Ani tento rok nechýbal Jozef Svoreň (68) z Detvy, ktorý fujary aj vyrába. Podľa jeho slov majú mladí ľudia stále záujem o hru na tento tradičný ľudový nástroj a dokážu plnohodnotne nahradiť svojich učiteľov.
Jozef Svoreň hrá na fujare od roku 1974. Drevené nástroje aj vyrába, koľko presne, povedať nevie, počítať prestal pri čísle 360. Jeho fujary majú majitelia z celého Slovenska, ale aj Ameriky či Škótska. „Mamin brat Peter Paciga z Vígľaša chcel, aby to niekto prebral v rodine. Tak som sa dal nahovoriť a drží ma to doteraz,“ hovorí Jozef Svoreň.
„Fujaru beriem tak ako bača ženu alebo frajerku. Je to taký verný nástroj, ktorý sa nevie posťažovať, len keď ja sa na ňom sťažujem. Bača či valasi sa prostredníctvom fujary vyžalovali pesničkou či melódiou. Veľmi ma teší, že máme veľa nasledovníkov a sú šikovní,“ dodáva Jozef Svoreň s tým, že nástroje vyrába najčastejšie z bazy. Dá sa však urobiť aj z jaseňa, liesky či javora.
Kráľovná medzi ľudovými nástrojmi
Fujara je slovenský ľudový drevený dychový nástroj. Podľa odborníkov miesto vzniku fujary spadá do oblasti severne od Banskej Bystrice do okolia Slovenskej Ľupče. Fujaru používali pastieri na holiach pri pasení oviec a tiež pri rozličných slávnostných a smútočných príležitostiach. Používala sa aj ako signálny komunikačný nástroj. Fujaru a fujarovú hudbu zaradila organizácia UNESCO v roku 2008 do zoznamu svetového ústneho a nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva.