So Štefanom Skrúcaným (57) sme sa rozprávali o slovenskom voličovi, podnikaní, developeroch i testovaní nášho súdnictva.
Moderujete nový hit Jojky, hudobno-zábavnú šou Všetko, čo mám rád. Priznám sa, mňa tam zaskočilo to množstvo nadšených babičiek v publiku, čo je v komerčnej televízii vec nevídaná.
Takto. Nie je to vysielané presne v poradí, ako sme to natáčali. V prvej a druhej časti sa nám stalo, že prišlo klasické komparzové publikum, môj odhad je 19 - 25 rokov. To mi prekážalo aj keď som účinkoval v relácii Zlaté časy a už to myslím upravili. Tam sa rozpráva o veciach z histórie a keď vidím tých nadšene výskajúcich tínedžerov, ktorí vôbec nevedia, o čom je reč, to ma strašne ruší. Toto sme riešili aj po prvých dvoch častiach Všetko, čo mám rád a následne zmenili publikum. Ale išlo sa k opačnému extrému. No a v ďalších častiach to publikum už bude premiešané... K samotnej relácii chcem povedať, že sme urobili niečo, z čoho sme chceli mať dobrý pocit a verili sme, že ho cez obrazovky prenesieme aj na diváka. To, že sa to zatiaľ darí, je pre mňa aj istá satisfakcia, možno aj za to dlhé obdobie, čo som na obrazovke nebol. Že to aj tá moja generácia vedela a stále vie robiť.
A zdá sa, že ste objavili dieru na trhu.
Presne tak, hudobno-zábavná relácia pre strednú a staršiu generáciu, ktorú ale na prekvapenie pozerá veľmi veľa mladých divákov, tu chýbala. Od svojej štyridsiatky hovorím, že sa všetok mediálny trh upol na diváka 12 - 25, čo je úplný nezmysel. Tento divák je na internete. Povedal by som všetkým televíznym mágom, že ratujte si diváka, ktorého ešte máte, lebo o 15 - 20 rokov už nebude pre koho vysielať.
Spomenuli ste Zlaté časy... Pred pár rokmi ste avizovali, že televíziám plánujete ponúknuť program založený na archíve televíznej zábavy a zrazu s niečím takýmto prišla Jednotka RTVS. A bez vás.
Mal som tam robiť program, ktorý vychádza z televízneho archívu, bola natočená pilotná časť, úspešná. Boli sme pred uzavretím zmluvy a potom sa RTVS odmlčala. Neskôr prišli s programom trochu iného typu. My sme to chceli robiť skôr tak, že budeme s kamerou chodiť po konkrétnych miestach, kde známi ľudia žili, tvorili. Bola by to zábavná publicistika a taký žáner tu nie je. To už je otázka na vedenie RTVS, prečo. Je mi to ľúto, lebo keď si zapnete verejnoprávnu televíziu v Čechách, tam sú desiatky programov o histórii zábavy, histórii Čiech, riečok, stromov, tunelov, veží... Také niečo u nás nie je, a potom sa čudujeme, prečo nie sme hrdí Slováci.
Vo Všetko, čo mám rád ste vytvorili dvojicu s Ondrejom Kandráčom. Prečo nie s Mirom Nogom, s ktorým sa dlhodobo snažíte o návrat?
Viac o tom hovoríme, ako sa snažíme. Je to skôr otázka na nášho autora. Mirko bude ale v jednej časti hosťom, no on je hlavne herec a nie moderátor v pravom zmysle slova. Pracuje v zásade štýlom, že sa naučí text - s úsmevom som hovorieval, že Miro vynikajúco vedel zahrať dramatickú postavu moderátora. V tomto programe by sa necítil komfortne, čo ale neznamená, že naša spolupráca je ukončená. V tejto chvíli čakám na nášho kolegu, ktorý mi už rok sľubuje, že dokončí náš spoločný projekt, spomienkový hudobno-zábavný program. Konkrétne hovorím o pánovi Gurkovi Stanislavovi, môžeme ho natrieť. Už mi to rok „na druhý týždeň odovzdá“. Miro je na to pripravený a sme v radostnom očakávaní. (smiech)
Vaša televízna kariéra sa po dlhom období ticha reštartovala seriálom Panelák, no do pozornosti más ste sa dostali najmä vlani vďaka Tvojej tvári, no a teraz vám opäť ide karta ako za starých čias. Tiež to tak cítite?
Cítim to tak, že sme s Mirom a celou partiou v roku 2004 „boli odídení“ z televízií. Myslím, že to nebola náhoda, išlo o našu minulosť, ktorá bola spojená s politickou satirou, a to v zásade televíziám nevyhovuje, lebo prečo by si mali robiť problémy s politikmi? Tkvela tam istá obava, že zase budeme pokračovať v nejakom rýpaní sa v politike. Už som unavený a nechce sa mi bojovať s jednoduchosťou slovenského voliča, ktorý sa stále nepoučil. Nebaví ma už prostredníctvom humoru predkladať mu príklady, čo sa tu rieši správne a hlavne čo nesprávne. To, že som bol v telke málo a teraz som v nej zase viac - teším sa z toho, že vždy, keď som sa objavil, tak ten program mal úspech. Netvrdím, že je to moja zásluha, no som tomu rád. Navyše udržať sa na šoubiznisovom trhu 35 rokov je veľmi ťažké. Nie je problém vyletieť, keď máte 25, 35, ale ja mám 57 rokov a v zásade v mojom veku už Ivan Krajíček zomrel.
