Zažila zakladateľov nášho profesionálneho divadla aj všetkých nádherných mužov zlatej hereckej generácie. V exkluzívnom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa si zaspomínala na svoju mladosť, blízkych i na to, aké mala šťastie v živote a čo pre ňu znamenajú peniaze.
V týchto dňoch sa dožívate 90 rokov. Ak sa obzriete späť, aký to bol život?
Pri pohľade späť musím povedať, že som prežila krásny život. Mala som šťastie na pekné detstvo, nádhernú mladosť aj dospelosť, len tá posledná tretina života akosi bolí. Celý život nič, nikdy som nechodila po doktoroch, ale aj na mňa prišiel rad. Musím si merať tlak, užívať lieky, občas v noci cvičiť...
Myslím si, že aj mladší vám môžu vaše zdravie závidieť, nie?
Dôležité je, že myseľ a pamäť ešte fungujú. A to, že sa stále na seba podobám. Nielen zvonka, ale verím, že aj vo svojom vnútri.
V čom spočíva vaše šťastie?
Marka z Čárú ze Záhorá mneua ščescí. Narodila sa u dobrých ľudí. Chcela byť mníška, lebo chodili pekne oblečené, hovorili pekné slovíčka... Marka chodila do Šaštína k saleziánom. Ale osud to zariadil inak. Mala som terno na manžela, deti, na ľudí, ktorých som v živote postretala.
Boli však aj obdobia, keď vám ublížili. Písali na vás udania, chceli vás vyštvať z divadla. Napriek tomu na nikoho nepoviete ani jedno krivé slovo. Dá sa to vôbec?
To je problém tých druhých. Načo sa na nich hnevať, veď netušíte, kto má sám čo za trápenia, s čím sa práve doma borí, či ho čosi nesužuje... Viete, biblické desatoro, a tým aj naša európska kresťansko-židovská výchova má svoje opodstatnenie. Rada som chodievala do kostola a tešilo ma, že sa v ňom zmierili aj ľudia, ktorí sa vonku pobili.
Nespočíva tajomstvo vašej dlhovekosti v tom, že si realitu a samotný život robíte krajšími?
Jednoducho sa usilujem zapamätať si zo života len to pekné.
Na divadelných doskách stojíte neuveriteľných 72 rokov. Čo pre vás znamenajú?
Hm, život Kráľovičovej nie je taký zaujímavý ako tisícky postáv, ktoré som stvárnila v divadle, televízii a rozhlase. Na javisku viem, kedy sa hra začne, kedy a ako sa skončí. Ako Mária Kráľovičová neviem, čo ma čaká, obrazne povedané, hneď za rohom. Divadlo je skutočnejšie a pravdivejšie ako život. Ak chcete absurditu, zapnite si správy.
Boli sme jeden kolektív. A nielen herci, ale aj výtvarníci a spisovatelia. Azda to bolo tým, že sme vyšli z toho dlhého tunela vojny konečne do slnečného svetla. A preto sme veľmi Slovensko chceli. Držali sme spolu, o sebe navzájom sme všetko vedeli a mali sme sa radi. Stretali sme sa po kluboch, vzájomne sme sa podporovali. Aj u nás doma sa striedali spisovatelia, ešte aj zo zahraničia, lebo manžel bol istý čas riaditeľom vydavateľstva Dukla a podporoval ich. Dnes miesto medziľudských vzťahov je dôležitejšie splácanie hypotéky.
Kedy vyrástla Marka Kráľovičová na Marínu Kráľovičovú?
V martinskom divadle, kam som prišla ako osemnásťročné dievčatko. A propos, narástla som tam aj fyzicky, ba až o tri centimetre. Stretla som tam ľudí, o ktorých som dovtedy čítala v čítankách: Barč-Ivan, Martin Benka, Mária Rázusová-Martáková... Na Marínu ma pokrstil básnik Štefan Krčméry, ktorý sa stal takým mojím guru. Mojou Sorbonnou bolo, keď ma vodil po martinskom cintoríne a rozprával mi tam o pochovaných národovcoch. A v Martine som sa ja Záhoráčka naučila aj prvej cudzej reči - slovenčine. (Smiech)
Stále ešte hráte v divadle. V akých predstaveniach?
Vo dvoch inscenáciách – Leni a Bačova žena.
V tejto divadelnej sezóne ste s týmito hrami vycestovali do sveta. Kde všade ste boli?
