Vesničko má středisková
Nominácia
Otík Rákosník v podaní Jánosa Bána (61) a Marián Labuda (72) ako Karel Pávek. Nezabudnuteľná dvojica s aktovkami, termoskami, kráčajúca v rovnakom rytme. Dvaja slávni parťáci z československej komédie režiséra Jiřího Menzla (79) - Vesničko má středisková (1985), ktorá v krutej realite komunizmu dokonca ašpirovala na amerického Oscara. A pritom táto najúspešnejšia veselohra vznikla len vďaka banálnej chybe.
Divákom po celom bývalom Československu pri komédii, ktorá sa nakrúcala v českých Křečoviciach, stekali po tvári slzy od smiechu... Vodič družstevného nákladiaka a trochu zaostalý Otík sa svojimi vtipnými výrokmi a chôdzou zapísali do histórie, podobne ako scenárista veselohry Zdeněk Svěrák (81) a režisér Menzel. Komédia mala nevídaný úspech. Na Filmovom festivale v Montreale v roku 1986 získala zvláštnu cenu poroty. Filmovému Otíkovi, maďarskému hercovi Jánosovi Bánovi, zasa na Filmovom festivale v Paríži (1987) udelili cenu pre najlepšieho herca. No a v tom istom roku bola Vesnička tiež nominovaná na Oscara.
Náhoda
Začalo sa to, keď Svěrákovi zavolali z Barrandova, že na oddelení scenárov čakajú revíziu. „Jeden z filmových námetov, čo je asi sedem stránok, nám omylom s Láďom Smoljakom zaplatili dvakrát. Bolo to asi 2 000 Kčs. Po rokoch sa už peniaze nedali vrátiť, takže najlepším riešením bolo napísať a odovzdať ďalší námet, ktorý by tam figuroval ako zamietnutý,“ spomínal Svěrák.
Jedinou podmienkou bolo, aby sa odohrával na vidieku a odovzdať ho mal do filmových štúdií hneď na druhý deň. „Spomenul som si, že sa poznám s vodičom nákladiaka z JZD Čechtice, ktorý jazdil so závozníkom. Hovoril len málo a stále bol v modrých montérkach. Vodič sa s ním rozprával ako učiteľ, ktorý ho stále kára, a mňa ich bavilo počúvať,“ opisoval známy herec a scenárista, čo ho inšpirovalo. Keď tento príbeh ďalej rozprával Menzlovi, tak sa mu zapáčil, že si hneď objedal od Svěráka celý filmový scenár.
Estrádny umelec
V čase nakrúcania sa povrávalo, že Svěrákovi zo začiatku nebolo práve po chuti, keď si režisér Menzel vybral za Pávka slovenského herca Mariána Labudu. „Nevedel som, aký je to veľký herec. Ale keď som videl prvé zábery, hneď som ho chcel,“ sypal si popol na hlavu po rokoch. „Svěrák sa mi viackrát ospravedlnil a skoro všetci sa ospravedlňovali, že ma zo začiatku nechceli,“ spomínal neskôr Labuda. „Bol som rád, že ma režisér Menzel do tejto úlohy obsadil, pretože slovenským režisérom by to nebolo napadlo. Mali ma zaradeného iba ako estrádneho umelca,“ povedal Labuda.
Maskérňa v krčme
Kostymérňu a maskérňu mali v miestnom pohostinstve, ktoré sa stalo svedkom mnohých historiek. „Keď som hľadal doktora, teda Rudolfa Hrušínského († 73), ktorý sedel v chalupe spolu s Františkom Vláčilom († 74) a nevedeli, že prídem do ostrej, Hrušínský sa ozval: ,A ty tu co děláš, Slováku?!´ Úsmevných príhod teda bolo viac,“ smial sa Labuda, ktorý od tých čias nakrútil azda viac filmov v Česku ako na Slovensku.
