Slovenská a aj neapolská legenda Marek Hamšík venoval fanúšikom ďakovný list, v ktorom svojou úprimnosťou nešetril. Napísal ho presne po desiatich rokoch v službách tímu spod Vezuvu. Úprimne priznáva, že hrať za Neapol je jednou z jeho najväčších odmien, ktoré mu život dal.
Ten pocit, tá vášeň, je to v ich krvi. Futbal v Neapole je ako náboženstvo a štadión San Paolo je kostolom. Neapol je jediným veľkým klubom v okolí a Neapolčania sú jeho súčasťou – pretože aj sú. Futbal je to, na čo myslia, keď sa prebudia, o čom hovoria celý deň a o čom snívajú v noci. Občas sa zdá, že je to jediná vec, na ktorej záleží. Som na tom rovnako. Futbal je mojím životom celých 29 rokov. Takže tieto pocity prúdia žilami len v každom Neapolčanovi? Nuž, v mojich sú takisto. Boli už odvtedy, keď som bol len 7-ročný chlapec na Slovensku a videl som dvoch Brazílčanov blázniť sa v Kalifornii.
V roku 1994 boli majstrovstvá sveta v USA a v Banskej Bystrici, v meste, kde som žil, sa dali zápasy pozerať až po 23:00. Moji rodičia boli príliš unavení po práci a celom dni, aby ostali hore a sledovali to. Tak som sa sám posadil v obývačke pred televíziu. Slovenská TV dávala veľa zápasov Brazílie. To mužstvo bolo tak rýchle. Nikdy som nič podobné nevidel. Brazília mala tých dvoch útočníkov – Romária a Bebeta. Bol som nimi unesený. Tá technika, prihrávanie, rýchlosť. Snažil som sa pozerať ich každý zápas. Futbal, ktorý Brazília hrala, bol totálne odlišný od všetkého, čo som videl na Slovensku, alebo aj vo veľkých európskych zápasoch, ktoré som sledoval v TV. Bolo to úplne uvoľnené a plné kreativity.
Vtedy som hral futbal tri toky. Rodičia mi kúpili prvý pár kopačiek dávno predtým, než som vôbec začal s futbalom. Keď som napokon začal, tréner ma postavil do stredu zálohy. Povedal mi, aby som sa často snažil chodiť dopredu. Potom som už nikdy nezmenil pozíciu. Miloval som úlohu čísla 10. Bolo mi povolené hrať kreatívne a mohol som teda sledovať celé ihrisko. Keď som teda sledoval TV, snažil som sa hľadať hráčov, ktorí hrali na mojom poste. Sledoval som Zinedinea Zidanea a Pavla Nedvěda. Boli rýchli, ale nie príliš, presne ako ja. Boli skvelými nahrávačmi a úžasne čítali hru. Chcel som byť ako oni. Takže som si chcel byť istý, nech som v akomkoľvek mužstve, že chcem byť na tej pozícii.
Mal som len 15 rokov, keď som opustil domov. Šiel som do Bratislavy, hlavného mesta Slovenska, kde som sa stal súčasťou Slovana. U nás to bol najväčší klub a častokrát s vysokou kvalitou futbalu. Ale nebol som tam dlho. Len po dvoch rokoch som šiel o 800 km ďalej, do nového klubu, novej krajiny a za novým životom – do Talianska. Bol som ďaleko od domova, ale, naopak, bližšie k cieľu stať sa profesionálnym futbalistom.
Brescia je malým mestom na severe Talianska. Nebolo náročné si navyknúť na tamojší život – cítil som sa ako doma. Ľudia tam boli veľmi priateľskí a prívetiví. Nemôžem si pomôcť, no cítil som, ako keby som tam patril. Prvé mesiace som musel navštevovať školu, čo bolo náročné, pretože som nehovoril po taliansky. Ale pocit, ten pocit lásky, bol úžasný. Každý jeden chlapec v škole sa snažil, aby som sa cítil ako doma. Pozývali ma domov na večeru a ukazovali mi miesta okolo mesta. Snažili sa mi čo najlepšie opísať jedlo, ktoré jedli a miesta, kde sme šli.
