O nič lepšie na tom nie sú šelmy, ktoré si pre zábavu zaobstarali nezodpovední chovatelia. Práve takto trápené zvieratá dostávajú šancu na lepší život v Malkia Parku v Orechovej Potôni (okr. Dunajská Streda).
Zvieratká v záchrannej stanici Malkia Park spája rovnaký osud. Kedysi boli hviezdami cirkusových predstavení či maznáčikmi chovateľov, nakoniec však všetky skončili ako nepotrebné a nechcené... Ktovie, čo by sa s nimi stalo, keby od dobrých ľudí nedostali druhú šancu na dôstojný život.
Cirkus je trápenie
Na recepcii Malkia Parku nás víta sympatická majiteľka záchrannej stanice Klaudia Kollár (42). Jej cesta k mačkovitým šelmám sa začala pred rokmi, keď zo súkromného chovu zachránila a vychovala levicu Malkiu, ktorá sa narodila so zlomeným chvostom. Neskôr si však uvedomila, že záchranu potrebuje oveľa viac nešťastných zvierat. „Brány nášho zariadenia sme otvorili 3. júna v roku 2016. Zistili sme však, že park musíme zrekonštruovať a prestavať, pretože návštevníci nerešpektovali naše zákazy a hádzali zvieratkám jedlo,“ začína svoje rozprávanie oduševnená milovníčka zvierat.
Vykúpenie
Pomaly prechádzame areálom Malkia Parku, kde okrem mačkovitých šeliem vidíme aj kapybaru, vtáky, ťavu, zebry a nechýbajú ani opičky či surikaty. „Pôvodná myšlienka bola iba záchrana mačkovitých šeliem z cirkusov, aby sme im dopriali lepší život v zajatí, kde nie sú bité a nemusia jesť iba vtedy, keď niečo splnia. Keďže sme mali k dispozícii priestor, rozhodli sme sa, že prijmeme aj iné druhy.“ Šokujúce podľa Klaudie je, že aj keď chcú nechcené zviera zachrániť, musia ich z cirkusov doslova vykúpiť.
Mnoho zvierat tu pochádza aj zo súkromných chovov. „Ľudia si myslia, že môžu chovať hocijaké zviera, ale to nie je pravda. Musia si uvedomiť svoje možnosti a fakt, že chovať šelmy v zajatí nie je správne, rovnako ako žiadne exotické zviera. Často dostávame otázku, prečo ich teda nepustíme na slobodu. Je to preto, že by vo voľnej prírode už neprežili. V Malkia Parku sa im snažíme dať maximum z toho, čo im v zajatí môžeme poskytnúť.“
Domáce zvieratko?
Smutných zvieracích príbehov je tu mnoho, no azda najviac trhá srdce príbeh snežnej leopardice Himy, ktorá je na Slovensku jediná. „Himuška sa narodila vo švajčiarskom súkromnom chove, kde žila doslova v pivničných priestoroch. Odtiaľ putovala do rakúskej zoo, kde ju využili iba na rozmnožovanie. Potom sa dostala do slovenského súkromného chovu, kde žila v maličkej klietke a tam sme ju našli my a doslova prosíkali majiteľov, aby sa jej vzdali,“ opisuje Klaudia.
Okrem nechcených tigrov či leopardice vidíme na svojej prechádzke aj súrodencov čiernych leopardov Bagiru a Benjiho. „Prišli k nám zo súkromného chovu. Benji mal problém s chodením a bol podvyživený. Ďalší dôkaz, že ľudia sa nedokážu dostatočne starať o exotické zvieratá a potom trpia všelijakými chorobami. Keď majitelia zistia, že šelma naveky nezostane iba priateľským mačiatkom, prestane ich baviť a zbavia sa jej,“ hovorí s hnevom v hlase Klaudia a hneď dodáva, že zákon na ochranu divých zvierat chovaných v zajatí nie je dostatočne striktný.
Roky na kolobežke
Na našej ceste stretávame aj medvedice Hildegardu a Trudy z nemeckého cirkusu. Obe už sú panie v rokoch, ktoré dnes v Malkii odpočívajú na zaslúženom dôchodku. Ich život bol však oveľa strastiplnejší. „Momentálne sú zatvorené, pretože sa im dorába výbeh, ktorý je veľký a nachádza sa v ňom aj jazierko. Obe medvedice dvadsať rokov kolobežkovali v cirkuse ako klauni. Ako vidíte, točia sa okolo vlastnej osi, pretože žili v stiesnených podmienkach.“ Tento vžitý zvyk im podľa nej už zostane, no určite sa dnes majú lepšie ako v stiesnenej klietke.
V Malkia Parku sa nachádza aj pavilón opíc. Býva tu aj zvedavý gibon Lui, ktorého práve kŕmi ošetrovateľka Gabika. „Ľudia si často zadovážia ako domáce zvieratká práve takéto opičky. Ani len netušia, ako veľmi trpia, pretože by mali do dospelosti žiť s matkami. Luia zobrali od matky, keď nemal ešte ani len rok,“ hovorí ošetrovateľka.
Prosíme nechytať
Klaudia Kollár, ale aj ostatní ošetrovatelia z Malkia Parku nie sú zástancami trendu kontaktných zoo, ktorý sa v posledných rokoch rozmohol. „Pomojkať si leva je možno lákavé, ale je to divá šelma, a nie je správne učiť ľudí, že takéto zvieratá môžu iba tak hladkať. Púšťať ľudí medzi šelmy nie je zodpovedné ani bezpečné a pre zvieratá to je tiež stresujúci zážitok,“ myslí si.
