V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa otvorene priznal, že nikdy netúžil po synovi, ale aj to, prečo má pri výchove dcéry navrch jeho manželka, česká herečka Hana Ševčíková (47).
Vôbec nie. (Smiech) Usmievanie bez príčiny, len pre fotoaparát, mi príde hlúpe. Pozitívnosť človeka predsa nie je v tom, ako vyzerá, ale v tom, ako koná a ako žije. Ja som chalan z dediny a pred fotografovaním mám rešpekt. Nerád sa fotím. Hovorí sa, že oči sú oknom do duše a to je to najsilnejšie gesto. Keď už sa niekomu dívam do očí, chcem vidieť jeho dušu.
V jojkárskych prázdninách hráte Zdena, nevlastného otca malej Lily. Je to pre vás na pľaci ľahšie, keďže aj vy sám ste v reálnom živote otcom?
Samozrejme, že z toho čerpám, ale neviem, či je to jednoduchšie. Asociuje mi to vždy môj prežitý život s vlastným dieťaťom. V živote mám to šťastie, že mám dcérku a v Prazdninách ju teda vždy vidím a cítim. Aj keď som vedel o otcovstve veľkú figu, nikdy som sa ho nebál. Potom to zrazu prišlo a bola to bomba. Svoje otcovstvo som si veľmi užil, hoci dnes sa už po hodine nakrúcania s hyperaktívnymi deťmi cítim unavený.
Sú podľa vás dnešné deti iné ako počas vášho detstva a dospievania?
Vnímam to tak, že my sme boli oveľa pomalší. Nemali sme k dispozícii také technológie a možnosti ako dnešné deti. Na druhej strane to majú v súčasnosti oveľa ťažšie, lebo nemajú toľko času, musia byť flexibilné, akoby zavreté v nejakom éteri. Moje detstvo v Žiline bolo iné, poznal som stromy, huby, cítil som rodnú zem a pôdu, s ktorou som spätý alebo lipu, kam prídem raz umrieť...
Vaša seriálová postava je vyslúžilým futbalistom, ktorého imidž dotvára aj nápadná kerka. Skutočne ste potetovaný?
V realite nemám kerku, maskéri mi ju namaľovali. A v porovnaní so Zdenom si myslím si, že aj moje myslenie je lepšie. (Smiech) Ako Zdenovi mi to raz zapína, raz nie a to ma na jeho postave baví. A kerka je tiež výborný znak, ktorý vás hneď sociálne zaradí. Tetovanie mi museli počas nakrúcania pravidelne obnovovať, lebo v spánku sa často ošúchalo. Rád budujem masku postavy nielen zvnútra, ale i zvonka, a to všetko sú malé detaily, ktoré k tomu patria.
Doma máte dcéru Máriu Annu (10), ktorá bude čoskoro v puberte. Neprerastá vám cez hlavu?
Je mojou princeznou ako pre každého otca. (Smiech) Ja som za toho dobrého, ktorý jej môže prikázať niečo aj päťdesiatkrát a neurobí to. Zato mama povie raz a už je to splnené. U mňa Maňa vie, že nemá hranice. Je to, samozrejme, zlé, ale neviem si to vybudovať. A preto sme si to s manželkou Hankou rozdelili. Ona je tá radikálna a ja som ten mäkší.
Vaša Maňa má aj umelecké sklony. Nezakazujete jej herectvo, ako to robievajú niektorí hereckí rodičia?
Nemá význam niečo jej zakazovať. Opatrne sa už rozprávame aj o zakázaných témach a niekedy dám dcére ochutnať aj z piva. Nechcem, aby dopadla ako tie deti, ktorým je všetko zakazované, a potom sú niekde dva dni samé a rozbijú sa na kašu. Maňa dabuje pre televíziu a skúšala aj hrať s mamou Hankou v pražskom Národnom divadle. Keď sa jej ľudia opýtali, či sa jej tam páči, povedala, že nie, lebo sa tam veľa kričí. Toto je náš spôsob výchovy, nech zo všetkého ochutná a vyberie si. Dôležité je venovať svojmu dieťaťu čas. Aj keď má už potom osemnásť rokov a je to dospelý človek, treba ho aspoň kontrolovať. U mňa, v mojom živote bolo najdôležitejšie, že moji rodičia mi nechali čas - nájsť sa a začleniť do spoločnosti. Veľa detí túto možnosť nemá, musia ísť niekam pracovať, lebo nemajú z čoho žiť. Ja som ten dar mal, a preto robím všetko pre to, aby moja dcéra tiež mala priestor na rozhodnutie a mohla robiť to, čo ju baví.
Ale aj vy ste sa dlho hľadali. Reštaurovali ste pamiatky a robili ste včelára v Amerike.
Áno, zažil som, čo je to práca. Vyskúšal som si reštaurátorsvo, kde som začínal ako obyčajný murár a zažil som si skutočnú drinu. Takisto otec ma brával striekať bazény a päťdesiat metrov ručne sme maľovali červený pás. Bola to katastrofa. Povedal mi, že keď nechcem takto drieť, mám ísť študovať, že on mi tú možnosť dá.
Nedávno ste mi spomínali, že mať deti je dnes finančne náročné a dalo to zabrať aj vašej peňaženke. Prečo? Neboli ste na to pripravení?
Bola to finančná bomba práve preto, že sme rodičovstvo absolútne plánovali. Bolo nám jedno, kedy dieťa príde, ale od istej chvíle sme boli pripravení a chceli sme mať pekné bývanie, peknú detskú izbičku, dobrý kočík, kvalitnú autosedačku a aby mohla neskôr chodiť na krúžky. Mala len pár mesiacov, keď sme s ňou začali chodiť na plávanie a v meste, ako je Praha, je všetko náročné. Obdivujem všetkých, ktorí majú viacero detí, musí to byť pre nich obrovská záťaž a drina.
Nie je vám niekedy ľúto, že nemáte aj druhé dieťa alebo, že sa to nepodarilo?
Keby sme mali mať aj druhé dieťa, tak už tu dávno je. Neriešime to a všetok čas venujeme našej Mani. Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, že by som chcel mať syna, lebo od svojich osemnástich rokov som chcel mať dievčatko a to sa mi splnilo.
Prečo? Muži často túžia práve po synovi ako pokračovateľovi rodu...
Neviem, možno preto, že ako dieťa som si vždy prial mať sestru. Ale nedalo sa to, moja mama bola chorá. A možno táto túžba sa mi prirodzene transformovala do toho, že ako budúci otec som chcel mať dcéru. Tým, že Maňa má široký záber aktivít, zamestnáva nás a nič nám nechýba. Máme čo robiť, aby sme vydržali s jednou Maňou.
V súčasnosti čoraz viac mužov a nielen v šoubiznise opúšťa svoje manželky s malými deťmi a dávajú prednosť mladým milenkám. Chcú mladnúť alebo niečo dohnať?
Je mi ich ľúto. Ale všeobecne platí, že žijeme dobu individualizmu a písania predmanželských zmlúv. Každý si chráni to svoje, nikdy sa nezoberú a vzťah akosi vymizol. Nechcel by som to zažiť, ale stať sa môže čokoľvek. Niektorí muži túžia svoj život omladiť, už nechcú byť otcovia, ale zasa tí chuligáni. Majú rôzne frustrácie a nesplnené sny podobne ako muži v Prázdninách.
