Po dvoch desaťročiach Markíza ide opäť oživiť dobrodružnú súťaž Pevnosť Boyard, ktorej budete súčasťou. V akom štádiu je tento projekt?
Mám už podpísanú zmluvu, pripravujeme sa na nakrúcanie a už sa na to veľmi teším. Pevnosť Boyard bude náročnou skúškou a dobrodružstvom nielen pre súťažiacich, ale aj pre mňa ako moderátora, keďže budeme nakrúcať v kuse. Vôbec sa mi to nechce uveriť, ale pre mňa je to návrat na pevnosť po 20 rokoch, pričom mám pocit, že som tam bol včera alebo nanajvýš pred piatimi rokmi.
Pamätníci si spomínajú na náročné úlohy v klietke medzi hladnými levmi a tigrami, či lovenie kľúčov spomedzi hadích tiel. Aké zážitky máte so súťažou spojené vy?
Som zvedavý, či to tak bude aj teraz, ale pamätám si, že pri niektorých disciplínach v Boyarde mi tak vysoko vygradoval adrenalín, že som nemohol ani premýšľať a jednoducho som konal. Napríklad, keď som sa mal spustiť lanovkou z pevnosti do oceánu a dva metre pod hladinou vyloviť kľúče. Keď ma obliekali do neoprénu, neuvedomil som si, že som ho ledva zapol. V tom momente mi nenapadlo povedať štábu na rovinu, že potrebujem o číslo väčší. Nemohol som sa v ňom ani nadýchnuť a keď som sa išiel ponoriť po kľúče, musel som si ho rozopnúť, aby som sa mohol nadýchnuť.
Pevnosť Boyard si vyžaduje dobrú kondičku. Ako sa naň pripravujete, aby ste vyzerali dobre a stíhali behať za súťažiacimi po schodoch?
Dvakrát do týždňa chodím na liftingy a odsávania tuku... (Smiech) To, ako vyzeráte, je často v hlave. Čo máte v hlave, to sa vám odrazí na tvári a celkovej fyzickej vizáži. Preto sa snažím nemať v hlave zlé myšlienky a tomu sa azda prispôsobuje ten zvyšok. A, samozrejme, že mám rád pohyb. Kedysi som bol disciplinovanejší, chodil som poctivo trikrát do týždňa do fitka. Teraz sa snažím cvičiť viac doma. Obľúbil som si aj windsurfing. Odporúčam ho každému, kto chce ľahko, ale pritom dostatočne zaťažiť celé telo. Nemusíte zdvíhať žiadne činky a po troch hodinách jazdenia na vode máte dosť.
Vašou vášňou je aj cestovanie, prešli ste kus sveta. Išlo vám niekedy počas vašich dobrodružných ciest aj o život?
Udiali sa aj také prípady. Všetky zážitky, kedy som si myslel, že už je zle, sú spojené s vodou. Tak to bolo aj v Indonézii, keď sa ma počas kúpania zmocnil morský prúd a začal ma unášať od brehu. Veľmi som sa zľakol. Bol to pocit, ako keď vypustíte vaňu a prúd vás ťahá preč. Držal som sa na hladine a hovoril si, že toto je hlúpy koniec. Hlavou mi preletelo, že som sa nestihol rozlúčiť ani s mamou a takto sa to predsa nemôže skončiť. V diaľke som videl kopec surferov a prišlo mi, že prúd je len pod hladinou. Tak som sa snažil vyložiť nohy čo najviac ku hladine a nebojovať s prúdom. Počkal som si, kým ma vlny vrátia späť na breh a ten pocit, keď som dostúpil a zacítil pieskové dno, si neviete predstaviť. Bol to december v roku 2000 a začal som si vtedy písať nový dátum narodenia.
Prejdime ale k vašej práci. Patríte k najlepšie plateným moderátorom RTVS, kde máte až tri relácie. Nebojíte sa, že voľba nového generálneho riaditeľa to zmení?
Sú tri, ale striedajú sa. A snažím sa nebáť. Nie je nič horšie, ako sa niečoho v živote báť. Strach je emócia, ktorá vám úplne zviaže ruky a nie ste schopný konať. Nechcem sa báť o budúcnosť, žijem v prítomnosti, ktorá je teraz a je veľmi fajn.
