Ako tvrdí, naňho si v Národnom divadle dnes spomenie už málokto a mladšie ročníky ho statočne ignorujú.
Nedávno ste si posťažovali, že v Národnom divadle to už nie je také, ako bývalo. Cítite sa tam nedocenený?
Odišiel som z divadla na dôchodok, keď odo mňa a nebohého Leopolda Haverla (†79) žiadal režisér nedôstojné scény. Pri svojom odchode som zbadal, že divadlo nemá záujem ani o externú spoluprácu so mnou. Je pravda, že Emilko Horváth sa vtedy prihovoril u Romana Poláka, terajšieho šéfa činohry, aby mi ešte dali niečo zahrať. Ako dôchodca som si teda zahral v Bratoch Karamazovovcoch a teraz som v divadle už iba externe. Niektorí noví režiséri a dramaturgia ani len nevedia, že som kedysi hrával v SND. A pritom sa nebojím povedať, že voľakedy na mne stál celý repertoár divadla. V novinách písali, čo budú v divadle hrať, keď Hlaváček ochorie? Hrával som totiž jednu hlavnú postavu za druhou. Často spomínali pred divákmi na javisku, že Oldo Hlaváček je pilierom SND... No sotva som odtiaľ odišiel, pilier sa zrútil, rozsypal a nezavolajú ma ani na výročie, keď sa spomína na režisérov. Úplne ma vynechávajú... Až tak veľmi ma to nerozčuľuje, ale je to smutné a trápne.
Malo kedysi divadelné herectvo väčšie čaro ako dnes, keď sa herci z divadla ponáhľajú na nakrúcanie a do dabingu?
S Ďurkom Slezáčkom († 73) sme kedysi v divadle organizovali fľaškové posedenie, ktoré nám závideli, nielen v Československu, ale i v Amerike, vo Francúzsku, v Juhoslávii, či Rusku. Keď sme prišli do Moskvy a odohrali predstavenie, ruskí hereckí velikáni pred nami doslova kľačali. Pýtali sa nás, ako je možné, že máme toľko vynikajúcich hercov a či sa navzájom konkurenčne nebijeme. Povedali sme im, že vždy na konci sezóny mávame fľaškové posedenia, kde spolu všetci sedíme, pijeme, zabávame sa a smejeme.
