Zaujímalo nás preto, čo všetko je jej prácou, ktorý seriál jej najviac prirástol k srdcu, a prečo prala Tomovi Cruisovi spodnú bielizeň.
Váš otec bol známy slovenský dramaturg Miloš Ruppeldt, on mal na svedomí, že ste si vybrali túto dráhu?
Neviem, či to chcel, nikdy u nás doma nič také nepadlo. Asi to nejako prirodzene vyplynulo zo zázemia, v ktorom som žila. Odjakživa sa po celom byte povaľovali scenáre, texty, divadelné hry, mamine korektúry, preklady... Mala som to v krvi a nikto ma do ničoho nemusel nútiť. Doteraz si pamätám mimoriadne hrubý scenár rozprávky Kráľ drozdia brada, ktorého bol otec spoluautorom, milovala som ju už vtedy a milujem dodnes.
Chodievali ste s otcom na nakrúcania?
Otec ma vláčil po výrobách, keď bolo treba, išla som účinkovať do nejakej televíznej inscenácie, alebo napríklad do nedeľnej chvíľky poézie. Bol šéfom skupiny literárno-dramatického vysielania, čiže mal pod palcom takzvané televízne pondelky, ktoré si určite mnohí diváci pamätajú. Bývali sme na Obchodnej ulici a niekedy trvalo pol dňa, kým sme prešli z jedného konca ulice na druhú, pretože otec stretol takého kolegu, takého režiséra, každý niečo riešil, obsadzovali sa herci na ulici, točilo sa veľmi veľa, u nás doma sedávali režiséri, herci, scenáristi, dramaturgovia, niekedy aj do rána bieleho a ja som to celé prirodzene absorbovala. Bol to trochu bohémsky život, dieťa to vníma normálne, ako prirodzenú súčasť bytia, dnes už viem, že mi to možno dalo do života viac, ako som vtedy dokázala vnímať. To isté sa stalo môjmu synovi Adamovi (16), ktorému nikto nič nikdy nekázal, a on zrazu začal písať.
Otec vás chválil a či aj kritizoval?
Otec, bohužiaľ, zomrel vo februári minulého roka, posledný rok už bol veľmi chorý, ale dovtedy pôsobil ako môj najtvrdší kritik. Keby som si mala brať úplne všetko k srdcu, čo mi hovoril, asi by som dnes nerobila to, čo robím. Ale, keď som bola mladšia a študovala dramaturgiu na VŠMU, veľa sme sa rozprávali o divadle, rozoberali sme dejiny umenia, čítal moje veci, potom ma za niečo zvozil, aj som sa veľakrát hnevala, že ma nechváli. Žili sme štyri roky v Londýne, chodila som tam na strednú školu, otec ma zobral do Royal National Theatre, kde som mala možnosť spoznať zákulisie, skrátka lepilo sa to na mňa z každej strany. Mali sme s otcom komplikovaný vzťah, no teraz, keď tu nie je, mi chýba, že ma nikto nenapomenie, ako som niečo mohla urobiť lepšie. S odstupom času vidím, že on bol motivátor, kvôli nemu som sa vždy snažila byť lepšia.