Heňa totižto od narodenia trpí vážnym zrakovým postihnutím a Natália jej na svahu nahrádza oči. Lyžujú spolu už deväť rokov a o tom, že im to spolu ladí, svedčí už viac ako 70 získaných medailí v zjazdovom lyžovaní, medzi nimi päť zlatých kovov z paralympiád. Prichádzame do Nízkych Tatier, kde biela prikrývka stále odoláva teplejšiemu počasiu. V Liptovskom Jáne na nás už čaká duo lyžiarok, ktoré našu krajinu výrazne dostali do povedomia medzinárodného športu. Henrieta Farkašová a Natália Šubrtová spolu reprezentujú Slovensko v zjazdovom lyžovaní zrakovo postihnutých. Hoci Heňa takmer nevidí už od detstva, nevzdala sa a stala sa z nej naša najúspešnejšia paralympionička. Teda, z nich. Pretože ako lyžiarky svorne tvrdia, jedna bez druhej by to nezvládli.
Dve ako jedna
Z hotela vychádzajú dve usmiate mladé ženy. „Dobrý deň,“ zaznie zborovo. Už iba podľa tohto na sekundu presného pozdravu od oboch tušíme, že musia byť perfektne zohraté. Nemýlime sa. Heňa a Natália spolu lyžujú už deviatu sezónu. Popritom, ako sa presúvame na svah v Závažnej Porube, kde budú dnes trénovať, spomínajú na svoje lyžiarske začiatky. Vzhľadom na to, aké úspechy majú zjazdárky za sebou, si budete možno myslieť, že obe lyžujú odmalička. Nie je to tak.
„Prvýkrát som na lyžiach stála až v sedemnástich na lyžiarskom výcviku. Veľmi sa mi to zapáčilo a môj telocvikár bol zo mňa prekvapený. Hovoril, že som prirodzený talent. Nebála som sa pustiť strmhlav dolu svahom a išlo mi to dobre. Keďže pán telocvikár pôsobil ako podpredseda sekcie nevidiacich športovcov Slovenska, práve on viedol moje prvé kroky k súťažnému zjazdovému lyžovaniu,“ spomína Heňa. Naopak, jej navádzačka Natália lyžuje od útleho detstva. „Na lyžiach som stála už ako trojročná a prvé preteky som absolvovala, keď som mala päť. V podstate som lyžovala celý svoj život. Neskôr, keď som nastúpila na vysokú školu a súťažné lyžovanie zavesila na klinec, dostala som ponuku navádzať Heňu. Skúsili sme to,“ dopĺňa Natália.
Vážne zranenie
Hneď na začiatku zažili poriadne dramatické chvíle. Počas prvého spoločného stretnutia do Henriety v plnej rýchlosti napálil lyžiar a hrôzostrašne sa zranila. „Išli sme spolu prvýkrát trénovať do Rakúska, no veľa sme toho nestihli, pretože som mala vážny úraz. Štvornásobná zlomenina pravej strany tváre ma doviedla do nemocnice v Innsbrucku, kde ma museli operovať. Doteraz mám pamiatku v podobe titánových spojov v tvári, ale zasa si hovorím, že aspoň niečo vydržia,“ smeje sa úspešná paralympionička.
Za farbou
Vezieme sa lanovkou na svah a vyzvedáme, ako vlastne celé navádzanie funguje. Predstava, že sa spustíte dolu kopcom so zavretými očami, je desivá... Pre Heňu nie. Aj keď nie je úplne nevidiaca, nevidí takmer nič. Svoj hendikep približuje zdravým ľuďom tak, že je to ako keď sa počas sprchy pozeráte cez zarosené sklo sprchového kúta. „Môj hendikep je vysoká krátkozrakosť – čím bližšie je predmet či navádzač, tým ho lepšie vidím. Ťažko opísať, na akú diaľku dovidím, pretože vidím aj stromy za vami, ale to je skôr empirická skúsenosť. Vidím farebný kontrast niečoho vysokého a keďže sme na svahu v horách, viem si domyslieť, že sú to stromy,“ opisuje Heňa. „Preto mám na súťažiach na sebe krikľavo-oranžové tričko – Heňa sleduje krikľavú farbu a za ňou ide,“ dodáva navádzačka.
Hop-hop
Natália na svahu funguje ako Henine oči. Na prilbách majú pripevnené vysielačky, cez ktoré sa dorozumievajú. „Tak dávam pretekárke pokyny ohľadne trate, pretekových brán, prechodu zo slnka do tieňa a všetkého dôležitého, čo sa na svahu deje. Rovnako sa ju počas jazdy snažím korigovať – aby mala správny postoj a podobne. Preto sa často otáčam a sledujem, ako je na tom. Napríklad, keď sa jej niečo stane alebo urobí chybu, tak mi aj ona môže povedať, nech spomalím alebo chvíľku počkám. Taktiež hlásim nerovnosti na trati, zmena sklonu svahu – ide rovinka, pusti lyže, ide strmina, zatlač! Závisí od situácie, čo treba,“ vysvetľuje taktiku navádzania Natália a pokračuje.
„Najväčšia úloha je zodpovedne a objektívne podať informácie o trati a zabezpečiť, aby mal pretekár za mnou ideálnu stopu a aby sme, samozrejme, boli čo najrýchlejší. Navádzač musí mať perfektne zmáknutú techniku lyžovania a nemôže byť bojazlivý.“ Pokyny sú individuálne a každá lyžiarska dvojica sa môže dorozumievať inak. „Ja hovorím Heni hop vždy, keď sa nachádza v strede oblúka a ona podľa toho vie, že prichádza zmena smeru a na lyžu zatlačí.
Ty kokos, tie idú!
Je krásny februárový deň a na svahu sa mihajú mnohí lyžiari. Heňa s Natáliou čakajú, kým sa trať uvoľní. Keď si je navádzačka istá, že je to v poriadku, povie Hene: „Buď pripravená, ideme.“ Ani sa nenazdáme a lyžiarky svištia dolu svahom, jedna za druhou ako vietor. Sú naozaj rýchle. Z diaľky už počujeme iba tlmené hop-hop, ktorým Natália rytmicky riadi Heňu. Nad ich rýchlosťou žasnú aj študenti z lyžiarskeho výcviku. „Ty kokos, pozri sa! Tie ale idú. Váááu,“ počujeme debatovať študentov vedľa nás.
Po tréningu Heňa vraví, že hlavné je nevzdávať sa. „Už odmalička som napriek postihnutiu nechcela v ničom zaostávať a túžila som sa vyrovnať zdravým deťom. Preto by som chcela povzbudiť aj iné deti, aby sa nevzdávali. Neseďte doma, lebo život je krásny a rýchlo ubehne. Je veľa možností a príležitostí, ktoré môžu ľudia s postihnutím robiť, treba sa informovať, ísť medzi ľudí a začať. Nemusí to byť iba šport, ale čokoľvek. Choďte do toho,“ dodáva odvahu zrakovo postihnutá lyžiarka. „Viete, postupne sa snažíme vychovávať novú generáciu lyžiarov, lebo vrcholový šport sa nedá robiť donekonečna, a tiež nechceme mať deti v päťdesiatke či zostať na ocot ako staré dievky,“ uzatvára so smiechom Natália.
