Vodný slalomár Jakub Grigar je v 19 rokoch v podstate ešte junior, ale po vlaňajšom 5. mieste na OH v Riu v pretekoch K1 ho aj Medzinárodná kanoistická federácia ocenila titulom Najsľubnejší kajakár roka. Pred novou sezónou absolvoval aj on intenzívnu prípravu v Austrálii.
? Zmenil sa vám po OH nejako život?
- Myslím, že ani veľmi nie. Stále som rovnaký človek ako predtým, robím rovnaké veci. Možno mi trošku viac pozornosti venujú médiá.
? Ani doma v Liptovskom Mikuláši neboli žiadne „podpichovačky“?
- Skôr sme zažívali také milé veci, ako napríklad keď mame v obchode, nejaká neznáma pani povedala: „To ste vy tá pani Grigarová, mama toho Jakubka? My sme mu tak držali palce.“
? Ale Rio vám určite pomohlo finančne, najmä čo sa týka zabezpečenia prípravy, nie?
- To áno, hneď po olympiáde sa ozval ako sponzor Red Bull, to bol môj sen. A je fakt, že sa na mňa pozerajú inak, keď žiadam o podporu. Už ma neberú ako juniora.
? Váš otec už na OH spomínal, že máte zlozvyk chodiť po lodenici bosý, aj keď je zima. Ešte vám to stále vyčíta?
- (Smiech) No jasné, ale pomaly sa dostáva do stavu rezignácie. Keď mu to niekto pripomenie, tak už len mávne rukou.
? V čom to podľa vás je, že práve slovenský mužský kajak je oproti kanoe, dvojkanoe i ženskému kajaku taký slabý?
- Zaostávať zaostáva, ale až taký strašný zasa nie je. Samozrejme, pri pohľade na to, čo dokázali Mišo Martikán, Maťo Beňuš, Sašo Slafkovský v C1, Elena Kaliská a Jana Dukátová v ženskej K1 a Hochšíci a Škantárovci v debloch, má kajak slabšie výsledky. Ale je to najnabitejšia disciplína a stačí maličkosť a výsledok je horší.
? Aká bola príprava na ne- olympijskú sezónu?
- V zime som viac pracoval na kondícii ako vlani. Dosť času som strávil na Štrbskom Plese na bežkách. Na vode som trénoval mesiac v Austrálii, kde sme na prvom tréningu mali 47 stupňov. Ale s trénerom Tomášom Mrázom sme tam odviedli dobrú robotu.
? Tím Red Bull má k dispozícii špičkové športové laboratórium na tréning a diagnostiku v Thalgau. Už ste tam boli?
- Áno a aj sme podľa ich výsledkov upravili prípravu. Napríklad pri bežeckom tréningu teraz inak pracujeme s dĺžkou a intenzitou.
? Vy máte na svoj vek dosť netradičné hobby - varenie. Ako ste k tomu prišli?
- (Smiech) Úplne prvý „start up“ bola praženica, to ma naučila mama, keď som mal ešte osem rokov. To bol základ.
? Ale už sa púšťate aj do zložitejších vecí...
- Rád pozerám relácie o varení. Napríklad rôznych michelinských kuchárov, aj keď mi to občas pripadá troška prehnané, čo sa týka spájania chutí. Ja sa snažím variť jednoduchšie, tak ako moja mama.
Praženica á la Grigar:
„Na masle a olivovom oleji opražím cibuľku, pridám šampiňóny a šunku. Vajíčka s troškou smotany na šľahanie vymiešam v miske, aby boli trocha napenené. Vylejem na panvicu a miešam, ale keď sa to začne chytať, hneď odstavím. Domiešam na teplom sporáku, aby to zostalo vláčne.“
