Na rozdiel od svojho kolegu Vladimíra Štrbu († 48), ktorý na Mount Evereste (8 848 m) v máji našiel smrť, Peter Abaffy sa z Himalájí vrátil živý a v poriadku. Hory miloval odmalička, rovnako ako šport a prírodu. Dokonca si preto pred vyše 20 rokmi založil vlastnú cestovnú kanceláriu, cez ktorú umožnil zažiť outdoorové dobrodružstvá aj iným. Prechodil a preliezol hory na všetkých kontinentoch, okrem Antarktídy.
Vybral si normálku
„Tento rok som si však povedal, že si dám od sprevádzania klientov oddych a vyrazím na expedíciu do Himalájí, kde som predtým nikdy nebol. Odkladal som si ich, lebo som tušil, že keď tam raz prídem, bude to láska na celý život,“ hovorí Peter Abaffy, jediný člen Expedície Everest PRO TREK 2017. Hoci lezecké skúsenosti mal bohaté, pred výpravou sa chcel poradiť s tými, čo tam už boli viackrát. „Oslovil som skúseného horolezca Vlada Štrbu, aby mi poradil, čo a ako... Predsa len, on bol v Himalájach na osemtisícových expedíciách už sedem ráz. Osobne som ho nepoznal, písali sme si maily a stretli sme sa až neskôr.“
Petrovým cieľom bola najvyššia hora sveta Mount Everest. „Doteraz ho zdolalo sedem Slovákov, z toho iba štyria bez kyslíka a dvaja pri zostupe zahynuli. Celkovo na Evereste zahynulo už šesť Slovákov,“ tvrdí. Práve bez kyslíka a výraznejšej podpory šerpov sa chcel na vrchol vybrať aj on. Pôvodne nie sám, ale parťáka sa mu nakoniec nepodarilo zohnať. So Štrbom spolupracoval iba pri budovaní prvého a druhého tábora. „Inak sme každý mali svoj vlastný plán. Boli to vlastne dve jednočlenné expedície,“ vysvetľuje. Peter chcel na Mount Everest vyliezť z nepálskej strany tzv. normálkou, teda najpoužívanejšou cestou. Štrba mal zasa plány zdolať horu Boningtonovou cestou, ktorá je jednou z najťažších.
Zóna smrti
Hoci sa dnes hovorí, že na Everest sa môže dostať skoro každý, kto si zaplatí expedíciu a šerpov, podľa Abaffyho to nie je tak. „Ani šerpovia na vrchol nikoho nevynesú, každý si to musí odšliapať sám. Šerpovia môžu výstup iba uľahčiť – vybudujú vám tábory či navaria. Najviac vám však pri výstupe pomôže kyslíková bomba. Vďaka kyslíku ľahšie prekonávate výškový rozdiel a vyhnete sa tzv. zóne smrti, ktorá sa začína niekde okolo 7 500 m. Kyslík akoby zníži výšku Everestu asi o 2 000 metrov,“ vysvetľuje s tým, že on práve žiaden kyslík nechcel. O to viac si musel výstup premyslieť a pripraviť.
Do základného tábora mali so Štrbom po ruke kuchára s pomocníkom a šerpu, ktorý vybavoval všetko potrebné a zabezpečoval aj zásobovanie. Od základného tábora sa každý z dvojice musel spoľahnúť iba sám na seba, čo znamenalo vyjsť do druhého tábora s vyše 20-kilovým batohom na chrbte.
Tlačenica
Sezóna na Evereste trvá iba v mesiacoch apríl a máj. V apríli sa budujú tábory a horolezci sa aklimatizujú. A pred tým, ako koncom mája príde monzún, vytvorí sa krátke obdobie priaznivého počasia pre výstup. Tzv. summit window trvá dva-tri dni, maximálne asi týždeň. Práve vtedy všetci vyrazia na vrchol.
