A to napriek tomu, že nepočuje. Ani choroba, ktorá ho v troch rokoch pripravila navždy o sluch, mu nezabránila, aby robil to, pre čo sa narodil a čo z celého srdca miluje.
„Narodil som sa ako zdravý človek. Keď som mal tri roky, ochorel som na zápal stredného ucha. Vtedy ešte nebola taká lekárska starostlivosť a už vôbec nie na malej dedine. Zápal ucha ma preto pripravil o sluch,“ vysvetľuje. Rodičia si po pár dňoch, samozrejme, všimli, že sa na ich malom synovi niečo zmenilo. „Videli, že už toľko nerozprávam, nereagujem, keď na mňa volajú. Potom zistili, že som nenávratne prišiel o sluch...“
Suspenzor máš?
Tanec Františka bavil odmalička. Na základnej škole, ktorú navštevoval, viedla tanečný krúžok ruská primadona. Niekdajšia profesionálka v nepočujúcom chlapcovi správne odhadla veľký talent. Poradila mu, nech napriek všetkému skúsi ďalej tancovať. Vždy to však bola viac záľuba a Feri nad profesionálnou kariérou nepremýšľal. Vyštudoval za zubného laboranta a zamestnal sa v závode vo Fiľakove. Po čase sa však dozvedel, že do košického baletu zháňajú mužských tanečníkov.
„Neviem ani, čo mi to napadlo, ale rozhodol som sa, že pôjdem na konkurz. Hovoril som si, že veď vyskúšam a keď nič, prídem domov, ale aspoň spokojný, že som to skúsil. Mal som pritom už 23 rokov,“ hovorí. Veľmi sa bál, pretože šéfkou baletu vtedy bola Marilena Halászová, vážená choreografka a pedagogička, pred ktorou mali všetci rešpekt. „Obliekal som sa, keď ma zavolali do sály, že poď, ukážeš, čo vieš. Chceli odo mňa, aby som zatancoval niečo v sprievode klavíra. Hovoril som im, že nepočujem, no povedali, že to neprekáža, veď použi fantáziu a zatancuj. Tak som začal tancovať, tak, ako som to cítil. Potom chceli vidieť, ako vysoko dám nohu, viete, 23 preč, no robil som, čo som mohol,“ smeje sa.
Košický angažmán
Po konkurze si bol istý, že to nevyšlo. „Obliekal som sa s pocitom, že nič z toho nebude a zrazu prišla za mnou pani Halászová, že od prvého decembra začínam.“ Doma však nikto nič netušil, pretože povedal, že do Košíc ide na návštevu. „Keď som to našim oznámil, pýtali sa ma, či som sa zbláznil. Odhovárali ma, že to nebude dobré, že budem sklamaný. Chceli ma jednoducho chrániť, no vášeň tancovať bola silnejšia ako dobre mienené rodičovské rady. Našťastie bol som mladý a nebál som sa. Dnes by som si to už asi rozmyslel,“ premýšľa nahlas a pokračuje. „Možno som mal iba šťastie, lebo tanečníkov bolo vtedy málo a naozaj niekoho potrebovali,“ hovorí Feri, no jeho sestra krúti hlavou, že je prehnane skromný.
V divadle
Presťahoval sa teda do Košíc, no dlho sa tam nevedel usadiť. „Mal som so sebou iba zopár kusov oblečenia. Desať rokov som žil tak, že hocikedy mi môžu povedať, aby som odišiel. Posledný šéf bol taký temperamentný mladý muž a keď sa dozvedel, že nepočujem, povedal, že proste nebudem tancovať a bodka. Potom som videl, že ma na predstaveniach sleduje, či sa mýlim alebo nie. Po pár rokoch mi povedal: Feri, keď budeš chcieť odísť, ja ťa nepustím! Bolo to také zadosťučinenie,“ spomína tanečník s úsmevom na tvári.
V Štátnom divadle v Košiciach nakoniec prežil 22 rokov. „Nie pre peniaze, pretože výplata nebola bohvieaká. Robil som to, čo som miloval. Čo viac som si mohol priať? Veľa kolegov dokonca odišlo, pretože ak chceli uživiť rodinu, museli si nájsť inú prácu.“
Ten, čo nepočuje
Poviete si, ako sa dá tancovať, a ešte k tomu na profesionálnej úrovni, keď nepočujete hudbu? Nuž, František potvrdzuje, že nič nie je nemožné. „Hudbu som vnímal vďaka dirigentovi - pozeral som sa, čo ukazuje. Keď za mnou tancoval zbor, cítil som, ako sa pohybujú. Snažil som sa tancovať rovnako. Okrem toho som vnímal vibrácie, ktoré boli vďaka výbornej akustike perfektné. Jediné, čo mi robilo problém, boli vysoké tóny, ktoré som necítil. Napríklad, keď niektoré dejstvo začínalo husľovým sólom,“ vysvetľuje.
Každý rok odtancoval dve premiéry - opery, operety, činohry či muzikály. Talentovaný a húževnatý Feri nechýbal takmer v žiadnom predstavení. „Pamätám si, že nás raz bolo tak málo, že v predstavení Slovenské tance som sa až deväťkrát prezliekal.“ Rád spomína na spoluprácu s režisérom Jožkom Bednárikom. „Tancoval som v jeho muzikáli Oliver. Choreografom bol Ján Ďurovčik. Volal ma Ten chlap, čo nepočuje. Keď sme skúšali, hovoril ostatným tanečníkom: Pozerajte na toho chlapa! Každé opakovanie tancuje tak naplno, ako keby to bola premiéra. Berte si z neho príklad!“
Ubolený, ale šťastný
Dnes už František žije na dôchodku, no na krásne roky na javisku nikdy nezabudne. A to nie iba vďaka zdeformovaným prstom na nohách. „Ak existuje taký baleťák, ktorý po skončení kariéry povie, že ho nič nebolí, nebudem mu veriť, že niekedy tancoval. Bolí ma koleno, chrbát, prsty na nohách ma v topankách tlačia. Ale stálo to za to. Žil som si svoj sen,“ hovorí Feri, ktorý za 22-ročnú kariéru odtancoval tisícky predstavení.
Presvedčiť ho na rozhovor nám dalo zabrať. „Pripadalo mi to zbytočné, pretože som už dlho na dôchodku. Potom som si však povedal, že ak môj príbeh inšpiruje čo i len jedného človeka, budem šťastný. Ak niečo robíte radi a napĺňa vás to, vydržte! Nevzdávajte sa. Možno sa z vás stane profesionál a možno to bude iba vaša záľuba, ale za skúšku nič nedáte. Nedopustite, aby ste si raz vyčítali, že ste to ani nevyskúšali,“ odkazuje všetkým, ktorí sa boja plniť svoje sny. On sám je dôkazom, že to ide.
