Na prvý pohľad vidno, že čerstvý dôchodca Vinco Lukáč vyzerá spokojne napriek tomu, že má u športových fanúšikov povesť večného kverulanta. Na ceste do Bratislavy ho sprevádzala nová láska – priateľka Natália (43), ktorá je od neho o 20 rokov mladšia!
Nová láska
„Konečne žijem. Sedem rokov od smrti manželky som si dosť vytrpel...“ začína rozprávanie Lukáč. Jeho manželka Eva (†55) zomrela náhle krátko pred Vianocami 2009. Osudnou sa jej vtedy stala prasacia chrípka. Silného športovca to zložilo, ale bil sa ďalej, v rokoch 2010 - 2012 si dokonca zakoketoval s politikou, keď bol poslancom za SNS. V tom čase sa prepierali jeho búrlivé milostné vzťahy. „Viete, boli všelijaké aféry, nerád na to spomínam a som rád, že to je už za mnou. Nechcem sa k tomu vracať,“ hovorí rozhodne. „Dnes som veľmi šťastný, že som pred dvoma rokmi stretol Natáliu,“ povie a pozrie sa na sympatickú, dobre vyzerajúcu plavovlásku sediacu vedľa. „Žijem so synom a Natália so svojou dcérou, ale veľmi často sme spolu, veľmi nám pomáha,“ hovorí a prezrádza, že Natália má v Košiciach kadernícky salón.
„Veľmi mi pripomína moju manželku, aj výzorovo, aj povahovo. Zoznámili sme sa náhodou na jednej akcii. Vravel som si - pekná baba, mám ísť do toho, alebo nie? Padli sme si do oka, ale boli sme obozretní.“ Niečo pridá aj Vincova láska. Tvrdí, že začať si s hokejovou legendou sa nebála. „Je úprimný a povie, čo cíti. To sa mi na ňom páči. Pri našom prvom stretnutí preskočila iskra a začali sme sa spolu kamarátiť, stretávať, nebolo to, že hneď. Vinco je veľmi pozorný muž a rodinný typ. Naše deti sú šťastné, my dvaja sme šťastní a to je najdôležitejšie,“ dodáva s úsmevom Natália.
Sťahovanie?
Lukáč priznáva, že na návrat do Bratislavy sa veľmi tešil, hoci to bolo len na deň. „Bratislava mi veľmi chýba, mám tu veľa kamarátov, zažil som tu krásne chvíle, či už počas hokejovej kariéry, tanečnej šou Let´s Dance, alebo keď som bol v parlamente,“ tvrdí.
Už viackrát uvažoval, že by sa do Bratislavy presťahovali. „Viete, ako sa hovorí, doma nie si prorokom. V Košiciach sú všetci múdri ako televízor, každý všade bol, všetko vie, ale úspešný človek pre nich nemôže byť prijateľný. Mrzí ma to...“
Sieň slávy
Naposledy v rodnom meste hladinu rozvíril, keď sa v marci odmietol zúčastniť na vystavení svojho dresu v košickej hokejovej Sieni slávy. Nepáčilo sa mu, že naraz do nej chceli uviesť päť hokejových legiend. „Z mojej strany za tým nebolo nič zlé, len som chcel, aby každý hráč, ktorého do siene uvedú, dostal svojich 15 minút úcty. Nieže tam bude päť hráčov naraz. Rýchlo to zbúchali, hala stojí 11 rokov a zrazu sa rozhodli, že spravia Sieň slávy? Vyvesíme im dresy, dáme im párky a pivo a pošleme ich domov... Takto sa to nerobí,“ vysvetľuje svoj bojkot Lukáč. „Mrzí ma však podraz od môjho spoluhráča Igora Libu. Dali sme si ruku na to, že tam nepôjdeme, a on tam nakoniec išiel. Ja som zotrval na svojom.“
Slabota hokeja
O hokej sa stále živo zaujíma a vždy vie trefne zhodnotiť výkony našich na ľade. „Slovenský hokej išiel strašne dole. Ja nie som kritik, je to môj názor, o hokeji som schopný hádať sa do smrti. Ale keď ma niekto presvedčí, že sa mýlim, poviem dobre, máš pravdu a sklopím uši.“ Podľa Lukáča je na Slovensku akási zvláštna dohoda, že naši športovci sa nekritizujú. „Tu je všetko fantastické, samé chvály na každého. Keď je niečo zle, nikde sa to do médií nedáva. Veď nie je možné, že desať zápasov niekto neexistuje, potom dá jeden gól a je to vo všetkých správach. To nie je seriózne,“ rozhorčuje sa. Nadšený nie je ani z toho, ako hráči z NHL odmietli reprezentovať Slovensko na majstrovstvách sveta.
„Hossa, Gáborík, Chára – to sú páni hokejisti, ktorí pre slovenský hokej už niečo spravili. Tí mali podľa mňa právo neprísť. Ale ostatní? Najviac ma štve Tatar, ktorý odohral celú sezónu, nechce sa mi veriť, že by nevydržal dva týždne na šampionáte. Takisto Pánik mal veľmi dobrú sezónu a mohol prísť. Na druhej strane neviem, koho ďalšieho by mal tréner z NHL zavolať. Hráč, ktorý dá za sezónu jeden gól a iba sa tak motá v NHL, nie je u mňa hráč, ktorého by mali do národného tímu nominovať.“
Problém vidí v pomeroch, aké panujú pri príprave hokejovej mládeže. „Dnes väčšinou hrajú deti bohatých rodičov, lebo hokej je drahý šport. A do popredia sa dostávajú veľakrát deti sponzorov a iných mecenášov, aj keď na to nemajú. To je vizitka slovenského hokeja. Ale česť výnimkám. U detí sa to ešte oklamať dá, ale sotva postúpia do juniorskej kategórie alebo vyššie, tam sa už klamať nedá, tam sa ukáže, aký je kto hráč. Pozrite sa, kde sme dnes v medzinárodnom hokeji! Slovensko kedysi malo rešpekt, dnes sa nás nebojí nikto!“
Chce byť platný
Lukáč by rád hokeju pomohol. „Ja chcem, aby ľudia na mňa spomínali ako na športovca, nie ako na politika. V športe som niečo dokázal. Nie som ešte taký starý a rád by som sa zapojil do štruktúr hokejového zväzu, pomáhal napríklad s vyhľadávaním talentov...“
Dnes žije z dôchodku, ktorý mu ako zlatému medailistovi dorovnali na nejakých 700 eur. Uvedomuje si, že keby bol takou hviezdou ako v 80. rokoch teraz, tak je milionárom. No neľutuje. „Hrali sme so srdcom a za malé peniaze. Ale taký život, športový aj súkromný, mi všetci tí športoví milionári môžu závidieť. Z neba im padajú peniaze, sami nevedia za čo, a žiť nevedia. Museli by žiť desať životov, aby zažili to, čo ja za 63 rokov,“ dodáva legendárny Lukáč.
