Radosť mu však robia aj jehto traja synovia - Paťo (23), Samo (16) a Leo (7). Hoci najstarší vysokú školu nechal, venuje sa tomu, čo má zmysel. Tesne pred narodením štvrtého syna poskytol rozhovor Novému Času Nedeľa.
Manželku Zlaticu (39) po vašom boku v Televíznych novinách vystriedala kolegyňa Lenka Vavrinčíková. Ako ste si na seba zvykli?
Bolo to veľmi jednoduché, pretože Lenka prešla prípravou a spolupracuje sa mi s ňou dobre. Zatiaľ nenastali žiadne problémy, ale, samozrejme, v spravodajstve si každý musí prejsť svojou cestou. S Lenkou sa mi robí tak, ako s Majkou Pietrovou, ako sa mi robilo s Mirkou Kalisovou, takže nepociťujem nejaké zmeny. Každý si robí to svoje.
Nie je to aj o tom, že sa navzájom kolegovia podržia, pretože ste v priamom vysielaní?
Samozrejme, že sa môže všeličo vyskytnúť, ale musím povedať, že zatiaľ nikto nikoho nemusel zachraňovať. So Zlatkou je to istota, pretože sa natoľko poznáme, že stačí pohľad a vieme, čo si ten druhý myslí, čo spraví... Ale je to aj tým, že žijeme spolu dvadsať rokov, takže s nikým to už nemôže byť také isté. Pri iných moderátorských partnerkách cítim väčší pocit zodpovednosti.
Okrem Lenky pribudol do Televíznych novín aj Viktor Vincze. Vniesli do kolektívu mladícky duch?
Som rád, že si televízia vychováva ľudí, ktorí môžu nastúpiť na post moderátorov Televíznych novín, pretože je to dôležité. Spravodajstvo má svoje rýchle tempo, sme výborný kolektív šikovných ľudí, takže mladícky duch panuje v Televíznych novinách od ich začiatku.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že mladá generácia pomaly nahrádza staršiu. Necítite to ako možnú hrozbu?
Spravodajstvo má aj iné kritériá ako len vek. Ja som tých generácií v televízii už zažil od Roba Beňa, Dana Krajcera cez Elenu Linczényovú, Soňu Bulovú a mnohých ďalších. Bolo to množstvo ľudí, ktorí sa tu vystriedali.
Všetci odišli, len vy ste zostali...
Nie je to tak, ešte ich tu zopár zostalo. Čas je neúprosný a nezastavíte ho. Aj ja som mal 25 rokov, keď som v Markíze začínal a som v nej už dvadsať rokov. Prežil som si tu krásne roky a teším sa, že som nemusel nič meniť.
V spravodajskej relácii je veľmi veľa negatívnych a smutných udalostí. Dajú niekedy zabrať aj takému chlapovi, ako ste vy?
Sú správy, ktoré sa mi veľmi ťažko čítajú a v podvedomí si ich beriem so sebou aj domov. Sú to rôzne tragédie spojené s deťmi, vojny, Sýria... Keď má človek deti, tak to všetko vníma inak. Je ťažké robiť túto prácu bez toho, aby si emócie moderátorov divák nevšimol. Možno aj preto je dobré, že medzi zmenami mávame voľno. Klobúk dolu pred záchranármi, policajtmi, hasičmi, ktorí sa s niečím takým stretávajú dennodenne.
Váš syn Leo (7) pred pár týždňami prezradil, že bude mať bračeka. Zlatica však hneď na to zahmlievala, že od začiatku chcel brata, tak sa uvidí, či mu to vyjde. Vy ste však v súvislosti s Vilomeninami pred kamerami povedali, že o chvíľu budete otcom štyroch synov. Bolo to nechtiac?
Nie, my sme si mysleli, že je to už verejnosti známe. Ak nie, tak môžem potvrdiť, že prvý májový týždeň sa mi narodí štvrtý syn, so Zlatkou druhý, a veľmi sa na to všetci tešíme. Máme síce už so Zlatkou svoj vek, ale užívame si to. Sme v situácii, keď pohodlne môžeme vychovať ďalšieho človeka. Úspešne plníme pôrodnosť Slovenska. (Smiech)
Budete pri pôrode?
Nie, Zlatka si to neželá.
Prezradíte, ako sa bude syn volať?
Nie, nemôžem, lebo to by mi Zlatka nedala večeru. (Smiech) Ale bude to slovenské meno.
Dieťa je dar, ale cítili ste isté sklamanie, keď ste sa dozvedeli, že to bude opäť chlapec?
