Ako to všetko energický spevák pred šesťdesiatkou prežíva, pred čím ho varujú doktori a prečo sa musí s rodinou sťahovať, prezradil v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Aké boli vaše reakcie bezprostredne po tom, keď ste zistili, že vaša žena Vierka (48) je tehotná?
Keď sme sa to v siedmom mesiaci tehotenstva dozvedeli, manželka Vierka tomu zo začiatku vôbec nemohla uveriť a prvé tri dni preplakala. Ja som zase nevedel spávať a bál som sa, ako budeme fungovať. V hlave sa mi zrazu premietol celý život. Gynekológ nám hneď na vyšetrení oznámil, že naše dieťa je už dosť veľké a že to bude chlapec.
Pomyslel som si, tak toto mi bolo treba! Nakoniec sme si však so ženou povedali, že ideme ďalej a na potomka sa tešíme.
Keďže ste v zrelom veku a šesťdesiatku máte na krku, táto správa musela vyraziť dych aj vášmu okoliu.
Niektorí ľudia sa ma pýtali, ako je možné, že Vierka nevedela, že je tehotná. Na to je ale jednoduchá odpoveď. Moja žena je vo veku, keď si myslela, že ide do prechodu rovnako ako jej kamarátky. Preto sa nazdávala, že to čaká aj ju. Navyše Vierka nemala žiadne náznaky ako citlivosť, zväčšovanie prsníkov či brucha. A až po šiestom mesiaci pocítila v bruchu také zvláštne žblnkanie...
Je pravda, že ste poriadne zavarili pôrodníkovi z bratislavských Kramárov, ktorý priviedol na svet vášho syna Denisa?
Áno. Keď ma oslovili médiá, trochu som to v tej eufórii skomolil a povedal, že Vierkin lekár Denisa odrodil predčasne v júli, lebo sa chystal na dovolenku. Pravda je však taká, že na dovolenku do talianskeho Bibione sme sa pôvodne chystali my. No keď sme sa dozvedeli správu o manželkinom tehotenstve, zrušili sme to. A rád by som uviedol na pravú mieru aj to, že Denis sa narodil v riadnom termíne, dokonca o deň neskôr.
Ospravedlňujem sa, ak som predtým povedal blbosť a niekomu tým uškodil.
Starostlivosť o dieťa si vyžaduje veľa energie. Nemáte obavy, či mu budete stíhať byť flexibilným parťákom?
Keď budem mať 75 rokov, náš malý Denis bude mať 15 a dúfam, že v takom veku sa už dokážeme aj poriadne chlapsky porozprávať.
A z fyzickej stránky si stále verím. Od siedmich rokov som hrával futbal, dokonca ma prezývali Maradona. Ešte pred päťdesiatkou som chodil hrávať dvakrát do týždňa za petržalskú ligu. Potom mi odišlo jedno koleno, zrazu druhé a začal som viac bicyklovať. Teraz mi raz do mesiaca vyberajú z kolien vodu a liečia mi ich aj kmeňovými bunkami.
A uľavilo sa vám?
Odkedy mi to začali dávať dvakrát do roka, pomáha mi to. Ale lekári mi zakazujú hrať futbal. Vyhrážajú sa mi, že ak to poruším, vyhodia ma z ordinácie a už ma nevezmú späť. Skončiť s futbalom sa však nedá a, samozrejme, že hrám ďalej. Už len keď vidím ako sa hrá, som z toho nadržaný, aj keď niekedy len očami behám po ihrisku, lebo fyzicky to nezvládam.
Dôležitejšia ako pohyb je strava. O Rómoch je známe, že si neodopierajú gastronomické radovánky. Dávate si pozor, čo sa vám objaví na tanieri?
Mastné som nikdy nejedával, ale som mäsový typ. Mäso musím mať každý deň. Buď morčacie, kuracie, hovädzie alebo si dám fajnové karé, to ľúbim. Pikantnú klobásku zjem tak raz za dva mesiace. Takisto mám veľmi rád vývary, ktoré dokážem jesť aj z veľkej polievkovej misy pre štyroch. No musím si dávať pozor, lebo mám nábeh na hromadenie kyseliny močovej v krvi a hrozí mi dna (zápalové ochorenie kĺbov, red. poz.).
