Geniálneho muzikanta, ktorý išiel celý život vlastnou cestou. A hoci ho mnohí pokladali za legendu, hudobník toto označenie nemal rád. Tvrdil totiž, že tým akoby človeka pochovávali zaživa. Žiaľ, dnes už možno Vargu za legendu označiť. Predvčerom totiž zaklopal na nebeské brány... O posledných chvíľach hudobného génia, ale aj láskavého manžela pre Nový Čas exkluzívne prehovorila Mariánova žena Janka (56).
Čakali ste, že ten koniec sa blíži? Boli ste na to pripravená?
- Nedá sa na to pripraviť. Človek aj niečo tušil, ale tá nádej je vždy taká silná, že sa nazdáva, že sa z toho ešte dá nejako vykľučkovať. Bola pre ňho pripravená aj ďalšia liečba. Tešil sa, že mu pomôže.
O tom, že má Marián obštrukčnú chorobu pľúc, sa vedelo už dlhšie. No to, že sa k tomu pridružila rakovina pľúc, bol ďalší šok.
- Bolo to komplikovanejšie, obštrukčná choroba pľúc bola v pokročilom štádiu, takže nemohol podstúpiť operáciu karcinómu. Bolo by to riziko, asi by bol odkázaný doživotne na umelú ventiláciu. Tak sa to rozhodli riešiť chemoterapiou, podstúpil protónovú liečbu v Prahe, biologickú liečbu a teraz bola pripravená imunologická liečba.
Ako vnímal fakt, že je ťažko chorý?
- Bol veľmi statočný a snažil sa fungovať prirodzene, aj keď tie obmedzenia nastali. Spočiatku aj koncertoval, zúčastňoval sa na spoločenskom živote aj s touto diagnózou, ale ten hendikep bol čoraz vypuklejší a tie obmedzenia zjavné. Pridali sa ďalšie komplikácie, keď si zlomil v januári nohu. Muselo sa to riešiť konzervatívne, bol dlhodobo na lôžku. Tie pľúcne problémy potom už rýchlo nasledovali, prišli infekcie... Tak ho to vyčerpávalo, že sme si hovorili, že je to vlastne víťazstvo ducha nad hmotou. On už tušil, že sa koniec blíži.
Rozprávali ste sa o tom?
- Nerozprávali. Skôr sa obával, že zostanem sama.
Ako zvládal pobyt v nemocnici?
- Okolnosti dovolili, že na oddelení nebolo veľa pacientov, a tak som absolvovala pobyt v nemocnici s ním. Bola som tam cez deň, v noci, starala som sa oňho.
Čo ho držalo nad vodou?
- Vždy prišli nejaké impulzy zo strany okolia. Aj na festival Pohoda sme sa vybrali. Mal neuveriteľnú schopnosť regenerovať, zmobilizoval sa a absolvoval cestu do Trenčína a späť. Vrátil sa domov pozitívne naladený, nebol ubolený. On sa vôbec nesťažoval, bol veľmi statočný a trpezlivý pacient.
Aké boli jeho posledné chvíle, kým naposledy vydýchol?
- V utorok večer sme ho priviezli z nemocnice. Poslali ho domov, lebo ten stav bol zjavný a Marián si to veľmi želal. V noci sme pri ňom striedavo bdeli so synovcom. Spal pokojne ešte ráno o deviatej, nebudila som ho. Potom mi to začalo byť podozrivé a pochopila som, že asi už nie je celkom pri vedomí. Začali sme ho preberať, nešlo to, tak sme mu dali umelé dýchanie a zavolali záchranku. Žiaľ, medzičasom skolaboval.
Aký bol život s hudobným géniom?
- V súkromí bol Marián celkom obyčajný človek. Trošku uzavretý, vôbec nie démonický, ako sa ho snažia vykresľovať. Bol neskutočne empatický človek a v podstate sme žili úplne prirodzený život ako každé manželstvo.
Vraj nemal rád, keď ho označovali za legendu...
- Keď ako 35-ročný dostal vyznamenanie za celoživotné dielo za prínos do hudby, odvtedy ho volali legenda. Myslel si, že je ešte veľa vecí, ktoré sa dajú posunúť ďalej.
Ľutoval niečo, čo nestihol urobiť, vidieť, zažiť?
- Chcel ešte napísať nejaké veci, kvartetá, mal plány urobiť oratórium.
Kto vám je teraz oporou?
- Priatelia. Tí nám pomáhali a podržali nás v mnohých situáciách. Posledné mesiace som pri Mariánovi fungovala dvadsaťštyri hodín denne a vtedy, keď som ja zlyhala, oni prišli a postarali sa o oboch.