Otík
Povestné slúchadlá, rožok a aktovka. To bol Otík v podaní maďarského herca Jánosa Bána. „Pred tým, ako sa Vesničko má středisková nakrúcala, som bol v Prahe s predstavením, v ktorom som hral dedinského hlupáčika. Pán Menzel ho videl a na základe toho ma oslovil,“ vysvetľuje János. „Za najkrajšie považujem to, že ma českí a slovenskí herci prijali medzi seba nielen ako kolegu, ale aj ako kamaráta. To si s odstupom času nesmierne vážim,“ povedal Bán, ktorému naštartovala kariéru práve česká komédia. A dokonca si zahral aj po boku Arnolda Schwarzeneggera vo filme Červená horúčava.
Málokto však vie, že ani Bán nemal vždy na ružiach ustlané. V istom období sa ocitol na životnej križovatke medzi bezdomovcami. Príčinou boli osobné problémy, ale i to, že zostal bez peňazí, ktoré investoval do svojich vtedy malých detí. Dnes herec žije v Budapešti a tvrdí, že divadlo je jeho manželka a film jeho milenka.
Neverník
Aj pri postave doktora sa Svěrák inšpiroval reálnym človekom. Žil v Novom Rychnove a často havaroval autom, pretože mal vo zvyku kochať sa pohľadom na krajinu. Medzi pacientmi bol veľmi obľúbený. Svěrák vedel, že dnes už nebohý Hrušínský je na túto úlohu ako stvorený. Bol to vynikajúci herec, ale jeho skutočný život nebol len o úspechu a zábavných príhodách. Celý život síce prežil s jednou ženou, ale pletkám sa nevyhol. Ženil sa v roku 1945 ako 25-ročný a jeho vyvolenou sa stala 17-ročná Eva Koubová, ktorú stretol na plavárni. „Môj otec si Evu pozeral - mala asi štyridsať kíl a tmavé vlasy po pás. ,Čo s ňou budeš robiť, veď je to ešte dieťa?´ pýtal sa ma. Evu som si vzal po piatich mesiacoch známosti,“ prezradil neskôr Hrušínský.
Medzi hercami sa roky klebetilo, že Hrušínský má nemanželského syna. Údajne sa narodil v roku 1947 po tom, ako herec počas nakrúcania filmu Predtucha (1946) v Potštejne prežil románik s peknou dievčinou z vidieka - Milenou. Podľa všetkého Milena s Rudolfom počala Pavla v čase, keď bola jeho manželka Eva pred pôrodom. A to nebolo ani rok po svadbe.
Šesť infarktov
Na Hrušínského spomínajú kolegovia ako na chlapa na pravom mieste. Šesť rokov mu komunisti nedovolili hrať v žiadnom filme, nesmel režírovať v divadle ani účinkovať v rozhlase. Hral len v Národnom divadle a na Barrandove bol na poprednom mieste na čiernej listine. Herec totiž podpísal protikomunistickú petíciu 2 000 slov a tiež sa jasne postavil proti okupácii v roku 1968. Stále mu domov chodili výhražné anonymy, niekto mu neustále vyvolával a škaredo nadával, ba dokonca mu oznámili, že sa mu zabil syn.
Prácu si nemohli nájsť ani jeho deti. Rudolfovi ml. (70) a Jánovi (62) mocipáni navrhli, aby sa otca vzdali a premenovali, čo odmietli. Všetky útoky sa však podpísali na Hrušínského zdraví. „Pripravili na mňa dokonalú psychickú vraždu,“ napísal vo svojich pamätiach.
Pri nakrúcaní filmu Jak básnikům chutná život (1987) dostal už tretí infarkt. Na jeho posledný televízny film Noc rozhodnutí (1993) ho vozili rovno z nemocnice. Ruky mal rozpichané a modré od infúzií. A hoci mal smrť na jazyku, ešte stále dokázal žartovať. V jeho očiach bola láska, bolesť, ale aj zlosť. Na lopatky ho položil až šiesty infarkt v apríli 1994.
