Ako tvrdí, naňho si v Národnom divadle dnes spomenie už málokto a mladšie ročníky ho statočne ignorujú.
Nedávno ste si posťažovali, že v Národnom divadle to už nie je také, ako bývalo. Cítite sa tam nedocenený?
Odišiel som z divadla na dôchodok, keď odo mňa a nebohého Leopolda Haverla (†79) žiadal režisér nedôstojné scény. Pri svojom odchode som zbadal, že divadlo nemá záujem ani o externú spoluprácu so mnou. Je pravda, že Emilko Horváth sa vtedy prihovoril u Romana Poláka, terajšieho šéfa činohry, aby mi ešte dali niečo zahrať. Ako dôchodca som si teda zahral v Bratoch Karamazovovcoch a teraz som v divadle už iba externe. Niektorí noví režiséri a dramaturgia ani len nevedia, že som kedysi hrával v SND. A pritom sa nebojím povedať, že voľakedy na mne stál celý repertoár divadla. V novinách písali, čo budú v divadle hrať, keď Hlaváček ochorie? Hrával som totiž jednu hlavnú postavu za druhou. Často spomínali pred divákmi na javisku, že Oldo Hlaváček je pilierom SND... No sotva som odtiaľ odišiel, pilier sa zrútil, rozsypal a nezavolajú ma ani na výročie, keď sa spomína na režisérov. Úplne ma vynechávajú... Až tak veľmi ma to nerozčuľuje, ale je to smutné a trápne.
Malo kedysi divadelné herectvo väčšie čaro ako dnes, keď sa herci z divadla ponáhľajú na nakrúcanie a do dabingu?
S Ďurkom Slezáčkom (†73) sme kedysi v divadle organizovali fľaškové posedenie, ktoré nám závideli, nielen v Československu, ale i v Amerike, vo Francúzsku, v Juhoslávii, či Rusku. Keď sme prišli do Moskvy a odohrali predstavenie, ruskí hereckí velikáni pred nami doslova kľačali. Pýtali sa nás, ako je možné, že máme toľko vynikajúcich hercov a či sa navzájom konkurenčne nebijeme. Povedali sme im, že vždy na konci sezóny mávame fľaškové posedenia, kde spolu všetci sedíme, pijeme, zabávame sa a smejeme.
Vaša herecká generácia, žiaľ, pomaly odchádza. Máte podľa vás nástupcov? Dokážu vás súčasní mladí herci nahradiť?
Obávam sa, že v divadle som nič také nepobadal, ale to nie vinou hercov. Súčasní mladí herci by sa mohli svojou prácou a umením vyrovnať generácii, do ktorej som patril, ale, žiaľ, dnešní herci zo SND sú vynikajúci len na televíznej obrazovke. O tom, že niekto z týchto hercov exceluje v divadle, vie len pár ľudí, ktorí čítajú noviny. Kedysi, keď ste niekomu na ulici spomenuli meno divadelného režiséra ako Rakovský, Budský, Zachar, každý vedel, o koho ide. Dnes ak vyslovíte meno režiséra, budú sa vás pýtať, či to je športovec.
Je to trápne, pretože mnohokrát sa stretávam s tým, že ak spoznám mladých členov činohry divadla, často ich pozdravím ako prvý. Potom sa niekto z nich otočí a povie brý, alebo vôbec neodzdraví. Je to taký zvláštny vzťah, ale možno je to len voči mne.
Nedávno zomrel váš dlhoročný kolega a spoločník z divadelnej šatne Juraj Slezáček, predtým Leopold Haverl. Ako sa vyrovnávate s týmto ťažkým obdobím, keď kamaráti a kolegovia okolo vás odchádzajú?
Je to také, akoby som prišiel o sestru alebo brata. Nielen tým, že za nimi smútim, plačem a nariekam. Zapaľujem im sviečky. Aj tu v šatni ich mám pripravené. Keď je výročie alebo predstavenie, v ktorom hrali, vždy zapálim sviečku za Miška Dočolomanského, Ďurka Slezáčka alebo Hafinka. Medzi nami boli oveľa spontánnejšie vzťahy, ako sú medzi hercami dnes. Všetko sme o sebe vedeli a takisto aj to, čo sa kde u koho varí. Vedeli sme sa porozprávať o ženách, manželkách, rodinnom živote, navštevovali sme sa doma a chodili sme spolu do klubu na Gorkého. A tam sa vlastne žilo.
Prezradíte aj viac?
Keď sme sa vracali o štvrtej ráno zo zájazdu, Ďurko Slezáček telefonoval vedúcej klubu, či je možné, aby sme si tam ešte posedeli. Ona, že samozrejme! Tak sme si dali pivečko, koňačik alebo vodečku. Sedeli sme tam do desiatej dopoludnia, keď nám už začínala skúška v divadle. Vedeli sme sa o všeličom porozprávať, ale chodili tam všetci. Nechcem ohovárať túto generáciu, ale nevidel som, že by v divadle pred skúškou sedel dramaturg s hercom v bufete a rozprávali sa.
Prepáčte, že som osobná, ale keď odchádzajú dlhoroční priatelia, je to bolestivé. Uvažujete aj vy o smrti? Máte z nej strach?
Keď som bol malý, bol som skaut. Mal som vedúceho, s ktorým sme chodili na turistiky do hôr, lyžovačky, a keď sme niekam odchádzali, boli sme takí presní, že si podľa nás susedia nastavovali hodinky, lebo vedeli, že už je desať. Keď sme kráčali v snehu nad Terchovou k chate, náš vedúci mi povedal, že vždy musím mať pred sebou v živote tri ciele. Jeden, ktorý je taký týždňový, druhý, ktorý príde o tri mesiace a posledný, ktorý príde o pol roka. Všetky tieto ciele však musia byť radostné, aby som sa na všetky tešil, a na iné nemám myslieť. To je moja odpoveď, či niekedy myslím na to, že raz z tohto sveta odídem.
