Z akého dôvodu domorodci pred vyše 700 rokmi postavili tieto megafigúry a ako to vôbec dokázali? Vydajte sa s naším seriálom Najväčšie záhady sveta na jedno z najtajomnejších miest Zeme. Daleko v Tichom oceáne, vo východnej Polynézii leží tajomný ostrov s veľkonočným menom. Veľkonočný ostrov, ktorý je vzdialený od brehov Južnej Ameriky približne 3 700 kilometrov, patrí Čile. Nijako výnimočne by nad ostatné podobné ostrovy nevyčnieval, keby ho nezdobili obrovské kamenné sochy. Otáznikov spojených s ich vznikom a významom je veľa. Ten najväčší je, ako sa niekdajším polynézskym obyvateľom podarilo kolosálne kamene premiestniť niekedy až 18 kilometrov od miesta ich výroby? Zničili si pre to všetky lesy a dohnali sa na pokraj záhuby?
Záhadné presúvanie
Veľkonočný ostrov je najodľahlejší obývaný ostrov na svete. Má rozlohu sotva 164 km², čo je menej, ako polovica Bratislavy. Na tejto ploche sa nachádza 887 monolitických sôch, ktoré pochádzajú z lomu krátera sopky Rano Raraku. Práve tu sa nachádzala staroveká sochárska dielňa, z ktorej domorodci premiestňovali kolosy neraz až na vzdialenosť 18 km. Ako to dokázali?
Niektoré sochy sú postavené na kamenných podstavcoch, iné, ktorým často trčí iba hlava a krk, zostali zasypané na svahoch v okolí sopky Rano Raraku. Diela, ktoré vznikli v rokoch 1250 - 1500 nášho letopočtu, majú v priemere štyri metre a takmer 14 ton, pričom najväčšia stojaca socha moai meria až 9,8 metra a váži 86 ton! Niektoré zdobia klobúčiky z červenej horniny nazývané pukao, ktoré majú znázorňovať vtedajší účes. Všetky sochy sú orientované tvárami do vnútrozemia ostrova, tým smerom, kde žili rodové klany. Znázorňujú ich zbožňovaných zosnulých predkov, ktorí mali národ chrániť. No nepodarilo sa...
Stromy zmizli
Verí sa, že Európania ostrov objavili už niekedy začiatkom 16. storočia. Oficiálne sa však udáva rok 1722, keď sa na ňom počas Veľkonočnej nedele vylodil holandský admirál a prieskumník Jacob Roggeveen, vďaka čomu dostal svoj názov.
Moreplavci na ostrove stretli domorodcov, ktorých pozvali na svoje lode. Na koráboch sa však domorodci dopustili krádeží, čo vyústilo až do streľby, pričom niekoľko z nich zahynulo. Zápisky Roggeveena hovoria, že na ostrove vtedy žilo približne 2 000 - 3 000 obyvateľov. Sochy moai si všimol, ale myslel si, že sú hlinené, preto im nevenoval pozornosť. Počet domácich obyvateľov mohla vidieť Roggeveenova výprava, samozrejme, skreslene. Možno preto, že sa po streľbe mnohí z nich v strachu o svoj život skryli v jaskyniach, ktorých je na ostrove neúrekom. Zaujímavosťou je, že podľa vedcov na ostrove kedysi žilo oveľa viac domorodcov, ako sa píše v zápiskoch holandských moreplavcov. Kam zmizli a čo sa im stalo?
Nuž, archeobotanické nálezy dokazujú, že ostrov kedysi zdobil hustý palmový porast. Odborníci si myslia, že tu došlo k masívnemu odlesneniu, ktorému padlo za obeť až 10 miliónov paliem. Niektoré teórie z toho vinia domorodcov, že práve oni si postupne zničili všetky lesy, aby pestovali iné plodiny, alebo mohli presúvať sochy. Masívne odlesnenie bolo príčinou následného vysychania pôdy. Studničky a potoky z ostrova zmizli a kedysi úrodná zem sa zosúvala a mizla. Životné prostredie bolo razom zničené. Nebolo na čom variť, z čoho stavať a vyrábať nástroje. Ľudia sa uchýlili do jaskýň a postupne prišiel hladomor, čo viedlo k početným vojnám kmeňov a údajne až ku kanibalizmu. V čase, keď ostrov objavili Európania, sa domorodci už postupne z hrozivých udalostí spamätúvali. Dnes na ostrove žije vyše 6 600 obyvateľov.
