Hurikána sme odchytili na Ružinovskom majálese, kde sme sa presvedčili, že staré lásky nehrdzavejú.
Na Slovensko jazdíte pomerne často. Čo sa vám u nás najviac páči?
Vrchy, hory, lesy, och, vždy sa veľmi teším na Slovensko. V Slavošovciach mám veľkú časť rodiny, čiže som sem chodil už odmalička na prázdniny. A potom, samozrejme, Slovenky. Vždy som mal pocit, že máte také divokejšie rysy, že ste také zmyselnejšie. Ak sa ma však opýtate, čo sa mi veľmi nepáči, tak sú to služby v reštauráciách. Hlavne neochota. Máte obrovský potenciál, a ak by sa zlepšili služby, bolo by to tu také malé Švajčiarsko.
Keď sme pri Slovenkách, mali ste niekedy odtiaľto frajerku či milenku?
Ja si to už nepamätám... (Smiech)
Toľko ich bolo?
Nieže toľko ich bolo, ale viete, ja už si z minulosti veľmi málo pamätám. (Smiech) Ale musím povedať, že Slovákom som vďačný za zisk Zlatých slávikov, pretože zo Slovenska mi chodilo viac hlasov ako z Česka.
České publikum, asi nech sa deje čokoľvek, podporovalo Karla Gotta. Vám sa ho však napriek tomu podarilo štyrikrát poraziť. Ste na to hrdý?
Samozrejme, bol to taký malý zázrak. Kája to vtedy neniesol najlepšie. Myslel si, že už mu prvenstvo patrí navždy, my sme ho však v 80. rokoch trošku potrápili. V roku 1985 bol Zlatým slávikom Peter Nagy, strieborný som bol ja a Karel až tretí. V roku 1986 som získal prvú zlatú sošku. Bolo to neuveriteľné, pretože si doteraz pamätám, ako som v roku 1983 ukazoval mame v celkovom rebríčku, že som päťdesiaty.
Vraj Gott bol na vás nahnevaný, pretože hit Oheň, voda, vítr chcel spievať on.
To neviem, či chcel, bolo to takto: Láďa Štaidl mi volal, či chcem naspievať pieseň k seriálu Bolo nás šesť. Najprv som nechcel, no nakoniec som to vzal. V štúdiu som si pozrel text a dvakrát som to zaspieval. Pýtal som sa Láďu, či to nie je blbé, pretože tá pesnička bola vyššie, ako som bol zvyknutý spievať. A Láďa mi povedal, že je to výborné a že to necháme tak, ako to je. Potom sme tam ešte niečo dorábali a vtom tam prišiel Kája. Hrozne sa s Láďom dohadovali, až sa takmer pohádali, prečo mu tú pieseň neponúkol a prečo to ponúkol mne. Asi trošku žiarlil.
Je pravda, že vás od speváckej kariéry niektorí kolegovia odhovárali?
Ani nie tak kolegovia ako rôzni ľudia, ktorí pracovali pre iné spevácke hviezdy. Robili napríklad v Československom rozhlase. Dávali mi to pocítiť napríklad tak, že keď som tam prišiel niečo nahrávať, tak ma poslali z Prahy do štúdia v Ústí nad Labem alebo niekam úplne inde do pochybných štúdií, ktoré boli zle vybavené. Petr Hanning, ktorý objavil napríklad Luciu Bílú, mi vtedy hovoril: „Vykašli sa na to, už si starý, a pozri sa na to, ako vyzeráš - si zarastený, nízky, kde ty chceš spievať?“ Ja som sa na tom smial.
Starý?
