A hoci lekári mu počas prvých dní nedávali žiadnu šancu na prežitie, on sa rozhodol s neľahkým osudom statočne popasovať. Musel sa učiť chodiť, mal problém s čítaním či písaním. V ťažkom období sa s ním rozišla priateľka, s ktorou plánovali sobáš. K remeslu sa už nevrátil, kreativitu vo varení vymenil za maľovanie.
Ján pracoval v štvorhviezdičkovom hoteli v Tatrách, v roku 2007 bol dokonca hlavným kuchárom slovenskej výpravy na deaflympiáde v Salt Lake City. Nádejná kariéra sa však skončila v roku 2010. „Vždy som bol typ, že keď ma bolela hlava alebo zuby, riešil som problém tabletkami proti bolesti. Zrejme sa to vo mne nejako nazbieralo. V to ráno ma však trápili také strašné bolesti hlavy, že ma museli obliecť a doslova odvliecť do auta smer nemocnica Ružinov. Tam som v čakárni odpadol a prebudil som sa po mesiaci na Kramároch. Napojený na prístrojoch, neschopný jediného pohybu,“ spomína na najťažšie chvíle v živote Ján. Nasledovala náročná operácia hlavy, mal generálny zápal celej nervovej sústavy. Na vine boli zrejme prechodené zápaly, o ktorých ani nevedel.
Farbami zaháňal nudu
Z nemocnice sa dostal domov až po niekoľkých mesiacoch. „Aby som sa doma nenudil, dostal som od sestry akrylové farby, štetce a nejaké plátna. Spočiatku sa mi do maľovania nechcelo, no potom som sa do toho pustil,“ hovorí s tým, že jeho prvým výtvorom bola maľba vlka.
„Nasledovala ryba, obraz som nazval Polčas rozpadu. Zadná časť je ešte celá, no z prednej ostáva iba kostra, lebo vpláva do zničenia. Tento obraz je aj akousi mojou značkou,“ opisuje svoje dielo Ján. Väčšina z nich má svoj príbeh. Jeden z nich je spomienkou na jeho mladšieho brata, ktorý podľahol ako 20-ročný zákernej chorobe. V súčasnosti vystavuje obrazy vo Verejnej knižnici Mikuláša Kováča na Fončorde v Banskej Bystrici. V Taliansku vyhral cenu Objav roka.