A čo existenčné obavy, či ešte hudbou dokážete uživiť rodinu?
Uvedomujem si, že nie som Karel Gott, ktorý je už za vodou. Viem, že budem musieť ešte veľa pracovať, a trochu sa obávam, čo bude o desať rokov. Máme ale veľkú rodinu. Denis je teraz moje piate dieťa a keďže mám už dospelé deti, keby sa mi aj niečo stalo, o syna sa má kto postarať.
Nájde sa ešte niečo v čom podnikáte, teda okrem hudobných kšeftov?
Ako vyučený kuchár - čašník som mal pred piatimi rokmi v petržalskej novostavbe taliansku reštauráciu. Ale keďže bola v bytovom dome, neuživila sa. Chodilo tam málo ľudí a každú chvíľu neďaleko čakali policajti, či ju večer zavrieme načas. Ale robil som aj podnikateľské poradenstvo, mal som občianske združenie a momentálne vlastním hudobnú agentúru, ktorá ponúka kapely, spevákov či moderátorov.
Vraj sa už obzeráte aj po novom bývaní. Začalo vám byť v doterajšom byte tesno?
V Karlovej vsi máme pekný štvorizbový byt. Páči sa mi tam, ale rozmýšľame nad väčším, kvôli detskej izbe a mojej pracovni. Absolvovali sme už obhliadky a máme vytypované aj nejaké nehnuteľnosti. Keďže som rodený Bratislavčan a vyrastal som pod bratislavským hradom, z Bratislavy by som neodišiel, ani keby mi núkali zadarmo veľký dom v Rovinke.
Vyrastali ste na Klariskej a Olejkárskej ulici spolu s ďalšími šiestimi súrodencami. No nebolo to vždy veselé. Ako si spomínate na čierny deň v auguste 1960, keď vám uniesli brata Zdenka († 58)?
V ten deň organizovali vo Vajnoroch medzinárodný deň letectva, takže všade bolo rušno. V tom čase istá pani uniesla môjho len päťročného brata Zdenka a odvtedy sme ho nevideli. Hľadali sme ho po celom okolí, či sa niekde nezatúlal. Otec bol policajt v civile, mal konexie, tak vyvolával kade-tade, ale neúspešne. Po pol roku zastavili pátranie.
Mama sa kvôli Zdenkovi celý život liečila u psychiatra a aj jej posledné slová zneli: „Nájdite Zdenka, žije!“ Verila tomu do posledného dychu.
Brata, ktorého ste nevideli celých 53 rokov ste vypátrali len nedávno vďaka náhode. Žiaľ bol už dva roky po smrti. Ako sa vám to podarilo?
Pred ôsmimi rokmi som na krste povedal jednej novinárke, že sme boli siedmi, ale brata Zdenka nám uniesli. Dlho sa nedialo nič a až teraz po siedmich rokoch mi zavolali od vás z Nového Času, že ste sa dozvedeli, ako sa mi stratil brat Zdenko. Povedal som o tom ďalšiemu bratovi, ktorý sa mi priznal, že sa mu akurát v tú noc so Zdenkom snívalo. Stáli mi z toho všetky chlpy a začal som byť nervózny. Po tom, ako vyšiel v sobotu článok, mi v nedeľu prišiel mail s fotkami môjho brata Zdenka. Najprv som si myslel, že ma niekto odfotil a robí si žarty, tak sme sa podobali! Zistili sme, že Zdenko zomrel pred dvoma rokmi a fotky mi poslali jeho synovia.
Veríte tomu, že existujú isté veci medzi nebom a zemou?
Priznávam, že doteraz som bol neveriaci. Ale od toho momentu nie je večera, kedy by som sa nezamyslel, že to nemôže byť náhoda. Krátko nato, ako som sa dozvedel, že môj brat po celý čas žil, prišla správa, že moja žena je tehotná. Keby sme to zistili v druhom alebo treťom mesiaci, tak si to asi nenecháme. Bolo nám to ale tak ,oznámené´, aby nám dieťa zostalo. Je to akoby zásah nejakej vyššej moci.