Váš vzťah k jedlu je celoživotne veľmi pozitívny. Je niečo, čo vám vôbec nechutí?
Fúha... Kedysi, na základnej škole nám v jedálni robili pľúcka na smotane. A to som nedala vôbec. Inak všetkému, čo je jedlé, hovorím áno. (smiech)
Už nejaký čas vás živí pečenie. Čo všetko ste robili predtým?
Napríklad som študovala právo, čo bol „super nápad“. Po troch rokoch sa ukázalo, že toto nie je moja cesta, a tak som začala pracovať pre jednu eventovú agentúru, a neskôr som zase robila v občianskom združení zameriavajúcom sa na umiestňovanie ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím na trhu práce. No a potom som sa už venovala len vareniu, pečeniu...
Ale ešte predtým ste odišli do Mexika.
Áno, bol to taký hurá systém. (smiech) Z jedného dňa na druhý. Pôvodne som tam išla na tri mesiace, no ostala som rok a pol.
Vraj ste sa tam živili modelingom.
Áno. Prvých osem mesiacov, keď som žila v Mexico City. Zistila som však, že ani toto nie je moja cesta.
Predtým a potom ste modeling nerobili?
Nie. Išlo o môj extrémny výstrelok. Stretla som kamarátku, ktorá tam žije, a ona mi na káve hovorí: „Nechceš ísť do Mexika? Dobre vyzeráš, mohla by si tam robiť modelku.“ A ja, že idem...
Pokiaľ ide o varenie, tam ste začínali krabičkovou diétou.
Áno. Paradoxne som najskôr vôbec nepiekla. Robila som jedálne lístky pre ľudí, ktorí chceli schudnúť, alebo mali zdravotné problémy.
Toto už máte za sebou?
Veľmi rada varím aj dnes, dokonca varím každý deň. Ale s kamarátkou sme si vlani v Bratislave otvorili cukráreň, a to mi zaberá 90 percent času. Do budúcna však nevylučujem, že sa k vareniu vrátim. Milujem to.
Všetko, čo sa dá vo vašej cukrárni maškrtiť, pečiete sama?
Áno. Tým, že je to priestor, ktorý je otvorený, a zákazníci vidia, ako sa sladkosti pripravujú, tak by som ani nikoho nemohla zamestnať. Ľudia čakajú, že ma uvidia. Ale plánujeme aj ďalšiu výrobňu, kam by sme zamestnali aj nejakú pomocnú silu, lebo je toho veľa.
Ako teda vyzerá váš bežný deň?
Vstávam o šiestej, idem do obchodu nakúpiť veci na pečenie a o siedmej už pečiem v cukrárni skoro celý zvyšok dňa. A otvorení sme sedem dní v týždni. Samozrejme, okrem toho cestujem na výroby relácie Slovensko chutí.
Určite sa vás na to pýta každý, ale ako to, že popri tom všetkom varení-pečení nemáte sto kíl?
(smiech) Lebo ja to nejem.
Ale určite ochutnávate.
Ochutnávam, no musím si dávať veľký pozor. Nie som od prírody štíhla, stojí ma to veľa námahy a odriekania, aby som nemala tých sto kíl.
Existujú nejaké zdravé sladké dobroty?
Čo je zdravé? Všetkého veľa škodí. Je teraz trend zdravého stravovania, raw koláčikov... Avšak keď je niečo zdravé, neznamená, že je to diétne. Keď si niekto dá raw koláč z orechov a zo sušeného ovocia, tam je toľko tuku a cukru... Takže radšej si dať jeden klasický koláč za týždeň, ako každý deň zdravý koláč. To je môj názor.
Vy vypekáte všetko od najzdravšieho po najnezdravšie?
Áno, veľmi rada vyhoviem každému.
Torty či koláčiky zdobíte s priam umeleckým zápalom. Treba mať na to výtvarný talent?
Neviem, žiadne umelecké vlohy som v sebe nikdy nepociťovala. Keď všetky tie veci ukladám na tortu, ide to zo mňa automaticky.
Možno by vám išlo aj aranžovanie kytíc?
Inak, nad týmto som rozmýšľala!
Už dlhší čas na Jednotke RTVS moderujete reláciu Slovensko chutí. Mali ste predtým nejaké televízne skúsenosti?
Nejaké áno. Bola som raz variť na Jojke v rannom programe a na Markíze som zase chvíľu moderovala súťaž Majster pekár.
Ako vám chutí príprava Slovensko chutí?
Je to náročné najmä kvôli cestovaniu, ale zase sa dostanem na miesta, kam by som asi nikdy nešla. Tiež je krásne poznávať tých ľudí, čo tam žijú, je to úplne iný svet ako v Bratislave. Veľmi si to užívam.
Čo ste vďaka nakrúcaniu zistili o tomto národe? Ako Slováci varia?
Keďže tu ľudia nikdy neboli nejako extrémne bohatí, tak naša slovenská kuchyňa je založená na surovinách, ktoré si vypestovali. V každom jedle sú zemiaky, kyslá kapusta, múka, mliečne výrobky. Mäsa minimum. Ale aj napriek tomu je stále to jedlo iné, vždy inak chutí.
