Po odchode z televízie sa niekoľko rokov hľadala a dnes je z nej úplne iný človek. Aká je manželka Egypťana Moustyho a matka dvoch školopovinných detí Elissy a Adama?
Jedenásť rokov ste mimo televízie. Pomáha vám stále v živote, že ste boli tvár z obrazovky?
Pomáha. Je to veľmi zvláštne, ale ľudia ma stále spoznávajú, dokonca aj po hlase v telefóne. Je to výhoda, mám všetko ľahšie. Ale možno je to aj mojím nastavením, keď idem niečo vybavovať na úrad, som pozitívne naladená a dopredu viem, že to vybavím rýchlo.
Život sa vám po odchode z Jojky radikálne zmenil zo dňa na deň. Ako dlho vám trvalo naučiť sa žiť „normálne“?
Veľmi dlho. Mala som s tým dosť veľký problém. Zmenu som urobila v podstate kvôli manželovi, on je pravý opak mňa, pochádza z úplne obyčajných, normálnych pomerov, veľmi dobre sa cíti medzi obyčajnými ľuďmi. Keď som odchádzala z televízie, mala som vážny problém so svetom ako takým. Bola som odpojená a trvalo mi možno aj päť rokov vyrovnať sa s tým všetkým.
A ako vyzerá ten váš normálny život teraz?
Ocitla som sa v opačnom extréme v porovnaní s tým, keď som bola v televízii. Snažím sa byť čo najmenej nápadná, nerada sa vidím na fotografiách, nerada som stredobodom záujmu. Môj deň je veľmi prostý, maximálne jednoduchý. Pracujem z domu, takže som väčšinu času doma, sama, v úplnom pokoji, nemám zapnutú ani hudbu. Kedysi som žila hekticky a cítila som sa neustále v strese. Dokonca najviac som toho vedela urobiť, keď som mala adrenalín, ktorý som cítila až v špičkách prstov. Ale pochopila som, že to je jed, že je to zlé pre telo. Preto sa teraz snažím všetko vyvažovať, a to sa mi najlepšie darí, keď som sama doma. Nemám problém ísť ani von niečo urobiť, ale už toho toľko nezvládnem mimo toho môjho priestoru.
Stále pracujete v IT firme?
Áno, som tam veľmi šťastná. Pracujem s fantastickými ľuďmi, mám vynikajúceho šéfa. Všetci sú úplne normálmi, a zároveň veľmi inteligentní ľudia a neriešia malichernosti ani svoje ego. Cítim tam úplnú slobodu - preto tam aj som. Neznesiem, keď sa na mňa tlačí.
Čo konkrétne robíte?
Pracujem priamo pre Talianov. Máme veľkých klientov, automobilku, taliansku poštu... A v každej veľkej spoločnosti riadia výrobu počítače - tzv. hardvér a softvér. Ja konkrétne naceňujem servis hardvéru, ktorý klientom poskytujeme. A potom mám na starosti ešte jednu aktivitu, ktorá sa však laikom ťažšie vysvetľuje.
Nemoderujete už vôbec nič? Žiadne večierky?
Nie. Kým som ešte moderovala eventy, spôsobovalo mi to veľký stres. Už týždeň predtým som sa cítila skľúčene. Preto som si povedala, že nebudem robiť niečo, čo mi spôsobuje stres, budem robiť len to, pri čom sa cítim dobre a z čoho mám radosť. Samozrejme, stále mám nejaké príležitosti na moderovanie, no väčšinu z nich odmietam, okrem jednej akcie, ktorú máme každoročne vo Svätom Jure. Volá sa Pochod svätého Martina, je to krásna akcia. Musím sa priznať, že aj v tomto prípade mám každoročne myšlienky, že to moderovať nechcem, ale robím to pre rodákov a pre nášho pána farára.
Zostali ste v kontakte s bývalými kolegami z Jojky?
S niektorými áno. Adriana Kmotríková, veľmi zlatá, sa mi dlhé roky ozývala. Teraz už dlhší čas v kontakte nie sme, ale zase mám veľmi blízko k jej mame, dokonca som u nej v Košiciach bola aj na návšteve. S Ľubošom Sarnovským som v kontakte, teraz spolu pripravujeme aj jednu akciu, dokonca som nedávno bola aj na návšteve v Jojke. S Lenkou Hriadeľovou si tiež občas napíšeme.