V Rumunsku, Turecku aj v Izraeli. Po prvý raz som sa dostala do Izraela ešte v roku 1968 s manželom Mirom Procházkom (†84). Bolo to tesne pred sovietskou okupáciou a vraveli nám: „Nevracajte sa, obsadia vás.“ Neverili sme ako ani nik v Československu, ale tam na druhom konci sveta to vedeli. Pamätám sa, akí to boli úžasní ľudia, ktorí tam prišli z celej Európy – aj od nás – po vojne nadšene budovať novú krajinu. Vtedy som tam mala besedy a recitovala som najmä Pieseň piesní, hlavne po kibucoch, čiže ich kolektivistických družstvách, kde všetko bolo spoločné a nepoužívali ani peniaze. A predstavte si, že pamätníci z kibucu Šomrat sa prišli na mňa pozrieť a objať ma ešte aj teraz po 50 rokoch do divadla do Tel Avivu. Dojímavé. V Turecku sme hrali v meste Bursa a potešiteľné bolo, že až z Ankary, čo je štyri hodiny cesty, prišla slovenská veľvyslankyňa, aby nás osobne privítala. No a po skončení predstavenia nás zasa pri zadnom vchode divadla čakali tureckí fanúšikovia, čo kedysi doma bolo síce samozrejmosťou, dnes sa však už len tak nevidí.
Ktorá z tej tisícky postáv vám najviac utkvela v pamäti?
Asi Manon Lescaut. V rozhlase som ju nahrala s Ladislavom Chudíkom a Ctiborom Filčíkom. Preložil mi ju manžel a odborníci dokonca tvrdili, že jeho preklad je lepší ako Nezvalov originál. Procházka mi zvykol dávať do daru k sviatku alebo na Vianoce nejakú báseň alebo preklad. Zo žartu vravieval, že keby mi kúpil kožuch, zožrali by mi ho mole a zlato by som stratila. Manon som recitovala často, milujem ju dodnes. Mnohí mi hovorili, že som sa do tej postavy prevtelila. Čo sa týka môjho hereckého naturelu, som intuitívna herečka. My herci často ideme až na doraz. Sama sa čudujem, že za tie roky kvôli mne nikdy predstavenie v divadle nemuseli zrušiť, hoci bolo treba hrať s vysokými teplotami, bolesťami či vyvrtnutým členkom.
V živote som mala len dve lásky – v Martine Ctibora Filčíka († 66) a osudového muža Procházku. Zoznámili sme sa na mojom prvom plese, kedy som mu dala košom, ale on to, našťastie, nevzdal. Bol výnimočne charizmatický, pohotový, duchaplný, vzdelaný, nikto sa s ním nenudil. Bol panským dieťaťom, intelektuál, a ja proletárka z chudobnej rodiny. Osud nás dal dokopy a vydržalo nám to spolu päťdesiat rokov. Pred dvanástimi rokmi odišiel, ale denne sa s ním radím. Jeho myšlienky a názory sú so mnou stále.
Máte vlastný recept, ako v manželstve vydržať toľké roky?
Jeden druhého sme si vážili a obdivovali sa až do konca. Ja som k nemu vzhliadala, lebo bol neuveriteľne múdry a empatický. Boli sme k sebe tolerantní. Ak manžel náhodou pre niečo vybuchol, nič som nekomentovala, nerozdúchavala som to a spätne sa k ničomu nevracala. Potom vždy prišiel a ospravedlnil sa, čo je tiež na chlapa dosť nezvyčajné.
Čo robievate vo voľných chvíľach?
Čítam. Denne kupujem kopu novín a lúštim krížovky. Kedysi som nemala času nazvyš. Deti, manžel, a hneď ráno rozhlas, potom skúška v divadle, stade do televízie, večer predstavenie... Navyše som bola v divadle vo Zväze žien, kde sme robili kopec akcií, besedy, detské domovy, chodievali sme po celom Slovensku dvíhať ženám sebavedomie. Teraz by som čas aj mala, len akosi rýchlejšie plynie.
Keď ste boli tak veľmi vyťažená, kto bol s vašimi malými deťmi?
Keď boli malé, vyberal ich zo škôlky manžel. Čakávali ma pred divadlom, potom sme sa išli najesť do Klubu spisovateľov. Ako školáci chodili na rôzne krúžky. Otec sa im veľmi venoval. Teraz spomínajú, že so mnou nemohli ísť ani po ulici, lebo ešte aj tú chvíľku im ukradli iní.
Dnes chodia ženy na plastiky, ako si herečky udržiavali mladosť kedysi?
Boli kozmetické salóny, robili nám masáže, masky na tvár, patlali nás krémami... Najdôležitejšie je dbať o seba. Napríklad nikdy neísť spať neodlíčená. Alebo taká maličkosť, že si ráno, keď zjete banán, potriete pleť banánovou šupkou. Robievam to tak stále.
