Polnišová a Šebová o Cuky Luky filme: Ako malo dielo vyzerať pôvodne?

Rozprávali sme sa so scenáristkami a s hlavnými hviezdami komédie Cuky Luky Film.

Keby ste Cuky Luky Film začali písať teraz, bol by úplne iný?

P. Polnišová: Určite nie, lebo sme sa na tom naozaj nadreli a myslím, že sme z toho vydolovali, čo sa dalo. Ale, samozrejme, po tom, čo som videla hrubý zostrih, často som si hovorila: „A to sme mohli takto radšej... Toto takto.“

Z. Šebová: Myslím, že už nikdy v živote nebudeme v ničom až tak strašne zaangažované, ako sme boli tu. Je tam z našej strany veľká emócia a zodpovednosť.

Nakoľko sa výsledný film líši od toho, ktorý ste mali zo začiatku v hlave?

P. Polnišová: My sme prešli toľkými verziami, že sa líši veľmi. Zvažovali sme, či to bude komédia s afektovanými paničkami, ktorá vám odstrelí dekel, pôvodne sme dokonca rozmýšľali, že tam budú pesničky - srandovná muzikálová verzia. Nakoniec sme došli k tomu, že je to ľudská komédia o priateľstve. Ale aj tak je to divné, že človek niečo píše a zrazu sa to zhmotní a navyše v tom hráme. (smiech) Je to zvláštna schizofrénia.

Ale veď toto sa vám stáva dlhé roky pri realizovaní vašich skečov.

P. Polnišová: Áno, ale film je niečo iné. Navyše nikdy sme nehrali v niečom, v čom by sme boli také ponorené, ožili postavy, ktoré sme vytvorili. Dodávali sme im charakter, majú emócie, čo v skečoch nemajú.

Z. Šebová: Tým, že sú to akoby naše deti, stále nás hnala dopredu túžba dopriať im naozaj dobrý film. Aby to boli plnokrvné postavy. Chceme sa o ne dobre starať, aby sa mali dobre a dlho vydržali. Úprimne ich obe ľúbime. Super bolo aj to, že čo si vymyslíme, to si zahráme.

P. Polnišová: A hlavne sme stále pri nakrúcaní vykrikovali: „Kto toto napísal?! Zabijeme toho scenáristu!“ Lebo, samozrejme, sme si napísali niektoré veľmi ťažké situácie, kde sme pomaly viseli za nohu zo stromu.

Z. Šebová: Niektoré situácie sa fakt nedali, a tak sme skonštatovali: „To sa tak niekomu píše pri víne, a potom sa to nedá natočiť.“

P. Polnišová: Vymysleli sme si aj nebezpečné scény. Ja tam padám pod auto, Zuzka ma zrazí. Potom si hovorím: „Preboha, matka dvoch detí...“ (smiech) Ale nie, my sa kúpeme pri -15 ºC, tvárime sa, že je leto, oblievajú nás horúcou vodou, zápal pľúc klope na dvere. A mohli sme nadávať len samy na seba, lebo nám nedošlo, že sa to nestihne spraviť v lete.

Autor: Peter Derňár, Nový Čas víkend