Vyrastali ste v povojnových, optimistických, budovateľských časoch. Mali ste idylické detstvo?
Vyrastal som v baletnej rodine, mama bola baletná majsterka a vždy u nás bolo veselo. Keď som mal nejakých 5-6 rokov, registroval som, že k nám chodia pekné objekty, ale aj klaviristi, ktorí ich sprevádzali. Pomocou kľúčovej dierky som sledoval dievčatá... Neskôr som rád chodieval do vtedajšieho pionierskeho paláca, jazdievali sme tam na bicykloch, pamätám si, že som vyhral súťaž v najpomalšej jazde a môj starší brat zase v rýchlej jazde. Pokiaľ išlo neskôr o rôzne zamilovanosti a stretávky, tie sa odohrávali na Firšnále či Gottwaldovom námestí. Rád na to všetko spomínam.
Vaša mama si prirodzene priala, aby aj z vás bol baleťák, čomu ste úspešne odolali. Ako ste na tom s týmto druhom pohybu? Keby vás zavolali do Let´s Dance, suverénne by ste vyhrali?
Ťažko povedať, či by som to vedel tak ako kedysi... Po konzervatóriu som sa dostal do štúdia jazz balet Ogoun-Šmok, každý tanečník zo staršej generácie dá dolu klobúk, keď to počuje. Ja som tam prešiel na základe konkurzu a chvíľu som tam pôsobil, ale neskôr som narukoval a z tanca sa to u mňa zvrtlo skôr do džezových chúťok.
Už ako dvadsaťročný ste prišli o oboch rodičov. Skôr ste dospeli, naučili sa vziať zodpovednosť do svojich rúk?
Áno. Počas dvoch rokov vojenčiny, ktorú som strávil v armádnom umeleckom súbore, mi najprv odišla na druhý svet mama a potom otec. Rýchlo som si uvedomil, že ak sa chcem postaviť na vlastné nohy, musím si kúpiť nástroj. Tak som išiel hrať do Sexteta Ľuba Beláka, rok som hral s Dežom Ursinym a popri tom som si pomaly vyčistil názor na muziku.