Áno, ja som sa preslávil až po tridsiatke. Trinásť rokov som hrával po baroch a tancovačkách a už som chcel seknúť s muzikou, keď sme v roku 1983 hrali koncert v Prahe. Bol tam zhodou okolností aj Míla Veleta, neskorší kapelník našej skupiny Prototyp. Cez prestávku som mu púšťal nejaké pesničky a povedal: „Ty, vole, to je dobré, poď, založíme kapelu.“ A do roka a do dňa sme mali plné amfiteátre. Keď si teraz pozriem niektoré z prvých videoklipov, nevyzerám na 32 či 34. Mal som šťastie, že som vyzeral mlado. Potvrdzovali to aj mladé dievčatá, ktoré chodili na koncerty. Páčil som sa im a ja som bol pritom už vyzretý muž.
A už aj ženatý. S manželkou Jiřinou ste spolu viac ako 30 rokov, vydržala aj povestné nápory fanúšičiek. Koľkokrát do mesiaca mala chuť tresknúť dvermi a odísť od vás?
Viete, nebolo ojedinelé, že sme robili aj 14-denné koncertné šnúry za mesiac a ona doma vychovávala deti. Samozrejme, že sme mali hádky a že ma podozrievala z nevery, ale to je asi normálne. Vždy som sa za ňou domov vracal rád a manželka si na to všetko postupne zvykla.
Čiže zvládla aj situácie, keď musela fanúšičky čakajúce na schodoch vášho pražského bytu doslova prekračovať?
Ona ich dokonca pozvala na kávu! Bývali sme vtedy na štvrtom poschodí a keď som sa vracal domov z koncertu z pražskej haly, tak na schodoch sedelo asi 20 dievčat. No a viete ako, vyhovieť toľkým dievčatám som nemohol, a tak som išiel domov. (Smiech) Žena mi povedala, že im mám ísť niečo povedať, ale nevedel som, čo by ich presvedčilo, aby odišli. Išiel som si teda ľahnúť a zobudil som sa na hluk. Asi päť z tých dvadsiatich dievčat u nás sedelo na káve.
Zažili ste niekedy aj nepríjemnú skúsenosť so zamilovanou fanúšičkou?
Neviem, či nepríjemnú, ale mal som jednu fanúšičku, volala sa pani Čápová a bola zo Slovenska. Počas dvoch rokov mi napísala asi 500 listov a kópie posielala prezidentovi. Po čase mi volali z prezidentskej kancelárie, či potrebujem pomoc alebo čo môžu pre mňa urobiť. Ona mi totiž v jednom liste vyznávala lásku a v druhom sa mi vyhrážala. Písala mi veci, že mi moja manželka nie je súdená, pretože v minulom živote som bol jej manželom. Raz sme mali v Martine koncert a prišiel za mnou organizátor, že ma hľadá nejaká pani. Bola to tá pani Čápová. Išiel som za ňou, stála pod lampou, snežilo a ona držala v ruke nejaký darček. Objala ma a povedala: „Daliborko, ty môj Daliborko.“ Ja jej na to: „Ale veď, pani Čápová, keď sme spolu prežili už jeden život, nestačilo to?“ Ona sa zamyslela a povedala: „Viete čo, možno máte pravdu.“ A od tej doby sa po nej zľahla zem.
Prekvapilo ma, keď som zistila, že vaše rodné meno nie je Dalibor, ale Václav...
Áno, pôvodne som sa volal Václav Janda, ale keď som začal spievať, tak mi textár Vladimír Poštulka povedal, že Václavov je už na scéne veľa a Jandov tiež. Zistil som, že som pri krste dostal meno Dalibor, tak som to Poštulkovi navrhol a nakoniec sa to chytilo.
Manželia fanúšičiek na vás kedysi veľmi žiarlili. Majú dôvod na žiarlenie aj dnes?
Ale kdeže, ja už som nebezpečný iba v špajzi. (Smiech) Milujem dobré jedlo a je to na mne vidieť. Mám veľmi rád sladké, to je asi jediná neresť, ktorú mám, pretože nefajčím ani nepijem. Občas si dám pivo a na Silvestra šampanské, ale to je všetko.
