Tá sa písala pred viac ako tisíc rokmi aj na Skalke pri Trenčíne. Vydajte sa s nami po stopách prvých svätcov z nášho územia sv. Svorada-Andreja a jeho učeníka sv. Beňadika. Staručký kláštor neďaleko Trenčína a jeho okolie dýchajú históriou. Pocestní tu nájdu dva krásne objekty - Malú a Veľkú Skalku, ktoré sú od seba vzdialené približne jeden kilometer. Toto pútnické miesto na západnom Slovensku má mnoho prvenstiev. Viac nám však prezradí Katarína Darvašová, ktorá nás bude touto malebnou lokalitou sprevádzať.
Orech denne
Stretávame sa na Malej Skalke pri krásnom barokovom kostole. „Hneď na začiatku mi dovoľte predstaviť našich dvoch svätcov. Začnime sv. Svoradom, ktorý pochádzal z oblasti dnešných slovensko-poľských hraníc. Vstúpil do rádu benediktínov, no radšej ako kláštorným chcel žiť životom pustovníka. To ho doviedlo až sem na Skalku,“ začína rozprávanie naša sprievodkyňa.
Ako sa dozvedáme, sv. Svorad žil veľmi asketickým životom. „Počas veľkonočného 40-dňového pôstu jedol každý deň iba jeden orech. Pritom ale robil veľmi ťažkú prácu, pomáhal ľuďom rozširovať pozemky – klčoval les. V noci sedával v otesanom dubovom kláte, do ktorého napichal ostré tŕne. Sotva mu hlava klesla od únavy a telo sa naklonilo, okamžite bol hore a pokračoval v modlitbe. Keď ho išli pochovať, zistili ďalšiu šokujúcu vec - trýznil sa tak, že okolo tela nosil opásanú ťažkú reťaz. Hovorí sa, že bola do jeho tela doslova vrastená.“
Sv. Svorad podľa legendy zázračne prebral k životu mŕtveho zbojníka a neskôr aj odsúdeného zločinca spod šibenice. Napriek tomu, že sa ľudia v tom čase dožívali približne 40 rokov, on sa pri takomto spôsobe života dožil až 60. „Asi je pravda, keď nám aj dnes hovoria, že striedmejšia strava vedie k dlhšiemu životu. Samozrejme, to vás nenabádam, aby ste jedli len jeden orech denne,“ smeje sa Darvašová.
Krutá smrť
Svoradovho žiaka sv. Beňadika stihol krutejší osud. „Keď bol už sv. Svorad starší, poslali mu na pomoc mnícha Beňadika. Ten sa rozhodol nasledovať kroky svojho učiteľa, no, bohužiaľ, približne tri roky po jeho smrti Beňadika prepadli v jaskyni zbojníci, ktorí od neho žiadali peniaze. Keďže im ako chudobný pustovník nemal čo dať, zabili ho a hodili do Váhu z tejto skaly, kde dnes stojí kostol Malej Skalky.“ Ich súčasníkom bol biskup Maurus, ktorý zachytil osud svätcov v najstaršej uhorskej legende - Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi. Legendy vtedy boli chápané ako verné životopisy svätcov. Podľa nej sa Beňadikovo telo našlo po roku vo Váhu neporušené.
Legenda hovorí, že ho pochovali v Bazilike sv. Emeráma v Nitre, v tom istom hrobe, kde odpočíval sv. Svorad. Najprv na Malej Skalke stála kaplnka, o ktorej písomná zmienka pochádza zo začiatku 13. storočia. Neskôr, keď tu sídlili jezuiti, prestavali kostol do súčasnej barokovej podoby. „Minulý rok prešiel rekonštrukciou a sú v ňom uložené relikvie oboch svätcov. V roku 1924 tu niekdajší nitriansky biskup Karol Kmeťko vyhlásil celý areál Skalky za pútnické miesto s významom rovnakým, ako majú Lurdy vo Francúzsku!“ hrdo prezrádza sprievodkyňa.
Vychytávka
Počas toho, ako sa presúvame na Veľkú Skalku - teda na miesto, kde stoja pozostatky kláštora, nám sprievodkyňa rozpráva, že Skalku navštevuje každý rok viac ľudí, vlani ich bolo až 16 000. „Mali sme tu aj zahraničné návštevy - turistov z Francúzska, Peru, Azerbajdžanu či Ameriky. Niekedy mi to tak pripadá, že cudzincov zaujíma história viac ako našincov. Skalka je pritom najstaršie pútnické miesto na Slovensku.“
Kráčame po strmej príjazdovej ceste ku skale, kde stojí kláštor. Vchádzame cez vstupnú bránu na nádvorie, ktoré si pamätá už veľa. „Najprv tu v jaskyni v 10. až 11. storočí žili sv. Svorad a Beňadik, potom sa sem na tri storočia nasťahovali benediktínski mnísi, ktorí postavili kláštor. Bolo tu približne 12 rehoľníkov. Neskôr na prelome 17. a 18 storočia sem na 108 rokov zavítali jezuiti, ktorých tu žilo približne 70 a kláštor zväčšili. To, čo vidíme, sú pozostatky práve tohto kláštora,“ oboznamje nás s ruinami Darvašová.