Takto. Nikdy v živote som nemal problém vysloviť politický názor, ani podporiť isté politické strany, u ktorých som videl, že by to mohlo mať nejaký zmysel pre Slovensko. Väčšinou to bolo vpravo, lebo ľavicovým stranám neverím - oni sa na ľavicu len hrajú. Sú to oveľa väčší kapitalisti ako tí vpravo, to je paradox Slovenska. Sieť som podporil hlavne preto, že deklarovala, že je pravicová a chce zložiť pravicovú vládu. Čo sa stalo po voľbách, bolo aj pre mňa veľkým sklamaním, ale nemám vešteckú guľu.
Nedávno ste sa nechali namočiť spolu s inými známymi tvárami do prespievania hitu We Are The World. Následnú kritiku niesli dosť ťažko najmä viacerí mladší kolegovia. Vy ste sa nad tým zrejme len pousmiali.
Ja som bol rád, že som sa tam stretol s kamarátmi, dali sme si nejakého panáčika, prežili sme celkom príjemné asi štyri hodinky natáčania a to je všetko. Netreba to brať, že sme išli seriózne zaspievať pieseň amerických popových hviezd. Je mi úplne jedno, kto si čo o tom myslí. Riešiť slovenskú verziu We Are The World je ako riešiť vykurovanie vesmíru alebo polúciu polárnych medveďov. Každý z kolegov, ktorý sa k tomu kriticky vyjadril... v podstate išlo o komický výstup daného človeka.
Keď sme sa rozprávali pred pár rokmi, hovorili ste, že robíte všetko pre to, aby ste sa už nemuseli živiť umením. Ako sa však zdá, živíte sa ním stále viac a určite je to aj vaša väčšia srdcovka ako podnikanie s biotechnológiami či bilbordami.
Áno, bolo mojím cieľom a do istej miery stále je mať príjem z nejakej inej činnosti ako z umeleckej, aby som tú umeleckú mohol robiť vyslovene pre potešenie. Že sa mi to doteraz nepodarilo je možno aj znakom toho, že umelci nie sú nejakí veľkí podnikatelia. Česť výnimkám. V každom prípade, stále by som bol rád, keby mi to vyšlo. Jednoducho poznám kvantum ľudí a spojiť dvoch-troch správnych a mať tam nejaký maličký podiel, to by bolo ono. Zatiaľ stále pracujem, lebo sa mi podnikanie nepodarilo, no jedným dychom musím dodať, že robotu, ktorú robím, mám rád.
(smiech) Áno, ešte som nezaložil všetky nehnuteľnosti. Plus, zistil som, že podnikanie na Slovensku je komplikované aj v základnej veci - sme v krajine, kde sa nezvykne dodržať slovo. Keby tie „odžuby“ boli aspoň sofistikované, tak poviem: Sú to chytrí ľudia, dobre to vymysleli. Ale tu sú „odžuby“ primitívne.
Slovenské súdy už pomerne dlho riešia váš spor s dermatologičkou Alenou Pallovou kvôli poškodeniu vášho mena. Už vidíte koniec tunela?
Je mi to ľúto, nie som konfliktný a už vôbec nie som človek, ktorý by sa tešil zo súdneho procesu. Myslím, že tam bola aj séria nedorozumení a snažil som sa to najskôr riešiť mimosúdnou cestou, ale keď nebola odozva na druhej strane, musel som siahnuť k niečomu, z čoho fakt nemám radosť. Ale zase som si povedal, že neustúpim. Znova testujem veľa vecí, okrem iného aj slovenské súdnictvo.
Svoj niekoľkoročný kríž si nesiete spolu so stavbou domu, keďže v susedstve sa začali vynárať čierne stavby. Nechytali vás aj s Erikou myšlienky, že začnete znova, niekde na zelenej lúke?
Určite nie. Nebudeme predávať rozostavaný dom. Obaja sme typy, že chceme bývať v Bratislave, z hľadiska pohodlnosti. Nie som fanúšikom satelitných mestečiek, odkiaľ máte „10 minút do Bratislavy“. Bratislava by musela mať infraštruktúru veľkomesta a nie byť pod nadvládou developerského šialenstva. Myslím, že za takých päť rokov sa to tu zaštupľuje, všetky autá zastavia a budú ich musieť odnášať vrtuľníky. (smiech) Je to tu totálna divočina, stavia sa krížom krážom, často sa stáva, že mafiáni 90. rokov sú developeri rokov súčasných. Aby som to zhrnul, dom dokončíme, v zásade tie problémové miesta, ktoré sú protizákonné, máme akoby za chrbtom, takže svoje súkromie nestratíme, len ho budeme mať jemne obmedzené. Dnes sa už na tom skôr bavím a akurát chcem poukázať na to, že: Ľudia, pozrite sa, kto a ako spravuje krajinu, v ktorej žijete! Teším sa, že sa prebudili študenti, aj keď zatiaľ im to nie je nič platné, no tá doba príde.
V každom prípade je to istý signál.
Je to signál veľmi vážny a veľmi podceňovaný kompetentnými. Som presvedčený, že čím dlhšie budú spať, tým ten veľký tresk bude silnejší.
