V Krásnohorskom Podhradí sa venujú starému remeslu, ktoré vďaka ich láske k železu a fortieľu určite nevyhynie. Najstarší z rodu gemerských kováčov Ondrej Hatvanský (62) pričuchol k práci s kovom vo vyhni svojho strýka. „Veľa som sa od neho naučil najmä cez prázdniny. Dielňu mal aj doma a neskôr som sa aj ja stal kováčom,“ spomína. Za kováča sa v Košiciach vyučil jeho syn Ondrej (29). A na kováčsky chlebíček sa daj aj vnuk Daniel (16), ktorý chodí do druhého ročníka Strednej umeleckej školy kováčskej v Kremnici.
Okolo železa sa vraj motá už odmalička, takže toto staré remeslo u nich určite nevymrie. „Zbohatnúť sa nedá, ale nesťažujeme sa. Práce je dosť. Kováčstvo je drina, pretože železo sa ľahko nepoddáva. Spokojný predsa nemôžem byť len ja, ale v prvom rade zákazník,“ vraví najskúsenejší z trojice remeselníkov. Vo svojej dielni vyrábajú z kovu od brán cez zábradlia až po železné schody a repliky starých zbraní. Postarali sa aj o umelecké zveľadenie Haličského zámku, kde zreštaurovali kovové súčasti.
Aj cukrári a holubári!
Celkom lepkavému a pritom chutnému sladkému remeslu sa venovali aj traja Trellovci zo Somotora na Zemplíne. Najstarším bol Ján, ktorý už, žiaľ, zomrel, no aj spoločne so synom Ernestom a s vnukom Erikom vytvorili závideniahodný trojlístok výrobcov cukrovej vaty. V Spišskej Novej Vsi sú pre zmenu až traja Jozefovia Lesnickí, starý otec, syn a vnuk, ktorí chovajú poštové holuby, pričom miláčikom z ríše vtákov bol preborník Jožin!
