O súbore, z ktorého sa neskôr stala Lúčnica:
„Keď som ich prvýkrát videl tancovať, pochopil som, že toto chcem robiť.“
O tanečniciach z Lúčnice:
„Veľa krásnych dievčat chodí po ulici, ale nie každá môže byť tanečnica. Nielen krása, ale to, čo dokáže, je podstatné.“
O tanci:
„Tanec je tajná reč tela. Môžete tam nájsť každú ľudskú emóciu a dá sa ním vyjadriť aj čosi navyše.“
O našom folklóre:
„Slovensko je veľmi bohaté hlavne na tradičnú kultúru. Na ľudovú pieseň, hudbu, tanec, ale aj rozprávky, ľudový odev, architektúru, na celý folklór. Na našom malom území sa koncentruje mimoriadne veľa tohto bohatstva.“
O vedení súboru:
„Keby sa človek prestal snažiť byť ešte lepším, bola by to cesta späť.“
O rockovej hudbe:
„Ten rytmus človeka strhne, no niekedy je to aj, povedal by som, dosť primitívne. Je to taká masová kultúra, ktorá sa však obdivuhodne drží.“
O dôležitosti kultúry:
„Bez kultúry sa nedá žiť ani v tvrdom kapitalizme. Je súčasťou života.“
O pôžitkoch:
„Neprejedám sa. Ani s pitím to nepreháňam, aj keď víno mám rád. U nás v Hriňovej, odkiaľ pochádzam, sa pila rožovka a nebola veľmi kvalitná. Keď som prišiel študovať do Bratislavy, zistil som, že tu sa popíja víno, tak som naň prešiel aj ja. Je zdravšie a pri vínečku sa dá aj dlhšie vydržať. A mám rád dobré šampanské.“
O časoch po roku 1989:
„Dlho sme boli zavretí v akejsi ohrádke a zo všetkých strán do nás hučali, akí sme ohromní. A keď nás pustili, zrazu akoby sme nevedeli, čo so sebou. Mnohí skĺzli do všelijakých nacionalizmov, mnohí sa začali opičiť po všetkom bez ohľadu na to, či je to dobré, alebo nie.“
