Nahliadli do iného sveta, z ktorého sa vrátili, lebo ich čas ešte neprišiel. Klinická smrť je fenomén, na ktorý stále neexistuje jednoznačné vedecké vysvetlenie. Patrí totiž do kategórie javov medzi nebom a zemou....
Bojíme sa jej, no pritom nás neprestáva fascinovať. Smrť. Určite ste si už položili otázku, čo sa deje s človekom počas umierania? Čo sa stane po smrti? Je to koniec, alebo naše bytie pokračuje? Čo vlastne zažije duša človeka, keď opustí mŕtve telo? Božstvo, alternatívny svet alebo vôbec nič? Kresťania veria v život večný, hinduisti v reinkarnáciu, moslimovia v raj, kam sa dostanú spravodliví. Máme veľa možností, ktoré nám dávajú nádej, že po skone nepríde jedno veľké nič. Iným dôkazom, že smrťou sa život nekončí, sú ľudia, ktorí zomreli, no z oného sveta sa vrátili späť.
Posledná nádej
Telo to vzdáva, srdce kolabuje, dych ustáva. Lekári sa snažia pacienta oživiť, no zdá sa, že ich snaha je márna. Pacient zomiera. Medzi životom a večnosťou existuje krátka chvíľa zvaná klinická smrť. V knihách je definovaná ako zlyhanie životne dôležitých funkcií organizmu - dýchania a činnosti srdca, no v tomto štádiu ešte nedochádza k nezvratnému poškodeniu mozgového tkaniva. Inými slovami, mozog to ešte nevzdal a ešte pár chvíľ pracuje. Je to presne tá chvíľa, trvajúca niekoľko sekúnd alebo až hodinu, keď môže záchranná služba v oživovaní človeka uspieť. Verte či nie, na svete existujú ľudia, ktorí scénu svojho oživovania videli na vlastné oči. Zdá sa vám to ako úryvok zo scenára sci-fi filmu? Tak čítajte ďalej.
Tunel, svetlo, návrat
Mohlo by sa zdať, že ide iba o halucinácie umierajúcich ľudí, ktorých lekári zachránili doslova v hodine dvanástej. Ako je potom možné, že ľudia, ktorí prežili klinickú smrť, opísali neskôr veľmi podobné zážitky?
Vystúpili z vlastného tela, vznášali sa vysoko nad zemou a na vlastné oči videli scénu, ako lekári bojujú o ich život. Potom prišla cesta tunelom, na konci ktorého videli jasné svetlo. Ešte predtým sa im však premietol pred očami celý život a v každej scéne videli aj tie najmenšie detaily, napríklad farbu matkinej sukne pri oslave svojich prvých narodenín. Pomaly sa približovali k svetlu, ktoré bolo veľmi silné, ale neoslepovalo. Väčšinou cítili pokoj, teplo a lásku, pocity, ktorým sa nevyrovná žiaden pocit na Zemi. Svetlo opisovali ako dokonalú bytosť obdarenú vedomím a inteligenciou, ktoré ich však nesúdilo, ale prijímalo s obrovskou láskou. Chceli v tomto svete navždy zostať, no svetlo alebo iná bytosť, často aj zosnulí príbuzní im povedali, že ich čas ešte neprišiel a musia sa vrátiť. Veľakrát nechceli odísť, pretože im v tom nádhernom svete bolo tak dobre...
Aktivita v mozgu
Čo je to za svet? Tí, ktorí ho zažili, vedia, že vysvetliť niečo podobné ostatným tak, aby to pochopili, je ťažká úloha. To je aj dôvod, prečo veľa ľudí o zážitku blízko smrti radšej mlčí. „Boja sa, že budú odmietnutí, že ich nevypočujú a že na nich budú pozerať s rezervou, jednoducho ako na bláznov,“ hovorí Martin Kupka, psychológ, ktorý sa venoval štúdiu klinickej smrti.
Vedecká komunita je voči zážitkom z druhého sveta skeptická. Na svete však dnes existuje zopár výskumov, ktoré sa snažia dokázať, že skúsenosť blízka smrti nie je blud. Jedným z nich je výskum americkej psychologičky Elizabeth Kübler-Ross, keďže ľudia často detailne opisovali, ako vyšli z vlastného tela a videli priebeh resuscitácie, Kübler-Ross sa rozhodla zamerať na nevidiacich ľudí. A čo od nich zistila? Napriek slepote po návrate do života dokázali detailne opísať priestor, kde ležalo ich telo a to vrátane farieb stien či oblečenia doktorov!
V roku 2013 tím vedcov z Univerzity of Michigan na čele s doktorkou Jimo Borjigin prišiel s názorom, že intenzívne zážitky ľudí, ktorí sa ocitli na pokraji smrti, môže spôsobovať silná elektrická aktivita v mozgu. Výskum realizovali na umierajúcich potkanoch a prišli na to, že približne v 30 sekundách po tom, čo hlodavcom prestalo biť srdce, elektrická aktivita v mozgu prudko vzrástla. Tieto pulzy sa nazývajú gamma oscilácie a vraj u ľudí môžu viesť k zvýšenému stavu vedomia. Aby sa táto teória potvrdila, musela by byť testovaná na ľuďoch, čo je zatiaľ nemožné.
Zážitok neurochirurga
Existujú však aj prípady, keď je mozog človeka preukázateľne absolútne nečinný, no aj tak prežije intenzívny zážitok blízky smrti. Zaujímavý je príbeh Ebena Alexandra, amerického neurochirurga. „Ako neurochirurg som veril iba vede a teda to, čo sa nedalo logicky vysvetliť, akoby neexistovalo,“ povedal v šou Oprah Winfrey muž, ktorý vyštudoval neurochirurgiu na prestížnom Harvarde.
„Mal som za to, že rozumiem tomu, čo sa stane v mozgu, keď sú ľudia blízko smrti a vždy som veril, že tu sú dobré vedecké vysvetlenia pre nebeské cesty mimo tela, ktoré opisujú ľudia, čo sa priblížili smrti,“ pokračoval. Všetko sa zmenilo vo chvíli, keď sa medzi týchto ľudí zaradil aj on sám. V roku 2008 ochorel na zápal mozgových blán a upadol do kómy. Jeho mozgová kôra zodpovedná za myšlienky a emócie - to, čo nás robí ľuďmi, prestala fungovať. „Mohla za to baktéria meningitídy, ktorá začala rozožierať môj mozog.“ V momente, keď už to doktori chceli vzdať, Eben otvoril oči a vrátil sa do života s neuveriteľným zážitkom, o ktorom spočiatku nechcel hovoriť. „Nedokážem to vedecky vysvetliť, ale zatiaľ čo moje telo ležalo v kóme, moja myseľ bola živá a zdravá.“ Počas svojho zážitku sa dostal do priestoru pripomínajúceho nebo. „Ocitol som sa v oblakoch. Veľkých nadýchaných oranžovo-bielych mrakoch, ktoré kontrastovali na tmavomodrej oblohe. Nad nimi lietali kŕdle priehľadných, svetielkujúcich bytostí, ktoré som nedokázal rozoznať... Vychádzala z nich radosť... Potom som sa dostal do čierno-čiernej tmy, ktorú presvetľovalo intenzívne svetlo,“ vyznal sa doktor, ktorý v onom priestore stretol aj svoju zosnulú sestru. Keď sa vrátil do života, vydal o svojej skúsenosti knihu Pohľad do večnosti.
Nesmrteľná duša
Chce nám Boh alebo nejaká vyššia sila prostredníctvom podobných príbehov ukázať, že život sa smrťou naozaj nekončí? Alebo na svete existuje iné, logické či vedecké vysvetlenia na objasnenie týchto javov? V nesmrteľnosť ľudskej duše môžeme a nemusíme veriť, no isté javy sa vysvetliť nedajú a pre ľudský um sú nepochopiteľné. Odborníci napríklad dnes presne vedia, čo sa stane s telom po smrti po fyzickej stránke, ale to, čo sa deje po tej psychickej, zostáva záhadou.
Podľa výskumov sa približne každý piaty človek, ktorý bol úspešne oživený, vracia do života so zážitkom z druhej strany. Väčšinou mu táto skúsenosť úplne zmení život. Takýto človek zmení hodnotový rebríček, začne sa viac zaujímať o duchovné veci a v neposlednom rade prestane mať strach zo smrti, pretože vie, že posledným výdychom sa život nekončí.
