Jeho milovaná manželka Inés (†69), s ktorou prežil 50 rokov, pred pár týždňami náhle skonala. Čo sa udialo a ako túto osobnú tragédiu prežíva, herec exkluzívne porozprával pre Nový Čas Nedeľa.
Len pred pár dňami ste sa navždy rozlúčili so svojou milovanou manželkou Inés. Ako sa vám darí prežívať smútok a ťažké chvíle?
Veľmi mi chýba. Keď niečo robím, vždy si pomyslím, čo na to povie ona... Chýba mi jej ranné budenie, káva na stole. Vždy s úsmevom vravievala, že ju nebude piť sama, lebo načo sa potom vydávala. Každý deň varila a na obedy som musel chodiť domov, aj keď som bol ministrom.
Dokážete sa vyplakať, ako sa hovorí, až z duše, aby sa vám uľavilo?
Dokážem, a ja sa nehanbím za to, že plačem. Ako herec som musel plakať tak, že som tomu uveril. Teraz je to pre mňa neuveriteľné, ale smútok, bolesť a slzy sú ozajstné. Myslím si, že niektorí mi aj závideli, že som prežil celý život po boku jednej ženy.
Smrť vašej manželky prišla ako blesk z jasného neba. Môžete povedať, čo sa stalo?
Na Veľkú noc sme boli celá rodina v Sološnici na chalupe a manželka tam po sviatkoch dostala vysokú teplotu. Keď sme sa v piatok vrátili domov, už prestala chodiť. Chcel som ju odviezť do nemocnice, nechcela. Nakoniec sme ju s nevestami predsa len prehovorili a zavolali záchranku. Celý deň sme chodili po nemocniciach a vyšetreniach, až sme skončili v štátnej nemocnici s tým, že jej zdravotný stav je veľmi vážny a na príčine boli nohy. Už v noci mi z nemocnice telefonovali, že ju museli preložiť na jednotku intenzívnej starostlivosti. Dostala sepsu, teda otravu krvi, čo je ťažká infekcia, proti ktorej organizmus v jej veku nedokázal bojovať. Postupne prestávali fungovať obličky a arytmiu srdca mala 160 až 170 úderov za minútu, čo je vysoké číslo. Všetko sa to zomlelo počas jedného týždňa. Ale manželka mávala problémy s nohami a chodievala aj na liečenia.
Vy ste prestali fajčiť pred dvadsiatimi rokmi po vážnom infarkte, ktorý ste prekonali. Váš syn Radomír povedal, že keby mama nebola tuhá fajčiarka, jej organizmus by si poradil...
To bola taká jej neresť. Začala fajčiť naraz so mnou, a keď som prestal, ona to nedokázala. Vyfajčila aj štyridsať cigariet denne. Z toho pramenili aj problémy s cievami v nohách, hoci tým trpel aj jej otec. Neviem, ako by to skončilo, keby tú otravu krvi bola prežila. Zrejme by jej amputovali obidve nohy, čo by bolo pre ňu asi veľmi ťažké.
Bola v nemocnici pri vedomí?
Áno, lekárka mi vravela, že manželka sa stále pýtala z nemocnice domov a vravela... Prepáčte, ťažko sa mi o tom hovorí... že bude o ňu dobre postarané, lebo jej muž by pre ňu zniesol aj modré z neba...
Aj ona by vám ho zniesla?
Ona mi to modré z neba dávala po celý svoj život.
Aká bola vaša manželka a čo ste si na nej najviac vážili?
Bola netypická slovenská žena, skutočne žienka domáca, ktorú to navyše bavilo. Chcela byť doma a starať sa o rodinu. Tešila sa, že vnučka má priateľa, že sa možno bude vydávať a že sa možno dočká aj pravnúčatka, ktoré pomôže vychovávať... Je mi ľúto, že sa tej radosti nedožila. Moji synovia majú reštaurácie, ale každý piatok sa musela celá rodina zísť u nás doma pri jednom stole na obede. Manželka navarila a vnúčatá si dávali špeciality starej mamy. Myslím si, že práve to bolo na nej také úžasné, že vedela rodinu udržať spolu. Nakoniec, zažil som to pri tom, keď umierala. Boli sme pri nej všetci, dokonca prišiel aj vnuk, ktorý študuje v Holandsku. Takže v podstate umrela tak, že sme ju držali za ruky.