Sochy chodili!
Mlčiace sochy, ako svedkovia dávnych udalostí, nemohli novodobým zvedavcom prezradiť, akým spôsobom sa dostali od krátera na svoje miesto. Zato domáci v tom mali vždy jasno. Sochy chodili! Takáto legenda sa u nich tradovala stovky rokov, ale nikto tomu neveril. Až sa tejto teórie v roku 1981 chytil český inžinier Pavel Pavel zo Strakovíc. S priateľmi si vyrobil 20-tonový model sochy z betónu a skúšal, či sa kolos dá do pohybu. „Socha bola naša, laná naše, kamaráti ťahali zadarmo. Pustili sme sa do experimentu. Najprv sme ju rozhojdali zboka nabok a potom ťahali za laná uviazané okolo jej pása, a ona kráčala tak, ako to rozprávali legendy,“ vysvetľoval Pavel v televíznom dokumente.
V roku 1986 sa po boku nórskeho moreplavca, objaviteľa a experimentálneho archeológa Thora Heyerdahla vybral svoj pokus predviesť priamo na Veľkonočný ostrov. Všetci boli napätí, pretože ak by socha spadla a zničila sa, bola by to katastrofa. Našťastie, experiment vyšiel a socha, rovnako ako v Česku, kráčala. Vďaka lanám, pomoci 16 ľudí a jedného vedúceho sa kolísavým pohybom pomaličky posúvala. Pavel tak definitívne dokázal, že z krátera sopky Rano Raraku sa mohli dostať aj inak, ako za pomoci mimozemšťanov, bohov, či iných nadprirodzených javov.
Pomohlo im drevo
O rok neskôr americký archeológ Charles Love s 25-členným tímom postavil štvormetrový, deväť ton vážiaci model sochy kolmo na drevené sane a za pomoci drevených valcov ho za dve minúty presunul až o 45 metrov. Pohyb s pomocou drevených klád sa tak začal považovať za oveľa pravdepodobnejší spôsob prepravy gigantických sôch. Podobné pokusy s úspechom robila aj americká archeologička Jo Anne Van Tilburg, ktorá v roku 1998 predviedla pohyb sochy s pomocou guľatiny. Je možné, že si domáci zničili všetky lesy len preto, aby s pomocou dreva mohli presunúť obrovské sochy tam, kam potrebovali?
V roku 2012 túto teóriu spochybnili archeológovia Carl LiPo a Terry Hunt v spolupráci s archeológom Sergiom Rapu, ktorý pochádza z pôvodnej domorodej populácie. Prišli na naozaj revolučnú myšlienku, a to, že sochy sa posúvali s pomocou lán a hojdania. Zdá sa vám to povedomé? Áno, je to presne tá istá teória, na ktorú prišiel Čech Pavel Pavel. Napriek tomu svoj objav financovaný National Geographic označili za prevratný a k prácam českého inžiniera sa nijako nehlásia.
Výstraha
Či už išlo o šikovný um miestnych obyvateľov, alebo pôsobenie mágie, sochy moai každým rokom vydávajú viac a viac zo svojich tajomstiev. Dlho sa napríklad verilo, že niektoré z nich majú iba hlavu, no prišlo sa na to, že zvyšok tela je zahrabaný vo svahu vyhasnutej sopky a sú oveľa väčšie, ako sa predpokladalo. Chrbty niektorých z nich zdobia vyryté prastaré výjavy. Možno práve tie sú kľúčom k odhaleniu celej záhady... A možno viac ako význam sôch by nás mal zaujímať osud dávnej komunity, ktorá žila na ostrove. Ekologická katastrofa, ktorá ich pravdepodobne vlastným pričinením postihla, môže byť obrovskou výstrahou pre ľudstvo. Masívne odlesňovanie totiž sledujeme v mnohých častiach Zeme aj dnes. Možno, že nám stará polynézska civilizácia odkazuje, aby sme si svoj svet a sami seba nenechali zničiť.
