A hoci priznáva, že dodnes má občas slzy na krajíčku pri spomienke na svojich blízkych, život ide ďalej a stále má pre čo žiť.
Od smrti vášho brata, skvelého bubeníka Juraja Černého (†54), prešiel rok. Je vôbec možné zmieriť sa s tým, že tu nie je?
Keď idem autom a počujem v rádiu Tublatanku alebo Slobodnú Európu, mám trošku problém. Neviem vysvetliť čo, ale viem isto, že jeho smrťou sa vo mne niečo stratilo. Niečo mi nesmierne chýba, neviem to pomenovať.
Poplačete si ešte alebo tie emócie v sebe dusíte?
Keď som sám v aute alebo niekde, tak.... Vôbec sa za to nehanbím. Trošku mi to pomôže.
Minulý rok ste pochovali aj otca...
Veľmi veľa blízkych ľudí z môjho okruhu zomrelo minulý rok. Boli to obrovské rany.
Život vás riadne prefackal tiež v minulosti, keď vám pred vyše 30 rokmi ochorel malý syn a liečil sa na onkológii. Ako ste to vtedy zvládli?
Bolo to ako blesk z jasného neba. Išiel do druhej triedy a učiteľka si všimla, že sa nebaví s deťmi, hoci v prvej triede s ním bola zábava. Dovtedy pretekársky plával. Naraz bol unavený, bolievala ho hlava. To bol katastrofický zážitok. Dodnes, keď mi povie, že je prechladnutý, som z toho nervózny. Trvalo päť rokov, kým sa z toho dostal. Samozrejme, po tom prvom šoku som sa takmer zrútil, ale potom si musíš uvedomiť, že to neexistuje, aby ten blízky človek videl, že ty ideš dolu vodou.
Váš otec bol známy päťbojár. Zdedili ste po ňom lásku k športu?
Aj mama bola známa plavkyňa. Otec bol vodnopólista, neskôr päťbojár. Viedol športový klub TJ Slavín Bratislava. Mal som päť rokov, keď som sa naučil plávať. Aj ja som prepadol športu, dotiahol som to dvakrát na majstrovstvá sveta juniorov v modernom päťboji.
A športujete aj dnes?
Láska k športu mi zostala. Chodím na kone, rád lyžujem. To ma nabíja energiou. Dokonca som sa dal na staré kolená na hokej. Chodím si zahrať každý týždeň.
Čo vás teda zavialo k herectvu?
Babička bola ochotnícka herečka a tlačila ma do recitácií. Robil som vlastne radosť starým rodičom, aj som povyhrával ceny. Všimla si ma pani učiteľka Pitoňáková, ktorej manžel pracoval v televízii, a vďaka nej som sa dostal k prvým hereckým úlohám. Hral som v detskom filme Havko, o vlčiakovi, ktorý si zlomí labku a ja ho zachránim.
Prelomová bola asi rola malého Jurka v Jánošíkovi.
Režisér Paľo Bielik potreboval do filmu Jánošík chlapca. Opýtal sa ma, či sa nebojím koňa. V tom čase som už na koni veľmi dobre jazdil. Zavolal ma na teda na konkurz na Kolibu a dostal som úlohu Jánošíka ako chlapca až po jeho odchod na štúdiá.
Neprezývali vás potom kamaráti Jánošík?
To nie, v športových a neskôr v hereckých kruhoch som mal prezývku Momko. Hral som v jednom filme, kde som mal vetu: Som vojak Momko a doma ma čaká dievča ako malina. Kamaráti Kukura a Kňažko ma začali volať Momko a to sa potom dostalo k športovcom. Tá prezývka mi prischla dodnes.
Vychovávali vás rodičia prísnou rukou? Vyžadovali ako vrcholoví športovci aj od vás disciplínu?
Rodičia sa rozviedli, keď som mal asi šesť rokov. Zostal som u otca, no vlastne som vyrastal u starých rodičov na bratislavskom Červenom kríži. Otec pretekal za Duklu Praha, veľa cestoval. S mamou som sa stretával sporadicky. Teraz sa stretávame stále, chodí k nám do divadla. Z jej strany mám brata, o desať rokov mladšieho Ivana.
Otec sa druhý raz oženil a vám pribudol brat Juraj (†54). Žiarlili ste naňho?
Možno zo začiatku, keď sa narodil. Bola to skôr žiarlivosť na situáciu. Dovtedy som bol rozmaznané dieťa, robil som si, čo som chcel. Keď prišiel Ďuro, mal som desať rokov. Vnímal som, že je tu ktosi nový, o koho sa treba starať. Neskôr som sa s ním už stále hral. Odmalička som mu ukazoval, ako sa búcha na bicie – na hrnce. Zaujímal som sa o bigbít, popri mne sa začal aj on. No a potom ma prerástol...