Trápenie
Vášnivého Turka a žiarlivého manžela Libuše Šafránkovej (64) si zahral herec Petr Čepek († 54). Aj keď patril medzi najlepších českých hercov, osud mu neprial. Keď v roku 1994 zomieral v nemocnici, vážil sotva 30 kíl. Ničila ho rakovina pľúc, s ktorou bojoval dva roky. Na sklonku života mal ukrutné bolesti. Bol si vedomý, že choroba je daň za spôsob života, akým žil. Alkohol a cigarety mal rovnako rád ako herectvo.
„Vedel, že umiera, pretože doktori mu cigarety nezakázali,“ povedala jeho dcéra Petra. Na Čepka spomínajú kolegovia ako na bojovníka. Odmietol účinkovať v propagandistickom seriáli Tridsať prípadov majora Zemana a bol aktívny počas Nežnej revolúcie.
Filmové hlášky
Turek: Vem si plavky, pojedem se vykoupat, teď tam nikdo nebude. Jana: Já se koupat nemůžu! Turek: Tak se budeš dívat, jak se koupu já!
Pávek: Vy jste se zase kochal, že jo, pane doktore? Vy jednou špatně skončíte, pane doktore. Doktor: To každej, Karle.
Rambousek: Pane doktore, vy všechno zlehčujete. Já nejlíp vím, jak mi je. Já už tady dlouho nebudu. Doktor: Chceš lázně, Bedřichu? Rambousek: Nechci, to mi nedělalo dobře. Doktor: Tak jeď k moři. Zavři hospodu a jeď. Rambousek: Tam jsem byl. Předloni. Tam trpím průjmama. Doktor: Tak jeď do Tater. Rambousek: Já nesnáším vejšky. Doktor: Tak víš, kam jeď? Jeď do Pelhřimova. Prohlídni si krematorium, ať víš, do čeho jdeš!
Pávek: A uši sis myl? Vždycky na něco zapomeneš. ... Včera jsme byli pro cement. Až začne pršet, udělá se ti za ušima beton. A budem ti ho muset vysekat majzlíkem.
Výlet po Dunaji
Satinského láska
V komédii Jána Lacka z roku 1962 o partii slovenských turistov, ktorí cestujú parníkom na výlet do Budapešti, hrali mnohí legendárni herci - Jozef Dóczy († 83), František Dibarbora († 71), Mária Kráľovičová (90), Karol Machata († 88) i Milan Lasica (77) s Júliusom Satinským († 61).
Nakrúcanie Výletu po Dunaji sa stalo osudným pre Satinského, ktorý počas filmovačky spoznal svoju prvú manželku Oľgu Lajdovú († 41). Tá v komédii účinkovala ako tanečnica. Satinský mal v tom čase 20 rokov a jeho vyvolená o rok menej. Počas prvých piatich rokov vzťahu však neboli často spolu - Oľga účinkovala v Košiciach, neskôr odcestovala za príbuznými do Ameriky. Julo bol na vojne. Svoje city si prejavovali v listoch, ktoré vyšli pred pár rokmi aj knižne.
Zobrali sa v roku 1965, prežili krásne manželstvo, ktoré sa, žiaľ, skončilo tragédiou. Oľga zahynula v roku 1985 pri kúpaní na amerických Panenských ostrovoch, kde bola na zájazde s Lúčnicou.
Lasica ho nevidel
Na nakrúcanie Výletu po Dunaji má pekné spomienky aj herec Milan Lasica. „Filmovanie bolo veľmi príjemné, pretože týždeň sme nakrúcali na lodi, ktorá sa plavila dolu Dunajom do Budapešti. Bolo to na nezaplatenie, keďže Budapešť vtedy pre nás znamenala Západ,“ nostalgicky spomína a vymenúva výhody. „Hrali sa tam americké filmy, v kníhkupectvách predávali knihy, ktoré u nás neboli dostať, takže sme sa tam naozaj cítili vyslovene exoticky,“ vysvetľuje a na záver prekvapí Lasica: „Pokiaľ sa pamätám, film nemal nejaký veľký úspech a zrejme to nebola veľmi vydarená veselohra. A, mimochodom, nikdy som ju nevidel.“
Filmové hlášky:
- Vyznáte sa v Budapešti?
