V exkluzívnom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa porozprával o svojom dobrodružnom detstve, rodinnej tragédii i o momentoch, keď v jeho živote vyšlo slnko, našiel pravú lásku a stal sa šťastným otcom.
Ako to robíte, že stále vyzeráte tak mladistvo?
Predovšetkým musím poďakovať rodičom za dobré gény, ktoré mi vydržali až do päťdesiatpäťky. Samozrejme, že ma teší, keď mi ľudia nehádajú môj skutočný vysoký vek. (Smiech) Ale zato si dodnes veľmi dobre pamätám priebeh všetkých desaťročí. Živo si spomínam na šesťdesiate roky, keď som vyrastal na Vajnorskej ulici v Bratislave, ako sme sa s deťmi hrávali na Indiánov. Popritom sme zrazu počuli príchod ťažkotonážnych tankov a vozidiel, vybehli sme von z dvora a videli, ako Rusi obsadili Bratislavu. Alebo ako sme sa v roku 1970 hrali na strome, kde sme si urobili hniezdo. Zrazu prišiel za nami náš starší kamarát a zakričal, že sa rozpadli Beatles. Vtedy som sa veľmi rozplakal...
Je pravda, že v tom čase ste mali aj veľké ambície stať sa úspešným hokejistom?
Áno. Ako sedemročný som každú nedeľu chodieval o šiestej ráno trénovať na Zimný štadión. Zobúdzal som sa sám od seba už okolo štvrtej a tešil sa na tréning. Prichystal som si hokejku, ohýbal ju o radiátor, keďže vtedy ešte neexistovali ohnuté hokejky a následne som ju opáskoval. Prilbu, ktorú mi kúpil otec, som si skúšal každý deň a úplne som žil hokejovým výstrojom.
Prečo sa vám nakoniec tento sen rozplynul?
Na zápase v Trenčíne, keď som obraňoval bránku, som dostal takú strelu pukom priamo do nosa, že mi ho zlomila a vytieklo zo mňa množstvo krvi. Neskôr som mal počas tréningu v Bratislave ešte jedno zranenie. Spoluhráč mi dal taký silný bodyček ramenom, že mi zlomil kľúčnu kosť. A aby toho nebolo málo, dodatočne som si zlomil na lyžiach aj nohu, keď som sa na Hrebienku zrazil s jedným lyžiarom.
Vraj ste v detstve chystali aj atentát na už nebohého vodcu Kuby Fidela Castra.
Je pravda, že v 70. rokoch som zažil aj také moje prvé srandovné rebelantstvo. Často sme sa chodievali hrávať ku kamarátom, ktorých rodičia boli antikomunisti. Jedného dňa sme tam začuli dospelácky rozhovor o tom, ako drží Fidel Castro Kubu nakrátko a rozkazuje tam. Náš detský mozoček pochytil, že Castro nie je dobrý a obyvatelia Kuby rovnako ako my nemôžu cestovať a zúri tam socializmus. Jedného dňa prišiel Fidel Castro na návštevu Československa a my sme ako žiaci vítali jeho sprievod na Záhradníckej ulici. Každému z nás dali do rúk papierovú československú zástavku a keďže sme si mysleli, že Fidel nie je dobrý, hodili sme mu zástavky do predného skla auta, v ktorom sa viezol. Riaditeľ nás hneď zavolal do riaditeľne a vyfackal nás.