Myslíte si, že si bola vedomá toho, že umiera?
Cítila, že zomiera. Bol pri nej aj kňaz. Ešte deň pred smrťou sa jej stav zlepšil a aj komunikovala. Ale to isté som zažil so svojím bratom, keď sa mu pred smrťou uľavilo, a potom prišiel koniec.
26. júla by vaša manželka oslávila 70. narodeniny. Chystali ste niečo pre ňu?
Chcela sa ísť pozrieť do Sagrady Familie - rímskokatolíckej baziliky v Barcelone. Máme tam už pre nás všetkých objednaný hotel a zrejme tam aj pôjdeme, ale, bohužiaľ, už bez nej. Robievali sme si s manželkou také výlety, že sme si brávali všetky vnúčatá so sebou. Naposledy sme tak boli v Singapure. Tam ju už deti vozili na vozíku... Kvôli nohám nemohla veľa cestovať, takže som chodil s vnúčatami aj sám. Boli sme v Japonsku, na Jamajke, na Bali, v Keni, v Južnej Afrike, prešli sme časť Južnej Ameriky, Čínu... Pochodili so mnou celý svet.
Týždeň pred manželkinými narodeninami by ste boli spolu oslávili aj zlatú svadbu, teda päťdesiat spoločných rokov. Čo sa vám vynára v spomienkach?
S Inés sme sa zoznámili na nakrúcaní filmu IX. A. Ona vtedy mala štrnásť rokov, ja sedemnásť a začali sme spolu chodiť. Bola to detská láska, ktorá pretrvala roky. Zaujímavé je, že pochádzala zo štyroch dcér a všetky mali mená začínajúce sa na I - Ingrida, Izabela, Inés a Iveta. Keď som mal osemnásť, išiel som študovať na VŠMU a Inés po skončení strednej školy na ekonomickú univerzitu. Brali sme sa, keď som dostal stály angažmán v divadle Nová scéna. Inés bola v treťom ročníku na vysokej škole a ja som potom žartom hovorieval, že som ju dal doštudovať. Keď promovala, už sme mali aj syna Ľubomíra (48). Zohnal som byt, ona išla do práce.
Stalo sa niečo, keď prestala pracovať?
Zamestnala sa na generálnom riaditeľstve energetiky a tam aj skončila, pretože, keď sa nám narodil druhý syn Radomír (45), tak sme sa rozhodli, že nebudeme budovať socializmus, ale rodinu. Tak sa o ňu starala. Mala rada kvety, zvieratá... Kedysi som filmoval na Záhorí, a potom som tam v Sološnici kúpil starú vyhorenú tehelňu, ktorú sme za pomoci rodiny a známych prebudovali na chalupu. Inés tam prežila skoro celý svoj život. Keď nebola v Bratislave, bola s deťmi v Sološnici. Chovala sliepky, zajace, ovce, kozy, husi, kačice, divé holuby, v rybníku ryby... Máme tam dvojhektárový pozemok, takže sadila kvety, stromčeky a cítila sa tam dobre.
Prišli aj manželské krízy?
Ani nie, ale ja som svoju ženu obdivoval, že po mojom boku vydržala toľko rokov, pretože so mnou je ťažko žiť. Mám v sebe vnútorný nepokoj, stále potrebujem niečo vymýšľať, niečo robiť. Aj môj brat to mal. Možno je to pozostatok z detstva, keďže sme sa museli ako siroty pretĺkať životom sami a to v nás zostalo. Moja manželka nebola z tých, ktorá by ma do niečoho tlačila, skôr naopak, upokojovala ma, utlmovala vo mne ten nepokoj. Asi aj ona chcela mať trošku viac pokoja a ja som jej ho svojou aktivitou narúšal.
Ako šesťročný ste prišli o mamu. Mali ste pocit, že vám ju manželka tak trochu aj nahrádzala?