- Načo? V tejto knižke o Maďarsku je všetko, čo len chcete.
Napríklad konverzácia - Vložte nohu do ľavého strmeňa, stojac na pravej nohe.
- To pôjdeme aj na dostihy?
- Aj keby sme nešli, taká veta sa vždy zíde.
Nad nami je hrad, ktorý sme my Maďari ustavične stavali. A raz Turci a raz zasa Nemci nám ho stále búrali.
- V tejto príručke máte Maďarsko ako na dlani! Golf, jachting, kláštory, ceny tovarov.
- Ceny tovarov? Všetkých?
- Všetkých, prosím: Ráčte mi ukázať ten cylinder za dve zlatky päťdesiat.
- A to cylindre sú nie za forinty?
- No dnes ale táto príručka je ešte z roku 1890. Lepšia dodnes nevyšla.
Skalní v ofsajde
Zradilo ho srdce
Príbeh z roku 1960 poteší všetkých priateľov futbalu. Trojica kamarátov sa snaží získať lístky na vytúžený zápas medzi Československom a Brazíliou. Všetci sú zamestnaní v projektovom ústave a robia všetko pre to, aby mohli povzbudiť svoje mužstvo na chystanom zápase. Vo svojom úsilí však musia prekonávať mnohé nástrahy, napr. narodeniny svokry a žiarlivú manželku. Skalní v ofsajde boli nároční z hľadiska komparzu. Masy pred štadiónom na Tehelnom poli stvárňovali najmä dôchodcovia a študenti. Legendárne je skandovanie davu „Čéeseser do toho!“ Futbaloví fanúšikovia vo filme ocenia autentické dokumentárne zábery z futbalového stretnutia medzi Československom a Brazíliou v Prahe a zo Stredoeurópskeho pohára z roku 1955 a z roku 1959.
Rozpočet filmu, ktorý sa nakrúcal 47 dní, sa pohyboval v sume 2 miliónov Kčs, čo bol na vtedajšie časy nevídaný luxus.
Okrem Antona Mrvečku († 51), ktorý spáchal samovraždu skokom z okna, hral vo filme aj ďalší nezabudnuteľný komik František Dibarbora († 71). Sympatický elegán si zobral za ženu Annu Bottovú, ktorá pochádzala zo zámožnej rodiny. Jej otec písal básne pod pseudonymom Ivan Krasko a za prvej republiky bol senátorom. Manželstvo Dibarboru a Bottovej však dlho nevydržalo, vstúpil doň bohém a záletník František Zvarík († 87). Po prevalení nevery sa rozviedli a Bottová sa vydala za Zvaríka. Ten jej však nedokázal byť verný a po dvoch rokoch spáchala samovraždu. Dibarbora sa potom oženil aj po druhý raz, zobral si dramaturgičku zo SND Kvetušu.
Zomrel nečakane
Dibarbora bol známy tým, že mal rád autá a ešte radšej na nich jazdil. Hoci bol dobrým šoférom, auto sa mu stalo osudným. „Bolo to na konci augusta v roku 1987. Otec sa s kolegyňou vybral previezť po novootvorenom Prístavnom moste,“ spomína Dibarborov syn Michal. Herec však nedal prednosť druhému autu a neuvedomil si, že nie je na hlavnej ceste. Nasledoval náraz.
„Po zrážke ešte otec sám vyšiel z auta. Mal dolámané rebrá, ale inak mu nič nebolo,“ hovorí Michal. František Dibarbora žil po zrážke ešte deväť dní, pričom raz ho museli oživovať. Ťažko sa mu dýchalo a v dôsledku toho mu zlyhávalo srdce. Bol slabý a lekári k nemu púšťali len jeho manželku Kvetušu a jediného syna Michala. Po bolestivom trápení herec naposledy vydýchol 4. septembra 1987. „Bol to pre nás všetkých obrovský šok. Na to, že má choré srdce a že smrť môže hocikedy prísť, nás upozorňovali lekári dávnejšie, ale že umrie vtedy a takto, nikto nečakal,“ povzdychla si Dibarborova nevesta Kornélia.