase sa úroveň tej školy začala dosť zhoršovať, aj keď, samozrejme, niektoré veci ako napríklad moja dochádzka alebo to, že niektoré predmety mi jednoducho nešli, idú proti mne. Asi som bol divoký, ale keďže ma nikto nemotivoval a mal to byť len bezcieľny dril, som nesmierne rád, že ma odtiaľ vyhodili. Prebralo ma to a veľmi jasne som si povedal, čo chcem vlastne v živote robiť.
V detstve ste podstúpili kozmetickú korekciu očí. Mali ste zdravotné problémy alebo išlo o estetický rozmar a chceli ste vyzerať ináč?
Bolo to hlavne z toho dôvodu, že moje očné viečka neplnili svoju funkciu a vysychala mi rohovka. Lekári ma vtedy varovali, že keď budem mať osemnásť rokov, možno bude nutná ďalšia operácia. Našťastie nebolo treba, telo je adaptabilné, oči sa mi vlhčia a dokonca sa mi zlepšil zrak. Ale, samozrejme, že trochu išlo aj o to, že som mal výrazné ázijské riasy, ktorým dodali lekári trochu iný tvar.
V rozhovoroch sa vás často pýtajú na váš epikantus - kožný záhyb prekrývajúci vnútorný kútik oka. Už ste si na to zvykli?
Blbé je to skôr vtedy, keď sa o mňa médiá zaujímajú len preto, že som iný a nie pre moju prácu. Ale žijeme v povrchnom svete a s tým je potrebné sa vyrovnať. Dnes mi tieto otázky a pozornosť už nič nerobia, no v detstve to bolo zaujímavejšie. Deti totiž neznášajú inakosť rovnako ako hlúpi ľudia, čo súvisí aj s dnešnou dobou, ktorá nahráva extrémizmu. To vám na Slovensku asi nemusím vysvetľovať, máte ich v parlamente...
Čo si myslíte o tom, že strana Mariána Kotlebu, ktorá neskrýva xenofóbne názory, sa dostala takto ďaleko?
Je to zlé a je to hrozba. Preto je potrebné sa nad tým zamyslieť a niečo spoločne robiť. Nie je to tak dávno, keď sme si odžili niečo podobné. Máme o tom dokumenty, knihy a ľudí, čo si to odžili. A teraz sa k tomu chceme vrátiť? Ako sa hovorí, kto chce zapaľovať, musí sám horieť. Tí ľudia si neuvedomujú, že teraz sú síce v nejakej pozícii, ale hocikedy sa to môže otočiť proti nim.
Šikanu pre inosť ste zažili aj vy sám. Obrnilo vás toto ťažké obdobie?
Necítim sa príliš obrnene. Dosť vecí si beriem do seba a prežívam. Možno aj preto som herec. Hovorí sa, že herectvo je diagnóza a všetci herci sú ľudia, ktorí si vnútorne riešia nejaký problém. Vyrovnaný človek so spokojným detstvom nemá potrebu byť hercom. (Smiech)
Často vás vídať v úlohách psychopatov, zločincov a kriminálnikov. Nie je to pre vás psychicky náročné? Ako sa potom z toho dostávate?
Je to náročné! Ak nakrúcam film, tak sa tomu smejem, lebo ma to skôr fyzicky vyčerpáva. Ale v divadle si ten pomyselný kabát navliekam večer čo večer, nosím si ho domov a už mi párkrát partnerka vyčítala, nech z tej úlohy vystúpim. Mal som možnosť hrať enormné zlá, ale som za to vďačný, sú to cesty do duše. Z roly už dokážem vystúpiť, viem zlo odložiť, ale to neznamená, že by som nad ním nepremýšľal.
