Tri roky sa musela ukrývať s mamou a starším bratom Pavlom na rôznych miestach v okolí Detvy, aby ich fašisti nezabili. Jej otec Samuel nemal také šťastie, umrel v koncentračnom tábore. Veronika teraz po mnohých rokoch navštívila rodné mesto, aby v ňom odhalila pamätník obetiam holokaustu.
Manželia Weissovci s dcérkou Erikou a synom Pavlom žili v Detve, kde mali obchod. „Ako prváčku ma v roku 1941 vylúčili zo školy. Prišili mi na kabát hviezdu, zobrali otca a vtedy sa moje detstvo skončilo,“ spomína si na hrozné chvíle. Vo februári 1942 násilím odvliekli jej otca do Osvienčimu, odkiaľ sa nevrátil. Ušla s mamou a bratom a tri roky sa schovávali. „Vykopali mi jamu a ja som musela byť v nej. Mohla som vyjsť len v noci. Pamätám si posledné dve miesta, kde som sa skrývala, bolo to u Tuhárskych v Dačovom Lome a u Peničkovcov v mlyne. Boli to veľmi dobrí ľudia,“ hovorí Veronika, ktorá prišla do mlyna neskôr, najprv tam boli ukrytí jej brat a mama Pavla.
„Mama išla cez polia a zablúdila. Zrazu začula zvuk fujary a melódia ju doviedla k mlynu neďaleko Lešti. Ľuďom, na ktorých natrafila, povedala pravdu, že je Židovka a hľadá pre svojho synčeka úkryt. Majitelia mlynu Anna Peničková-Kmeťová a jej syn Daniel bez váhania súhlasili, aj keď tým riskovali svoje životy,“ spomína čiperná dôchodkyňa. Weissovci boli u Peničkovcov, až kým sa neskončila vojna. Za svoju odvahu získali v roku 1997 vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. Erika neskôr ako 15-ročná pod druhým menom Veronika odišla do Izraela.
