Alebo už dosiahol svoje maximum a čaká ho kariéra správcu počítačovej siete? S bežcom na 100 a 200 m sme sa rozprávali pred odchodom na londýnske Majstrovstvá sveta v atletike.
Už ako prvák-druhák na základnej škole ste boli najrýchlejší v triede?
Fúha, tuším, už vtedy som sa prejavoval ako rýchly bežec, no chalani, ktorí boli fyzicky vyspelejší, vyšší, ma porážali.
Na 1 500-vke ste sa trápili?
Dlhšie trate som nikdy príliš nemusel, ale vedel som ich zvládnuť. Trikrát som dokonca bežal detský maratón v Bratislave, dvakrát som vyhral a raz som bol tretí. Do sedemnástich som robil všetko možné, behy, skoky, nešpecializoval som sa, a to je tá výhoda, z ktorej teraz čerpám.
Okrem toho ste dlho hrali futbal. Nechýba vám teraz v šatni partia, chalani, s ktorými môžete ťahať za jeden povraz?
Ani nie. Trénujeme spolu traja, tiež sme partia a občas sa k nám pridajú aj chalani, s ktorými beháme štafetu. Kolektív mám, nie je to problém.
Ale s úspechmi či s neúspechmi sa musíte vyrovnávať sám.
Ani nie. Mám trénerku. Keď ma niečo bolí, dosť si to pripúšťam a ona je vtedy pri mne. Vysvetlí mi, že sa nič nedeje, že to bude dobré. Zatiaľ výraznejšie prehry neprišli, ale keď boli v začiatkoch ťažké chvíle, vždy bola pri mne buď ona, alebo rodičia.