Áno, v istom zmysle mi nahradila aj matku, ktorá mi tak veľmi chýbala, a ktorá vás doma čaká s otvorenou náručou. Teraz som stratil aj ju, najbližšieho človeka.
Ako vnímala manželka to, že ste boli ministrom kultúry, poslancom, županom, riaditeľom divadla...?
Vnímala to, ale jej svet bola rodina. Nerada chodila na recepcie, radšej bola doma s vnúčatami. Možno aj vďaka nej som v živote dosiahol to, čo som dosiahol, pretože ma vždy podporovala a bola mi oporou. Vytvorila mi priestor, aby som sa mohol realizovať. Možno, keby som mal nejakú veľmi ambicióznu ženu, mal by som s tým problémy. Ambíciou mojej manželky som bol ja.
Ktoré roky vášho spolužitia boli podľa vás najšťastnejšie?
Myslím si, že tie, keď sme vybudovali chalupu v Sološnici a chodievali sme tam spolu s deťmi. Trvalo to asi desať rokov.
Vychovali ste spolu dvoch synov. Boli ste prísny otec?
Bol som prísny a manželka bola tá, ktorá to všetko žehlila aj známky občas tajila, ale našťastie sa chlapci výborne učili. Mama im s tým pomáhala a jediný problém bola výtvarná výchova. Takže tú som mal na starosti ja. (Smiech)
Sú pre vás teraz najväčšou útechou a oporou synovia?
Áno, hoci aj oni odchod svojej mamy znášajú veľmi ťažko. Strašne nám všetkým chýba. U nás panoval matriarchát. Ona všetko riadila. Každý si mohol robiť čo chcel, ale pozor...! Vždy za tým visel otáznik, čo na to povie mama. Ale vďaka nej mám rodinu, ktorá drží pokope. Synovia vedú spoločný podnik, držia spolu a nemajú medzi sebou absolútne žiadne problémy, čo je fajn. Mám šťastie, že som nezostal sám, ale musím povedať, že mám aj výborné nevesty a moja manželka ich mala ako vlastné dcéry. Mám rodinu, na ktorú sa vždy môžem spoľahnúť v dobrom aj v zlom. Teraz, keď zomrela Inés, tak som sa o tom presvedčil. Postarali sa o všetko.
Žijú niekde blízko vás?
Oproti nášmu bytu na tom istom poschodí býva môj starší syn Ľubomír (48) s manželkou Jarkou (50), vnučkou Barborkou (24), a vnukom Ľubkom (20). Oni si nás na starosť zobrali bližšie k sebe. Takže, dobre to vymysleli, aspoň som teraz nezostal sám. Mladší syn Radomír (45) býva s manželkou Danielou (48) a s deťmi Radkom (18) a Terezkou (16) v dome, ale tiež v Bratislave. Vnúčatá sú už veľké a už pomaly čakám, kedy budem pradedko.
Niekedy človeku pomáha zahnať smútok práca. Nerysuje sa vám nejaká herecká úloha?
Mal som ponuku robiť niečo v divadle aj v televízii, ale zatiaľ som to odmietol. Mal by som s tým momentálne problémy.
Rozmýšľali ste nad budúcnosťou?
Nemám veľký cieľ. Každé ráno cvičím, chodievam na prechádzky, na chalupe kosím, mám tam ovocný sad, rád fyzicky robím... Dobre sa tam cítim, máme tam aj krytý bazén vyhrievaný slnečnými kolektormi, tak ho pôjdem spustiť, aby ho mali vnúčatá pripravený, keď za mnou prídu.
Zostalo medzi vami a manželkou niečo nevypovedané?
Nie, len do diára mi zaznačila poznámku, že má 26. júla narodeniny a k tomu dala dva výkričníky a dve bodky. Ona, ktorá nemala vzťah k majetku, žartovala, že vraj sú to dva diamanty, ktoré jej mám dať.
Ak by ste jej mohli niečo odkázať, čo by to bolo?
To, že má svoju izbu a šatník v poriadku, že tam má poukladané svoje fotografie. Navrhol som a každý to akceptoval, že urnu s manželkiným popolom budem mať doma a až keď zomriem, tak nás spoločne pochovajú.