Zlatke známi hovorili, že so Švajdom jej určite dcéra nehrozí. (Smiech) No nedodržali sme výpočty našich rodičov, ktorí to vraj vedia vyrátať. Podľa nich to malo byť buď skôr, alebo neskôr, ale to sa ľahko hovorí. (Smiech) Údajne v tom zohráva úlohu nejaký sedemročný cyklus, ale netuším, či to tak funguje. Napriek tomu všetci sa tešíme, všetko je už nachystané a Zlatka tvrdí, že som pre synov dobrým otcom. A na margo tej princezničky, dokážeme sa pomaznať aj s Leom, aj keď on hovorí že je veľký chlap a hokejista Ovečkin.
Kde trénuje ten váš hokejista?
V bratislavskej Petržalke, trénuje trikrát do týždňa a potom ešte na klzisku v Avione, kde niektoré deti trénujú navyše. Leo hokej miluje, ale prvoradá je škola a zatiaľ má samé jednotky. Je to vydarené dieťa. Ale my sme v podstate celkovo športová rodina. Najstarší syn Paťo (23) hral futbal, Samo je futbalový brankár a hoci má len 16 rokov, tak už hrá za dorast v A klube. Uvidíme, k čomu bude inklinovať štvrtý syn.
Patrik (23) je už dospelý muž a má priateľku. Čo robí, chodí ešte do školy alebo pracuje?
Chodil na Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene, ale na čas štúdium prerušil a zamestnal sa ako hasič v Nových Zámkoch. Upútali ho záchranári a momentálne je na päťtýždňovom školení v Žiline. Je to taký zvláštny pocit a dobre sa mi to ako otcovi počúva, keď mi syn povie, že mali výjazd a zachraňovali malého chlapca... Paťo si už zrejme svoju cestu našiel a popri práci si plánuje dokončiť aj školu, ale už v odbore zameranom na hasičov.
Naozaj záslužná práca, ale stalo sa niekedy vám, že vás niekto musel zachraňovať?
Mňa našťastie nie, ale mám opačnú skúsenosť. V roku 2003 som zachránil život istému docentovi. Vonku bolo veľmi teplo, a tak sme so Zlatkou zašli do Fajn Clubu v Markíze. Sadli sme si vedľa staršieho pána a panej. Asi po piatich minútach od nášho príchodu pán odpadol. Nebolo tam veľa ľudí, ale zrazu sme sa tam ocitli so Zlatkou a s Danom Krajcerom sami. Pán dostal silný infarkt a omodrel. Čašníci volali záchranku, prevádzkar skonštatoval, že je mŕtvy. Keďže som bol vyštudovaný telocvikár a robil som aj plavčíka, vedel som, čo mám robiť, aj keď to bola moja premiéra. Pamätám si, ako som kričal na Zlatku, aby priniesla ľad, lebo človeku v teple najskôr odumierajú mozgové bunky. Takže, aj keď ho preberiete, to ešte neznamená, že bude v poriadku. Obložil som mu hlavu ľadom a začal som s oživovaním. Nebolo to jednoduché, keď stojíte zoči-voči takejto situácii, ale zachránili sme mu život. Záchranári mi vtedy povedali, že keby som mu neposkytol takú rýchlu prvú pomoc, zomrel by.
Stretli ste sa s ním potom ešte niekedy?
Na druhý deň som volal na Kramáre, ale nechceli ma informovať o jeho zdravotnom stave, keďže som nebol z rodiny. Asi na tretí deň prišiel za mnou syn toho pána, aby mi poďakoval. Povedal, že otec mal rozsiahly infarkt. Vtedy som sa dozvedel, že je to uznávaný doktor veteriny Vladimír Jaký, ktorý bol docentom na Veterinárskej fakulte v Košiciach a v Bratislave založil súkromnú strednú odbornú školu veterinársku. Doteraz ľutujem, že som sa s tým pánom nestretol a, bohužiaľ, už sa ani nestretnem, lebo v roku 2012 zomrel.
Hovorili sme o Paťovi a čo študuje váš mladší syn Samuel?
Samo chodí na gymnázium v Šuranoch a je futbalovým brankárom. Chodievame ho povzbudzovať na zápasy. Leo za ním pobehuje a už minule mi povedal, že on by chcel byť hokejový brankár. Trochu nás to zaskočilo, ale svokor rozhodol, že musí byť útočník alebo obranca, keďže je o hlavu vyšší ako jeho spolužiaci. Napriek tomu Leo prišiel potajme za mnou a pýtal sa ma, kedy mu kúpim betóny a lapačku. (Smiech)