A teraz najbližšie máte aké ciele?
Všetko sú to dovolenky, pekné výlety a pobyty, na ktoré sa veľmi teším. Sú to trošku drahšie ciele, treba do nich investovať, ale ja som sa rozhodol, že do ničoho iného už investovať nebudem, len do toho, čo mi robí dobre. (Smiech) Preto strávime týždeň v Trenčianskych Tepliciach, ďalší v Rajeckých Tepliciach a v Dudinciach dva týždne. A po Dudinciach, keď pominie dovolenkové šialenstvo, by sme chceli s manželkou Božkou ísť k moru.
V noci som chodil po dome v pyžame a pristúpil som si na schodoch nohavice. Šliapol som do prázdna a v tom momente som letel dolu schodami. Padol som a rozbil som si hlavu. Tvár som mal celú opuchnutú a manželka ma musela rýchlo odviezť do nemocnice.
Ste vo vašom veku obozretnejší, čo sa týka zdravia? Dávate si na seba väčší pozor a navštevujete lekárov častejšie?
Keďže v minulosti mi operovali srdcovú chlopňu, lebo mi dobre neslúžila, musím pravidelne užívať lieky. Ochorenie mi odhalil kamarát Pavol Traubner, keď som mu pomáhal písať jeden príhovor. Vtedy sa mi ponúkol, že mi zmeria tlak. Odmeral mi ho prvýkrát a hneď išiel po druhý tlakomer, potom tretí, až prišiel na rad tretí a nakoniec aj digitálny tlakomer. Keďže môj horný tlak bol 250 a dolný 180, oznámil mi, že si ma nechávajú v nemocnici. Hoci to bol tlak do truhly, ja som nič necítil. Zoperovali ma a začal som užívať predpísané lieky. Keď som ich v divadle prehĺtal, kolega Jožko Šimonovič mi poradil, že si mám radšej rozdrviť cesnak, premiešať s citrónom, dať to do prevarenej vody a nechať lúhovať štrnásť dní. Potom večer po kalíštekoch to mám užívať. Keď som prišiel Traubnerovi na kontrolu, tešil sa z môjho perfektného tlaku a ako dobre mi lieky zabrali. Prezradil som mu teda pravdu aj to, že som ich prestal užívať. Nahneval sa, že verím šarlatánom a pánboh ma potrestá. Zrazu prešli dva týždne a volá mi Paľko Traubner s otázkou: „Prosím ťa, ako sa mieša ten cesnak s citrónom?“ (Smiech)
V týchto dňoch ubehlo 20 rokov od smrti Ivana Krajíčka (†57), s ktorým ste kedysi tvorili humoristický tandem v zábavných programoch. Ako si dnes na neho spomínate?
Ivanko... S jeho odchodom z tohto sveta sa skončila jedna etapa našej mimodivadelnej roboty. Keď sme spolu začínali vystupovať, kúpil mikrobus, s ktorým sme jazdili po Slovensku a Česku robiť estrády. Keď sme hrali na východe, Cigáni vymysleli Ivanovi prezývku Kazačok báči, lebo v tom čase spieval Kazačok. Rozšírilo sa to a všade, kde sme prišli, preto hovorili, príde Oldo a Kazačok báči. (Smiech)
Utkvela vám s ním v pamäti aj nejaká príhoda, ku ktorej sa aj po rokoch radi vraciate?
Napríklad, ako raz prišiel k nám domov, keď som bol na zájazde s divadlom. Obaja sme mali totiž kľúče od svojich domovov. Odomkol si, okúpal sa, obliekol si moje pyžamo a zaspal. Moja žena Božka nevedela, že vedľa nej leží Ivan, až ráno bola zhrozená. Samozrejme, pri všetkej počestnosti.
Ako vyzerala vaša spolupráca?
Naše humoristické scenáre a dialógy sme tvorili u Ivana v podkroví. On ležal na diváne, ja som sedel oproti a dohovárali sme sa na dialógoch. Tvorili sme aj do štvrtej rána, a keď sme zišli z podkrovia, zobudil svoju ženu Babulu a podľa toho, ako na naše dialógy reagovala, sme usúdili, či to je dobré alebo zlé.
Je mi to veľmi ľúto. Lebo aj neskôr, keď robil v televízii so spevákmi Repete, to už nebolo jeho a nebolo ho tam vidno, hoci stále bol pre divákov zaujímavý. Rozhodol sa pracovať a robiť sám, pretože som sa nechcel podieľať na umeleckej práci, ktorou by som niekomu nahrával. Prišiel som na to ale dosť neskoro. Chodili sme po Slovensku so svojím programom a keď sme dohrali, diváci sa nezdvíhali, neodchádzali, zostali tam a ďalej sa upravovalo javisko na nejaký míting. Potom som videl prichádzať ľudí a ako sa objímajú s Ivanom... Jedno ale viem, že tie aktivity neboli z jeho hlavy. On si celkom neuvedomil, čo bude robiť. Politici zneužili Ivanovu popularitu, lebo bol obľúbený, a nakoniec mu to aj prischlo. Bola to jeho slabosť a s tými ľuďmi, ktorí do toho Ivana namočili a ťažili z toho, som sa odvtedy ani nestretol. Je pravda, že politické mítingy boli finančne vždy výhodné a bola to istota...
Stihli ste sa pred smrťou porozprávať a uzmieriť sa?
Ani veľmi nie. Chodil som za ním do nemocnice, keď už ani nevedel dobre rozpoznať, kto tam je...