Taliansky štýl života sa postupne stával aj mojím. A na ihrisku som sa takisto postupne zlepšoval. Začal som hrávať v Brescii za mužov a kvalita futbalu bola oveľa lepšia, než som dovtedy zažil. O tri roky neskôr som opäť prestupoval. Teraz to už nebolo pre mňa také nevšedné, pretože som ostal v Taliansku. Brescia ma predala v roku 2007 do Neapola.
Môj prvý deň v Neapole bol prvým aj pre Ezequiela Lavezziho. Zástupcovia Neapola nám ukázali štadión San Paolo a neskôr nás predstavili aj novinárom. Počas tých prvých hodín som mohol povedať, že toto miesto bolo úplne odlišné ako tie, kde som doteraz bol. Alebo ktoré pravdepodobne ešte uvidím. Videl som na stenách štadióna obrazy veľkých hráčov Neapola. Legendy ako Maradona, Ferrara a Bruscolotti. Videl som trofeje zo Serie A a Coppa Italia. Bolo jasné, že Neapol je špeciálne mesto a SSC špeciálny futbalový klub.
Ako som sa snažil nájsť si nové bývanie v meste, len pár dní po podpise s klubom, zdalo sa, že ma všetci poznajú a poznajú aj moje meno a môj príbeh. Nemohol som tomu uveriť. Lásku, ktorú som cítil v Brescii bola skoro neporovnateľná s vášňou fanúšikov Neapola. V Brescii som bol len mladým chlapcom, ktorý v podstate nikoho nepoznal. Ale v Neapole, tam som si nemohol dať ani len kávu, aby som nenatrafil na fanúšika SSC. „Fanúšik Neapola” je v podstate bezvýznamný pojem, pretože ak ste z Neapola, ste fanúšikom SSC. Po niekoľkých rokoch som si myslel, že rozumiem vášni Neapolčanov.
Keď sme však vyhrali Coppa Italia v roku 2012, videl som, čo sú zač. Bolo to prvýkrát za 25 rokov, čo Neapol vyhral nejakú trofej a po našom víťazstve s Rímom som videl odlišnú stránku mesta. Bolo to... šialenstvo. Myslím si, že to je to najsprávnejšie slovo, ktorým to môžem popísať. Niečo ako skutočne, skutočne veľké šialenstvo. Tá najlepšia časť šialenstva. Keď sme sa vrátili z Ríma, ľudia boli úplne všade, vlajky viseli z každého okna, bolo to čarovné. Ak vyhráte tu, tak je to oveľa lepšie, ako keď vyhráte kdekoľvek inde na svete. Nevyhrali sme len my, hráči, ale ako mesto a ľudia. To je presne to, čo je tak špeciálne.
Odvtedy mi zápasy v Lige majstrov a Európskej lige ukázali druhú stránku Neapola. Mužstvá z celého kontinentu sem prichádzajú a na ich tvárach môžete vidieť, že sú úplne unesení z vášne a hluku našich fanúšikov. Nemusíme mať najväčší štadión v Európe, či v Taliansku, ale naši fanúšikovia z neho robia niečo oveľa väčšie ako život. Postaviť sa na trávnik štadióna San Paolo a počúvať hymnu Ligy majstrov ako sa rozlieha po tribúnach... Pre mňa niečo perfektné. V Neapole a Taliansku mám všetko, čo som vždy chcel.
Futbal je pre mňa dôležitý a hrať za Neapol 10 rokov je jednou z najväčších odmien, ktoré mi život dal. Ale dôvod, pre ktorý som ostal tak dlho, je niečo viac než futbal. V Neapole som súčasťou komunity a rodiny, ktorá má mimoriadne špeciálne miesto v mojom srdci. Potreboval som mať viac, než len tučný šek a kopec trofejí. Chcel som aj niečo cítiť v mojej duši.
Neapol mi to dal a ja mu budem za to naveky vďačný.
Ďakujem.