Kedysi ste pravidelne boli na titulkách novín a časopisov. Sledujete, čo sa deje v šoubiznise dnes?
Áno, to mi zostalo. Aj keď, často si poviem, že by som mohla tú energiu venovať niečomu inému. (smiech)
A keď si zapnete večerné správy, tak na Jojke?
Musím povedať, že správy ani televíziu vôbec nesledujem. Zapnutá je len vtedy, keď deti pozerajú rozprávky. Keď však idú spať, mne nikdy nenapadne pustiť si televíziu.
Ak by prišla reálna ponuka vrátiť sa na obrazovku, ako dlho by ste ju zvažovali?
Nemám rada takéto otázky, dostávam ich veľmi často. Ako som povedala, veľmi som si zvykla pracovať z domu a momentálne to potrebujem - byť doma, mať svoj pokoj. Nerada niečo musím, som rebel a aj preto mi veľmi vyhovovalo žiť v Egypte. Tam nie je systém skoro v ničom, kým u nás vo všetkom. Som taká povaha, že sa snažím vytvoriť si nesystém v systéme. Takto fungujem. To znamená, že by som veľmi musela porozmýšľať, keby to bola nejaká pravidelná práca na dennej báze, keď niekde treba ísť, tráviť tam istý počet hodín... Takto by som už fungovať nemohla.
Dlhodobo žijete so svojím egyptským manželom aj s dvomi deťmi na Slovensku. To je definitíva, či ste tu zakotvili skôr preto, že Egypt začal byť nebezpečný?
V Egypte to, bohužiaľ, ide dolu vodou, čo sa týka úplne všetkého, nielen bezpečnosti. Je to pre nás na zaplakanie - oproti tomu, aký Egypt som poznala v roku 2006. Nirvánsky pocit šťastia som zažila len tam, ale už máme dve deti, na ktoré treba pozerať. Keby to bolo len o mne, pravdepodobne by som nebola na Slovensku, ak nie v Egypte, tak niekde inde. Ale nič nevylučujem, možno sa niečo udeje, motyka vystrelí a my pôjdeme žiť niekde inde.
Chodíte do Egypta aspoň výletovať?
Nie pravidelne. Naposledy sme tam boli aj s deťmi asi pred dvomi rokmi.
Medzičasom sa situácia zmenila aj na Slovensku. Do parlamentu sa dostali Kotlebovci, kvôli utečencom sa medzi ľuďmi šíria rasistické myšlienky. Ako sa tu cíti váš manžel?
Teraz už úplne normálne. Na začiatku mal problém, ale stále som mu hovorila, že viac to je v jeho hlave - že ako sa človek cíti, takých ľudí k sebe aj pritiahne. Prvé tri roky si zvykal, hovoril mi aj o situáciách, ktoré sa mu stávali, a aké v Egypte nezažil. Tam sú ľudia na seba veľmi dobrí, sú úctiví k cudzím či starým ľuďom. Tu mu často dávali pocítiť, že je niečo menej a trpel tým. Ale teraz sa tu už cíti dobre, dokonca mi povedal, že sa cíti ako Slovák. (smiech) Musím ho prehovárať, aby sme išli do Egypta, do jeho rodného mesta, lebo on tú potrebu necíti.
A čo deti? Vnímajú Slovensko ako svoj jediný domov?
Áno. Na Egypt si nepamätajú, žili sme tam dvakrát, keď boli malé. Odkedy bolo treba nastúpiť do škôlky, tak sú tu.
Keď sa obzriete späť, neľutujete, ako to nakoniec dopadlo s vašou televíznou kariérou?
Neľutujem. Vtedy som bola v úplne inom nastavení a potrebovala som všetky tieto roky v ústraní, aby som si poriešila svoje vnútro a prišla na to, čo je dôležité. Pre mňa je momentálne dôležité cítiť samu seba, svoj stred a prišla som na to, že najlepšie ho cítim, keď som sama, v pokoji. Len vtedy sa viem rozhodnúť, čo je pre mňa dobré a čo nie.
Takže teraz je z vás introvertka a samotárka.
Áno, som teraz úplný introvert. Dokonca taký, že ani veľmi nekomunikujem s okolím a neviem ani vyjadriť svoje pocity. Delí sa o ne len sama so sebou. Uzatvorila som sa.