Ani som to nezaregistroval...
V minulosti ste moderovali smerácke mítingy k MDŽ. Nedávno ste s tým skončili a nahradil vás Peter Kočiš. Prečo ste sa zbavili tohto lukratívneho džobu?
Nemal som na to tento rok síl a trošku mi to komplikovalo život.
V čom?
Bolo to veľmi náročné. Aj fyzicky, pretože to bolo dlhé turné a veľa cestovania. A takisto som mal pocit, že si chcem od toho ľudsky oddýchnuť.
Nerozhodlo aj to, že imidž SMER-u za posledné obdobie utrpel viacerými kauzami?
Bolo to moje osobné rozhodnutie a môj pocit...
Protikorupčné pochody sú najmä iniciatívou nespokojných mladých ľudí. Niektorí sú aj vo veku vášho syna Adama (16). Rozprávate sa s ním aj na túto tému?
Pravdupovediac, rozprávame sa o rôznych témach, ale politika vôbec nezasahuje do našich životov. Neriešime ju. Možno som poznačený mojím vlastným detstvom, keď môj otec právnik mal občas tendenciu rozoberať doma politické témy, čo mne ako dieťaťu prekážalo.
Prečo?
Neviem, asi som mal pocit, že politika ľudí rozdeľuje a že sa dokážu neuveriteľne odcudziť jeden druhému, keď má niekto iný politický názor ako oponent. Dokážu sa vyplaviť na povrch až neuveriteľné vášne. Ľudia v tomto smere nevedia byť nad vecou, tak radšej sa týmto témam úplne vyhýbam. A doma sa o politike vôbec nebavíme, máme toľko iných atraktívnych tém...
Viete, ľudia, ktorí ma skutočne poznajú, tí sa mi chrbtom neotočili ani potom. Vedeli, prečo som to robil a aký som k tomu zaujal postoj. Je to remeslo, naša práca. Ale áno, stretol som sa aj s negatívnymi reakciami a možno aj tie boli dôvodom, prečo som si chcel dať od tohto moderovania pauzu.
Čiže vám to aj uškodilo?
To nechcem hodnotiť, neviem.
Ale aj vy ste mali kedysi v detstve kvôli otcovi problém, keďže ste nemali ten správny kádrový profil.
Áno, videl som, čo to narobí s rodinným životom, keďže som si tým ako dieťa sám prechádzal. Môj otec bol uznávaný ústavný právnik, potom riaditeľ Ústavu štátu a práva SAV. Prednášal na francúzskych univerzitách a v roku 1968 podpísal spoločne s mnohými slovenskými politikmi petíciu proti vstupu sovietskych vojsk, ktorú označil za okupáciu a odmietol svoj podpis odvolať. Otca vyhodili z práce aj z komunistickej strany, ktorej bol členom, lebo tomu úprimne veril, nie pre nejaké výhody. Možno aj preto sa teraz snažím politiku vnímať ako niečo, čo by nemalo ovplyvňovať náš život.
Ako sa na to pozeráte dnes?
Bolo to zložité a kvôli otcovi som to vtedy nemal celkom jednoduché a nemohli sme ani vycestovať. To už dnes málokto pochopí, že otec, ktorý bol vyhodený zo strany a z práce, bol v podstate nepriateľ režimu. Jeho brat ešte navyše emigroval do Západného Nemecka, takže napriek tomu, že som bol dieťa dvoch vysokoškolsky vzdelaných ľudí, tak sa nedalo povedať, že by sme žili v blahobyte. Nemali sme sa zle, ale rodičia sa museli poriadne obracať. Svojho otca dodnes obdivujem za to, že to zvládol. To sa potvrdilo aj v roku 1989, keď ho okamžite rehabilitovali a vrátil sa na post riaditeľa do SAV.
Prišlo vám ľúto, že ste sa s otcom nevedeli porozprávať o tom, čo bolo pre neho dôležité?