Nedávne archeologické výskumy na tomto mieste ukázali, že benediktíni tu po sebe zanechali stredoeurópsku raritu. „Našli tu podlahový systém kúrenia, tzv. hypokaust, ktorý pochádzal z 13. - 16. storočia. Mnísi v tomto priestore pod podlahou kúrili a teplý vzduch zohrieval klenby pod podlahou, postavené z riečnych kameňov, ktoré zasa vyhrievali miestnosť, kde sa mnísi nachádzali.“ Nález však zatiaľ nie je verejnosti prístupný, no viaceré združenia bojujú o to, aby sa tak stalo. Je sa totiž čím chváliť.
Prvá jaskyňa
V areáli kláštora sa nachádza aj vchod do Benediktovej jaskyne, kde pustovník žil. Vchádzame do nej cez krásny portál. „Jaskyňa má približne 30 metrov a môžeme ju považovať za najstaršiu verejnosti prístupnú jaskyňu na Slovensku, pretože prvá písomná zmienka o jaskyniach na Slovensku je práve o tejto našej. Spája sa najmä so životom sv. Beňadika, ktorého zbojníci prepadli práve tu. Legenda hovorí, že keď v strachu o svoj život prosil Boha o pomoc, dotkol sa skaly a tá sa otvorila. Smrti však aj tak neunikol. Dodnes tu môžeme vidieť odtlačok ruky na skale,“ ukazuje nám miesto, kde sa naozaj nachádza odtlačok ruky. Úzka chladná chodbička vápencovej jaskyne nás prekvapivo dovedie do kostola. „Za benediktínov to bola uzavretá skala, toto, čo vidíte, neexistovalo. Keďže jezuitov bolo viac, potrebovali väčšie miesto na modlenie, preto prerazili skalu a postavili si tento barokový kostolík.“ Ak sa však vydáte po inej chodbe, prejdete cez úzke miesta až na koniec jaskyne, kde dnes stojí socha sv. Beňadika.
Z jaskyne sa dostávame do staručkej benediktínskej kaplnky vytesanej do skalnej steny „Veľkou cennosťou je tento kríž a socha na ňom, ktorú dali vyrobiť jezuiti. Zobrazenie Krista má približne 300 rokov a váži až sto kilogramov, pretože je to kovový odliatok, ktorý nie je dutý, ale plný. Odlievali ho vo Viedni a podľa mnohých odborníkoch je to veľmi dôsledná práca.“
Svätci
Skalku mal rád aj pán Váhu a Tatier Matúš Čák Trenčiansky a to aj napriek tomu, že bol exkomunikovaný z cirkvi. Vtedajší predstavený kláštora sa dostal dokonca do nemilosti, pretože mu potajomky slúžil omše. Možno aj na znak akejsi vďaky venoval Čák kláštoru vchodový portál do jaskyne, ktorý sa zachoval dodnes.
Príbeh spojený so Skalkou má ešte ďalšie prvenstvo. Sv. Svorad a Beňadik sú prvými svätcami pochádzajúcimi z nášho územia, o ktorých vysvätení existujú písomné zmienky. „Vďaka tomu, že boli svätorečení v rovnaký čas ako prvý uhorský kráľ sv. Štefan a sv. Imrich, sa o tomto momente zachovali dokumenty v rôznych svetových archívoch, ktoré potvrdzujú toto prvenstvo.“
Miestny kňaz sa z pôsobenia na tomto mieste teší. „Je to pre mňa veľmi radostná práca, pretože sem prichádzajú mnohí ľudia, ktorí naozaj hľadajú niečo duchovné, či akési osvieženie vo svojom živote. Som šťastný, že počet pútnikov prichádzajúcich na Skalku každoročne rastie, a preto sa im snažíme ponúknuť čoraz viac aktivít, ktoré prispievajú k ich obohateniu. Chcel by som preto pozvať aj iných ľudí, ktorí možno o Skalke ani nepočuli. Nikto z tých, ktorí na toto posvätné miesto prišli, neoľutoval,“ hovorí správca farnosti Peter Beňo.
Duchovná inšpirácia
Pútnické miesto si prešlo búrlivými obdobiami. Po zrušení rádu jezuitov v roku 1773 kláštor chátral. Záujem o spustošenú Skalku prelomil až trenčiansky farár a historik Ľudovít Bonaventura Stárek, ktorý objavil aj vzácny rímsky nápis na trenčianskej hradnej skale. Za jeho obdobia sa tu konali púte, ale počas komunizmu prekrásne miesto pustlo. S väčšími opravnými prácami sa začalo až po roku 1989.
„Je krásne, že sa vždy nájdu ľudia, ktorým srdce bije za Skalku. Keby ste videli, v akom hroznom stave sme to pred rokmi prebrali... Ľudia z okolia ju zveľadili.
Toto miesto vyhľadáva aj mnoho tvorivých ľudí. „Koná sa tu stále viac akcií, ako napríklad inšpiratívne sympózium umelcov Ora et Ars, ktoré organizuje výtvarník Jožko Vydrnák a navštívil ho napríklad aj básnik Daniel Hevier...“
A my chápeme, prečo. Skalka nad Váhom je čarovný kúsok Slovenska, ktorý si zamilujú nielen nadšenci histórie, ale aj turisti, milovníci prírody či cyklisti. „Každý si tu nájde kúsok svojho pokoja,“ uzatvára rozprávanie sprievodkyňa.
