K jeho finálovému behu sa ponúkali prívlastky fantastický, úžasný, geniálny, no Volko len pripomenul, že medaily považuje za tímové dielo všetkých, ktorí mu držali palce a na diaľku sa za neho modlili.
Po zlatom šprinte na dvojstovke časom 20,33, slovenskom rekorde a rekorde šampionátov, nasledovali veľké objatia, okamžité, spontánne a aj tie, čo prišli neskôr. "Najviac si vážim rodičovské, aj od trénerky i ďalšie, všetky sú pre mňa nesmierne dôležité, každé je pre mňa veľmi vzácne," priznal Volko.
"Ani netuším, kde sa vo mne nabrala toľká energia, bolo to asi o nespočetnom množstve ľudí, ktorí sa za mňa modlili, ktorí mi fandili," zamýšľal sa.
"Celý môj tím ma výborne pripravil, trénerka, tréner, fyzioterapeutka Janka Závacká, rodičia, ktorí spôsobili, že som vôbec tu, pri atletike. Ďakujem aj bohu, ktorý mi naštedril talent. Naozaj som všetkým za to veľmi vďačný a zaviazaný, to je ich zásluha. Splnil som aj limit na majstrovstvá sveta v Londýne, je to bonus, no dosť mi nabúral tréningové plány. Chcel som sa ešte sústrediť na Svetovú univerziádu, teraz musím pridať Londýn. Bude skôr za odmenu, môj vrchol kariéry, keďže som ešte na takomto šampionáte neštartoval."
Róbert Kresťanko v role druhého trénera vyzdvihol celý zlatý beh Volka, najmä druhú polovicu. "Posledná stovka bola úžasná, geniálna, zákrutu vybehol tak, že potom už nikomu nedal šancu. Mám pocit, že čím bol viac unavený, tým podával lepšie výkony, jednoducho paráda."
Spolu s Volkom sa radovali aj jeho rodičia a bolo to pre nich tiež neuveriteľné. "Strieborná stovka ma upokojila, od dvojstovky som len očakával že Janko zo seba vydá zvyšok síl, čo v ňom po náročnom programe zostali a čo natrénoval. Mal veľkú podporu zo všetkých strán, od fanúšikov okolo, aj od hora. Boli sme vo vytržení, všetci sme stáli, aj slzy mi vbehli do očí," povedal otec Ján Volko.
Mama Zuzana Volková svoje pocity vyjadrila hlavne slovami: "Sme na neho úžasne hrdí."