Áno, mrzelo, že my sme v tomto smere nikdy nemali spoločné témy. Otec bol totiž mimoriadny odborník v právnej oblasti a uznávaný ústavný právnik. Bol typicky apolitický človek, pretože za ním sa chodili poradiť o ústavných problémoch aj ľudia z opozície aj koalície a on poradil každému. Len o jeho práci sme sa nikdy nedokázali porozprávať ako otec so synom, lebo som jej nerozumel. Niekoľkokrát sa mi pochválil aj tým, čo napísal, ja som sa pustil do čítania a zistil som, že to je jeho svet, ktorý sa vôbec nepodobá na ten môj a ja mu nerozumiem.
A aký je váš vzťah s prvorodeným synom Adamom z manželstva, v ktorom už niekoľko rokov nefungujete?
Snažím sa byť opatrný a nerád som v našom vzťahu mentorský. Chcem mu byť skôr kamarát. Svojho syna vnímam ako priateľa a zdá sa, že to tak celkom funguje. Hoci je v náročnom veku, nemáme žiadne extrémne životné nehody. Zvláda to veľmi dobre a myslím si, že aj on sám má v sebe takú sebakontrolu. Keď niekedy niečo vyvedie a ja sa na neho už len pozriem, povie mi, všetko viem, nemusíš mi nič hovoriť, uvedomujem si to.
A ako si rozumiete s dcérou Emmou Leou?
S Emmkou sa pokúšam o taký istý vzťah ako s Adamom, teda v polohe priateľstva. Je to rastúca žena, takže v istých veciach má bližšie k mame, ale aj tak je to v poriadku. Čo ma najviac teší, je to, že oni dvaja ako súrodenci sú partia.
Nedávno v médiách prebehla vaša verejná prestrelka s expriateľkou Martinou, keď ste vášho spoločného synčeka Martina zobrali k včelám. Už ste zakopali vojnovú sekeru?
Nemám záujem to vysvetľovať a nechcem sa k tomu vracať. Je to len uhol pohľadu. Ja som vtedy tú situáciu vnímal ako radostnú správu, lebo keď vaše dieťa uštipne včielka a nemá žiadnu alergickú reakciu, je to dobrá správa pre včelára, že môže včeláriť. Ak by sa dostavila reakcia, musel by som s včelárstvom skončiť, pretože Martinkovo zdravie mi je prednejšie.
Teraz máte nejaký vzťah alebo ste si dali od citového života prestávku?
Nikam sa neponáhľam. Tomu poslednému vzťahu s Martinou som veľmi veril... Už dlhšie žijeme od seba a na túto situáciu som si zvykol. Teraz som v stave, že mi neprekáža byť sám. Do ničoho sa nerútim. Keď príde nejaká láskavá harmonická duša, ktorá sa so mnou bude chcieť podeliť o lásku, tak sa to stane. Ak nie, všetku svoju lásku dám svojim deťom.
Hoci na to nevyzeráte, päťdesiatku máte na krku. Viete si predstaviť, že by ste ešte pred týmto jubileom do toho buchli a oženili sa?
Ak by som tým niekomu prospel (Smiech). Ale komu? Je to potrebné? Pokojne sa vrhnem do láskavého, intenzívneho vzťahu, dokonca by som sa nebránil ani štvrtému dieťaťu, ale načo sa ženiť? Láska to nepotrebuje, tá si to nepýta...
Včely sú vašou vášňou, ktorej sa venujete už viac ako rok. Boli by ste radi, keby v tom vaši chlapci pokračovali?
Nielen chlapci, aj Emmka. Veľmi nenápadne sa o to aj pokúšam. (Smiech) Síce sa zatiaľ tvária, že to je len moje hobby, no čoraz viac mi pomáhajú.
V rodine ste nemali nikoho, kto by sa predtým venoval včelárstvu. Odkiaľ teda čerpáte rozumy?
Rád by som povedal, že všetko je na webe, ale nie je. Každá jedna návšteva profesionálneho včelára vám dá viac ako päť knižiek. Takže normálne som začal chodiť do včelárskeho krúžku k môjmu učiteľovi Dušanovi Dedinskému z Devínskej Novej Vsi, ktorý je potomkom starej včelárskej rodiny. Keď ma volal na krúžok, najprv som sa priečil, čo tam budem robiť medzi deťmi. Keď som nakoniec prišiel, bol som tam najmladší.
