A hoci priznáva, že dodnes má občas slzy na krajíčku pri spomienke na svojich blízkych, život ide ďalej a stále má pre čo žiť.
Od smrti vášho brata, skvelého bubeníka Juraja Černého (†54), prešiel rok. Je vôbec možné zmieriť sa s tým, že tu nie je?
Keď idem autom a počujem v rádiu Tublatanku alebo Slobodnú Európu, mám trošku problém. Neviem vysvetliť čo, ale viem isto, že jeho smrťou sa vo mne niečo stratilo. Niečo mi nesmierne chýba, neviem to pomenovať.
Poplačete si ešte alebo tie emócie v sebe dusíte?
Keď som sám v aute alebo niekde, tak.... Vôbec sa za to nehanbím. Trošku mi to pomôže.
Minulý rok ste pochovali aj otca...
Veľmi veľa blízkych ľudí z môjho okruhu zomrelo minulý rok. Boli to obrovské rany.
Život vás riadne prefackal tiež v minulosti, keď vám pred vyše 30 rokmi ochorel malý syn a liečil sa na onkológii. Ako ste to vtedy zvládli?
Bolo to ako blesk z jasného neba. Išiel do druhej triedy a učiteľka si všimla, že sa nebaví s deťmi, hoci v prvej triede s ním bola zábava. Dovtedy pretekársky plával. Naraz bol unavený, bolievala ho hlava. To bol katastrofický zážitok. Dodnes, keď mi povie, že je prechladnutý, som z toho nervózny. Trvalo päť rokov, kým sa z toho dostal. Samozrejme, po tom prvom šoku som sa takmer zrútil, ale potom si musíš uvedomiť, že to neexistuje, aby ten blízky človek videl, že ty ideš dolu vodou.