Boli ste typický starší brat so všetkým, čo k tomu patrí?
Áno, bol som sem-tam k nemu aj zlý. Ďuro bol výmyselník, no šikovný chalan, veľmi talentovaný. Nezneužíval som, že som starší a neposielal som ho vyniesť za mňa smeti. Nešikanoval som ho. Skôr som ho trochu otĺkal, aby bol slušný a aby sa vedel brániť.
Inklinoval aj on k športu?
Naučil sa výborne plávať, mal veľmi dobrý štýl. Aj sme pretekali, v kraule sa mi takmer vyrovnal. Neskôr sa ale športu nevenoval, ťahalo ho to k bigbítu, k muzike. Potom išiel na réžiu, písal si scenáre, inklinoval ku kamere, robil filmy...
Stále to bolo umenie, čo vás spájalo...
Veľa sme sa rozprávali o bigbíte, ja som ho zoznámil s Dežom Ursínym a s Mariánom Vargom, s mojimi veľmi dobrými kamarátmi. A on ich obdivoval. Mal som teda istý vplyv na to, čo robil. Odrastení sme boli na Rolling Stones, vlastne všetky kapely, ktoré som počúval s mojimi kamošmi, počúval aj on, potom išiel svojou cestou.
Vraj vás vyhodili z vysokej školy. Čo ste vyviedli?
Blicoval som. Mal som starších kamarátov a namiesto toho, aby som sedel v škole, chodil som s nimi na pivo, na víno. Profesor Karol Zachar bral štúdium nesmierne vážne. Aj keď mal zápal sedacieho nervu, prišiel na vyučovanie, štyri hodiny tam stál o barličkách a odmakal si to. Hral mi v Jánošíkovi deda, poznal ma ako detského herca a mali sme dobrý vzťah. Zakazoval ale študentom filmovať v prvom ročníku. Lenže ja som dostal ponuku na krásny film. Zatajil som to, chýbal som na hodinách a točil som. Niekto ma bonzol.
Ale napokon ste herectvo vyštudovali.
Hral som v inscenácii Herodes a Herodias, profesor Zachar nás totiž ako študentov obsadzoval do predstavení, ktoré režíroval v divadle. Aj keď ma vyhodil zo školy, chodil som naďalej na predstavenia. Keď ochorel Oldo Hlaváček, prišiel za mnou a vraví mi: „Vladko, vedel by si sa naučiť za Oldíka?“ Hral som s profesorom Viliamom Záborským až kým sa Oldo nevrátil. O niečo neskôr ma stretol Zachar na chodbe a hovorí mi: „Vladko, čo robíš zajtra? No príď na pohovory!“ Tak som prišiel a zobral ma späť do školy.
Ktoré herecké roky boli pre vás najradostnejšie?
Rozhodne obdobie Divadla na Korze. Chodil som ako blázon na každé predstavenie Lasicu a Satinského. Všetky som videl. A aj na činohru. Neskôr som sa do toho divadla dostal na hosťovanie. Paralelne v tom čase fungoval Činoherný klub v Prahe, kam sme sa chodili pozerať na predstavenia. V poslednej inscenácii Divadla na Korze – v Ostrovského Lese som alternoval s Milanom Kňažkom. Potom divadlo zavreli akože z hygienických dôvodov. Väčšina hercov prešla na Novú scénu. Ja som sa stal členom Poetického súboru Novej scény, z ktorého som bol na moju radosť preradený do činoherného súboru.
V mladosti ste vraj boli veľkým búrlivákom. Baby, chľast, žúry... Bolo to naozaj také dramatické?
Nemyslím si, že by som sa týmto vyznačoval viac ako ostatní. Boli to 60. roky, tak sa vtedy žilo. Okrem krčiem a vinární sme chodili do bratislavského Véčka, na muziku, a odtiaľ na žúr k niekomu, kto mal voľný byt. Možno som sa sem-tam viac pobil.
Boli ste bitkár?
Nie, ale neuhol som, keď sa niečo udialo. Dnes, keby sme urobili len jednu desatinu toho, čo vtedy, tak je skoro každý v base.
Čo také ste stvárali?
Somariny, šoférovali sme opití, sem-tam bitka, rôzne neuveriteľné recesie...
Akú najšialenejšiu recesiu ste urobili?
Moderné v tom čase bolo napríklad prestavovať nábytok. Prišli ste na návštevu k niekomu, kto nemal doma rodičov a vyhlásili ste, že to majú zle zariadené. U nás doma na Kúpeľnej ulici raz kamaráti vyhodili posteľ z okna. Všetko sa vtedy pekne ututlalo. Dnes Nový Čas všetko odhalí! (Smiech)