Ste taká zásadová aj čo sa týka zdravého jedla?
Ako dieťa som často bývala hladná. Do sýta sme sa najedli azda iba na hody. Pribrala som, až keď som prišla do martinského divadla, potom som už jedla všetko a dodnes milujem dobré oškvarky.
Ja som veľmi variť nevedela. Moje deti sa pýtali susedy, či tiež varí na černoška, pretože mne sa vždy niečo pripálilo. Ale čo sa týka varenia a domácich prác, môj manžel bol výnimočný. Hovorieval, že on si nevzal za manželku kuchárku ani upratovačku, ale herečku. No a keď sme pri tom černoškovi, tak jedného som si kedysi z hladujúcej Etiópie v rámci veľkej humanitárnej kampane, ktorá u nás prebiehala, chcela adoptovať. Už som to mala dosť rozbehnuté, ale nakoniec mi to Procházka zatrhol. (Smiech)
Aký máte vzťah so svojimi deťmi?
Veľmi dobrý a s dcérou si rozumieme ako najlepšie kamarátky. Janka vravieva, že otec zaviedol doma kult Maríny, ktorá stála na piedestále. Keď mi pri varení niečo prihorelo a deti sa ozvali, vravieval: „Moja žena sa nekritizuje.“ (Smiech) Nepamätám, že by sme s deťmi mali konflikty, nenadávali sme im, nebili ich a ani ony si nedovoľovali k nám.
Vás bolo doma v Čároch päť detí a vy ste boli najstaršia. Žijú ešte vaši súrodenci?
Áno, je nás päť a dokopy máme 422 rokov. Mám tri sestry a brata, ktorý je najmladší. Väčšinou sa stretávame na oslavách narodenín, na hroboch, alebo keď v Čároch robia súťaž vo varení guláša.
Všetko sa dnes krúti okolo majetkov a financií. Sú pre vás peniaze dôležité?
Moji rodičia v Čároch boli veselí, ale akonáhle sa začalo rozprávať o peniazoch, zosmutneli. Preto som peniaze nenávidela. A to až tak, že keď som dostala v divadle výplatu, stihla som ju cestou domov pomíňať. A z toho bol zasa smutný Procházka, ktorý mi vravieval: „Marulka, ty tie bezcenné papieriky nerozdávaj, nerozhadzuj ich, nechaj aj niečo.“ (Smiech)
Čo ste nakupovali?
Hocičo. Keď som nevedela, či si mám kúpiť hnedý alebo tyrkysový kostýmček, kúpila som si obidva. V Čároch som ako dieťa nosila jednu topánku žltú, druhú čiernu, alebo aj rozličné veľkosti, lebo mi ich kupovali rodičia od četníčok, čo ich nosili na predaj obnosené v nošiach po dedinách. A keď som si ich už mohla dovoliť, kúpila som si naraz aj tri páry. Nakupovala som rada aj príbuzným a kamarátkam.
Mnohých z vašich hereckých kolegov ste už odprevadili na poslednú cestu. Aké to je nestretnúť v divadle žiadneho rovesníka?
Chodím sa rozlúčiť s každým, koho som poznala. Jeden čas sme sa toľko s mužom nachodili do krematória, až mi jedného dňa povedal, že sa nám už ani domov neoplatí ísť. Je pravda, že do môjho života neustále pribúdajú noví ľudia, ale ten môj starý svet sa takmer vyľudnil. Nechce sa mi ani pozerať na staré filmy, lebo tam si len pripomínam, koľkí už odišli. A z toho je ťažko na duši. Liekom na každý smútok je však práca. Vrelo ju odporúčam každému.
Sledujem. Je to začiatok tretej svetovej vojny.
Dožiť sa takéhoto jubilea nie je dopriate každému. Chystajú sa oslavy?
Národné divadlo mi pripravuje slávnostný večer, nechám sa teda prekvapiť. Keď som pred dvomi rokmi debutovala aj na doskách našej opery v Lehárovej Zemi úsmevov, riaditeľ sľuboval, že k deväťdesiatke pre mňa pripravia baletné špičky. Zatiaľ som ich nedostala, ale to viete, herečky chcú hlavne hrať, tak by ma potešila ešte nejaká rola. V spolupráci s Divadelným ústavom mi teraz 1. júna v divadle otvorili výstavu o mojej tvorbe a živote, podobnú v Dome umenia v Piešťanoch. Som totiž čestná občianka mesta a tento rok sa tam chystám do kúpeľov na svoju 50. sezónu.
Čo by ste si želali k tým 90. narodeninám?
Aby som ich v zdraví prežila.