„Z nepálskej aj tibetskej strany sa na vrchol naraz chystá možno 700 horolezcov, k tomu si pridajte šerpov. V južnom nepálskom tábore bolo asi 1 500 ľudí. Predstavte si ľadovec a na ňom jeden stan vedľa druhého. Kým by ste prešli celý tábor, trvalo by to možno aj hodinu.“
Atmosféra v táboroch sa mení s pribúdajúcim časom. V apríli, keď sa horolezci ešte len chystajú, je nálada medzi nimi uvoľnená. Ale ako sa blíži čas výstupu, tak nervozita rastie. „Vtedy je už každý za seba, žiadna kolegialita. S takou neochotou pomôcť, aká je na Evereste, som sa ešte nikdy nestretol. Na samotnom výstupe ide každá expedícia sebecky za svojím cieľom. Aj keď šerpovia vidia niekoho ležať na zemi, tak na to kašlú, v prvom rade sú tam pre svojho klienta,“ opisuje Abaffy.
Keď teda príde lepšie počasie, smerom k vrcholu sa naraz vyhrnú stovky horolezcov, premávka je taká hustá, že na niektorých miestach musia čakať, kým sa uvoľní cesta pred nimi. Tento rok však okno pekného počasia vôbec nenastalo. „Predpoveď nebola optimálna. Ak by prestal fúkať silný vietor, pocitová teplota by bola okolo -30 °C, keď sa dá ísť ešte na vrchol. Predpoveď však hovorila o -40 °C.“
Smutná správa
Pred vrcholovým útokom si bol Abaffy oddychnuť v nižších nadmorských výškach a naspäť do základného tábora dorazil deň po tom, ako Štrba vyrazil na vrchol. Kvôli počasiu sa nakoniec rozhodol, že Boningtonovou cestou nepôjde a skúsi to tzv. normálkou.
„V osemtisícovkových expedíciách bol už sedemkrát, ale na osemtisícovku sa mu podarilo vyjsť iba raz – bola to tá najľahšia Čo Oju (8 201 m) a aj to pred 20 rokmi. Vlado veľmi túžil po Evereste, podľa mňa však situáciu nevyhodnotil triezvo a príliš zariskoval...“ myslí si Abaffy, ktorý sa o vrchol pokúsil v čase, keď už bol Štrba dva dni v zóne smrti. „Každý, kto je v nej už štvrtý deň, zomrie.“ Je tam iba 30% kyslíka v porovnaní s tým, na čo sme zvyknutí.
Keďže Štrba bol ešte stále aj na tretí deň v zóne smrti vo veľmi vysokých nadmorských výškach, vedel, že je zle. „Ja som to už tušil... Vlado zomrel, keď som bol ja už na zostupe, počul som to vo vysielačke, ako sa o tom rozprávali šerpovia v druhom výškovom tábore. Nebol som prekvapený, no slzám som sa neubránil...“
Sám Abaffy mal silnejší pud sebazáchovy. Keď sa vydal na vrchol, stále sledoval predpoveď počasia na satelitnom komunikátore. „Predpoveď sa dramaticky zhoršila a keďže som bol bez kyslíka, zavrela sa tým pre mňa možnosť ísť na vrchol bezpečne. To riziko bolo pre mňa neprijateľné, a tak som sa vo výške asi 7 900 m otočil a začal som zostupovať do tretieho výškového tábora. Doteraz neľutujem, že som sa tak rozhodol,“ dodáva s tým, že sa na budúci rok plánuje o najvyššiu horu pokúsiť znova.
Koľko to stojí?
„Okrem materiálu stojí výstup na Everest od 30 000 do 80 000 dolárov (27 000 - 71 000 €). Povolenie na výstup normálnou cestou stojí 11 000 dolárov (9 800 €). Šerpa do základného tábora nie je veľká položka, ale šerpa, ktorý ide s klientom až na vrchol, si za svoje služby vypýta aj 10 000 dolárov (8 900 €).“