Život po smrti nie je otázkou vedy
Raymon Moody (72)
Americký spisovateľ, psychológ a lekár je prvým výskumníkom, ktorý sa začal zaoberať zážitkami blízkymi smrti. O téme napísal 11 kníh a najznámejšia je Život po živote. Na argumenty kritikov a vedeckej obce, že zážitky blízke smrti sú iba príbehy, odpovedá: „Život po smrti nie je vedeckou otázkou. Je to skôr filozofická a náboženská otázka. Možno, že niekedy v budúcnosti budeme mať o tomto fenoméne dôkazy aj prostredníctvom vedy. Ale skutočnosť, že ich ešte nemáme, neznamená, že to, o čom hovorím, nemôžeme z racionálnych dôvodov prijať. Ľudia v dnešnej dobe sú slovom - vedecký - až príliš zmätení.“
Klinická smrť dokáže zmeniť život
Martin Kupka (40), psychológ, Univerzita Palackého v Olomouci
Vo svojej štúdií Klinická smrť ako zmenený stav vedomia skúmal zmeny v životoch ľudí, ktorí prežili zážitok blízky smrti. „Zhruba 20 - 25 % z týchto ľudí si pamätá veľmi silný a zvláštny zážitok zmeneného vedomia. Nie je to však iba nejaká halucinácia, ale usporiadaný zážitok - pacienti vedia do detailov opísať, čo sa im udialo a považujú to za realitu,“ tvrdí Kupka. Počas svojho výskumu sa stretol s rôznymi zážitkami. „Cesta tunelom, priechod bránou, iná realita, kontakt so svetlom či zosnulými blízkymi alebo panoramatický prehľad života a niekedy všetko dohromady,“ prezrádza.
Prehodnotia život
Výskum Martina Kupku nemal za cieľ vyhľadávať senzácie. „Ako psychológ som sa zaujímal o to, či aj v Českej republike existujú ľudia, ktorí takéto zážitky majú, no hlavne ma zaujímalo, aký mal tento zážitok vplyv na ich ďalší život.“ Zistil, že ľudia sa začali oveľa viac zaujímať o náboženstvo či filozofiu. „Zrazu ako keby pochopili, čo je v živote dôležité, na čom naozaj záleží a akou cestou sa vydať,“ hovorí psychológ.
Skúsenosť blízka smrti však nemusí byť vždy iba pozitívnym zážitkom. „Ja osobne som sa s tým pri mojej štúdii nestretol, ale zo zahraničných výskumov viem, že existujú aj ľudia, ktorí majú s klinickou smrťou nepríjemný zážitok. Po vystúpení z tela zažili obrovskú úzkosť - nevedeli, kde sú, ako sa tam ocitli a čo sa s nimi deje. Alebo videli panoramatický prehľad života a zistili, že nežili dobre. Cítili sa odsúdení a neprijatí.“ S podobnými spomienkami sa ľudia iba ťažko zdôverujú, pretože sa k tomu nechcú vracať. „Vieme však aj o prípadoch, keď sa dostali do nejakej krajiny, ktorá vyzerá ako odsúdenie či večné zatratenie alebo väzenie.“
Posolstvo
Pacienti z Kupkovej štúdie opisovali onen svet ako niečo, čo je úplne iné, ako poznáme. „Pýtal som sa ich, pozrite, nemohla to byť iba nejaká halucinácia? Jedno 14-ročné dievča mi povedalo, že to nebol iba nejaký sen, ale realita, kde si presne uvedomovala, čo sa s ňou deje.“
Nájsť vedecké vysvetlenie na tento fenomén je podľa Kupku takmer nemožné. „Je zaujímavé, že v niektorých prípadoch bola zistená nulová elektrická aktivita mozgu. Znamená to, že podľa lekárov by tam žiadny vedomý dej byť nemal, ale on bol!“
Nakoniec vždy ide o to, čomu ľudia uveria. „Uvedomenie si vlastnej smrti je veľmi silný stimul pre náš život. Zistíme, že nežijeme večne a nemáme veľa času, preto je dobré uvedomiť si zmysel života. Myslím si, že to je to najväčšie posolstvo od ľudí, ktorí sa k smrti priblížili. Viac si život vážiť a maximálne ho využiť.“
