Prvé transporty sa začali v marci 1942 a väčšina z nich v rokoch 1942-1945 bola vypravovaná práve z koncentračného tábora v Seredi.
Vlaky s dobytčími vagónmi odvážali ľudí nielen do nemeckého nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz, neskôr Auschwitz-Birkenau na území okupovaného Poľska, ale aj do lublinského okresu a odtiaľ do vyhladzovacieho tábora v Sobibore. Práve 28. marca pred 75 rokmi sa konal výber do seredského transportu, presne na mieste, kde stojí dnešné múzeum. Tu vyberali 1015 mužov starších ako 16 rokov, aby ich odviezli najskôr do lublinského okresu a následne do Sobiboru.
V tomto vyhladzovacom tábore zahynulo podľa slov riaditeľa seredského múzea Martina Korčoka 25.000 Židov zo Slovenska. „Ani jeden deportovaný človek, odvlečený z nášho územia, neprežil Sobibor. Hneď ako sa transport zastavil, všetci odchádzali do plynu. Najprv boli vyzlečení donaha, ostrihaní, boli im vytrhané zlaté zuby a po zavraždení boli spálení. Celý proces trval tri hodiny, len tri hodiny bola dĺžka života v Sobibore,“ pripomenul Korčok.
Transporty Židov zo Slovenska pokračovali až do októbra 1942. Jeden z posledných odchádzal opäť zo Serede, kde bola jediná nemocnica na území slovenského štátu určená pre židovských občanov. „Všetci jej pacienti boli naložení do vagónov a odtransportovaní. Väčšina šla priamo do plynu,“ povedal Korčok.
Po potlačení SNP nasledovala druhá vlna transportov. V Seredi bolo postupne zhromaždených takmer 12 000 Židov, ktorí boli odvlečení do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. „Úplne posledný transport odišiel zo Slovenska 31. marca 1945 a zo Serede smeroval do Terezína,“ uviedol Korčok.
Účastníkom pietnej spomienky bol aj lekár Pavel Traubner, ktorý zažil holokaust ako dieťa. „Ja sa už o seba nebojím. Mám strach o moje tri krásne vnúčatá. Bojím sa, aby sa nedožili toho, čo som musel prežiť ja, len preto, že som bol Žid. Preto sa bojím, a preto dvíham svoj prst a občas aj päsť proti takým, ako sú novovznikajúci fašisti a neonacisti. Prajem všetkým mladým ľuďom, aby sa už nikdy nemuseli báť, že sa dostanú do dobytčích vagónov a skončili v koncentračných táboroch. Pretože nikto z nás si nezaslúži také utrpenie len preto, že má inú farbu tváre, náboženskú alebo rasovú príslušnosť,“ povedal Traubner.