Poznali ste Mariána Vargu veľmi dobre. V čom tkvela jeho výnimočnosť?
Marián dostal do daru veľký hudobný talent. Muzikálnosť, akou vládne len zopár ľudí na svete. Už prvé veci, ktoré komponoval v detstve, vykazovali známky veľkého a originálneho autora, ktorý má jasne daný štýl a rukopis. Niektoré z tých skladieb som videl, mal ich zaznamenané v notovom zošite a boli skomponované na básne českého básnika Františka Hrubína. Niektoré z nich sa potom dostali na albumy Zvoňte, zvonky a Zelená pošta.
Takže, ako sa hovorí, dostal dar od Boha?
Mal absolútny sluch a najmä „niečo“ navyše, čo sa nedá naštudovať, čo je dané. Nechodil po vychodených cestičkách, ale vždy to bolo akoby mimo rámca toho, čo sme už niekde počuli. Určite mal na tom zásluhu aj jeho profesor Ján Cikker. Marián sám povedal, že na neho vplývali tri osobnosti. Alojz Winkler, jeho strýko, ktorý bol vynikajúcim lekárom, expertom onkologického oddelenia v Ženeve, Ján Cikker a jeho terajšia manželka Janka (56). Tá bola jeho anjel, ochranca a opora, ktorá mu vytvorila najlepšie podmienky pre život aj tvorbu.
S Mariánom ste chodili na konzervatórium. Veľmi ho to tam nebavilo...
Marián sa nezmestil do žiadnych školských škatuliek a myslím, že bolo jeho šťastím, že ho z konzervatória vyhodili. Na svoj vek bol ako autor veľmi vyspelý a vždy bol oproti ostatným vpredu. Svojím myslením a spôsobmi pôsobil tak, ako keby už do školy nepatril. Okrem toho mal úžasnú samovzdelávaciu schopnosť a neuveriteľnú pamäť.
Ako ste sa skamarátili?
Chodil o dva ročníky nižšie ako ja. On na klavír a kompozíciu, ja na husle. Mali sme veľa podobných názorov. Boli to šesťdesiate roky, keď sa vášnivo debatovalo o modernej hudbe a o najnovších smeroch. Marián bol vynikajúci diskutér, lebo sa v tom veľmi dobre vyznal. Čítal Válka, francúzskych surrealistov, moderné romány, hudobné eseje, mal knižnicu plnú partitúr, takže nás to zblížilo a dá sa povedať, že na celý život.
Marián Varga vás priviedol aj do skupiny Prúdy, však?
V auguste 1968, asi dva týždne pred príchodom sovietskych vojsk, sme sa náhodou stretli. Zavolal ma, aby som si vypočul veci, ktoré práve so skupinou Prúdy nahrali. Dovtedy som sa považoval za vážneho básnika, vydal som tri knižky, a pre mňa populárna hudba, azda okrem Dylana a Beatles, bolo niečo menejcenné. Pustil mi skladbu Malá čierna ruža a to ma dostalo. Navrhol mi, aby som začal písať texty piesní. Môj prvý text boli Jesenné litánie na platni Zvoňte, zvonky. Veľmi intenzívne sme pracovali na albumoch Zelená pošta, Konvergencie, Divergencie, Na druhom programe sna, Všetko je inak a, samozrejme, na Cyranovi... Až teraz som si uvedomil, že som preňho napísal toľko textov.
Bol výborný a sčítaný spoločník. Fajčil hádam najtuhšie cigarety, boli to kubánske ligerosky a párkrát sa stalo, že mu ich jeho obdivovatelia kúpili celý mech. Počúval všetko, čo bolo na LP platniach dostupné, a vedel to skvele analyzovať. Vážil som si ho ako človeka aj ako hudobníka, a keďže som vyštudovaný huslista, viem čím vládol. Dokázal zbúrať múry medzi vážnou a populárnou hudbou a urobil to tým najprirodzenejším spôsobom. A ešte niečo - my dvaja sme pretelefonovali tisícky hodín.
Varga priznal v dokumente o sebe, že pil. Bolo to súčasťou jeho tvorivosti alebo vedomého ubližovania si, keďže vždy mal nejaké zdravotné problémy?
Určite nepil preto, že by mu to robilo radosť. U neho to bol syndróm toho, že v niektorých fázach svojho života akoby nevedel uniesť sám seba, lebo niesol toho svojho talentu priveľa. Bol to až taký druh masochizmu, sebaubíjania. Vždy som to takto vnímal. Mal fázy, keď sa trápil sám, potreboval takto uniknúť, bola to akási jeho barla v krízach, ktoré prežíval. Viete, talent, to je niekedy aj veľká trauma, napätie, rozpory, obrovský psychický tlak. Pre mňa Marián nikdy nebol alkoholik v tom zmysle, ako si takýchto ľudí bežne predstavujeme.
Mal obdobie, keď bol úplne totálne na dne?
Mal krízy, ale vždy sa z toho dostal, aj keď sa zdalo, že to už dopadne fatálne. Totiž vždy mal okolo seba priateľov, ktorí mu pomohli. Bol ako magnet, ktorý priťahoval k sebe okolie. Vedeli sme, že je nepraktický, že niektoré úkony mu robia problémy, že sa nevyzná v peniazoch... Ale to, že mal obrovský talent, jeho vyžarovanie a komunikatívnosť, spôsobilo, že v každom období života boli pri ňom ľudia, ktorí mu pomohli. Veľmi podstatná v jeho živote bola práve Janka.
Mal pri sebe anjelov strážnych, ale našli sa aj takí, ktorí mu život strpčovali?
Určite. Napríklad, keď ho brutálne vysťahovali z bytu na Leškovej ulici v Bratislave. Niekomu sa za socializmu veľmi zapáčil jeho byt, tak ho deložovali. Keď sa Marián z neho nechcel pohnúť, tak ho vyniesli von na posteli. Presťahovali ho na bratislavské Záluhy do paneláka. Vtedy sa ozval vo Večerníku Dušan Mitana a napísal o tejto udalosti jeden zdrvujúci článok. No a tam mu zasa nejaký sused robil zo života peklo. Len zahral niečo na klavíri, už mu prišiel búchať a vyhrážal sa mu, že ho zlikviduje.
Ako vnímal život za socializmu a po revolúcii?
Za socializmu mal v televízii sedemnásť dištancov, teda zákaz vystupovať. Humorné bolo, keď ešte pred dištancom nakrúcali v televízii Haydnov koncert. Sponkami mu chceli zopnúť dlhé vlasy, čo boli malicherné trápenia komunistov. Odmietal to a dramaturg mu povedal: „Pán Varga, keď tak výborne hráte, prečo vám tak záleží na tých vlasoch?“ A Marián mu odpovedal: „To by som sa mal ja opýtať vás, keď tak výborne hrám, prečo vám tak záleží na mojich vlasoch?“
Kedy ste sa s Mariánom Vargom stretli naposledy?
Bolo to na jeho koncerte k sedemdesiatinám. Skvelý koncert, vynikajúca atmosféra a jeho neodmysliteľná, hoci nezapálená cigara v prstoch. My, čo sme mali s Mariánom česť spolupracovať, vieme, že nám bude veľmi chýbať. On položil pomyselnú latku do takej výšky, v ktorej vnímame hudbu ako niečo geniálne, zhora posvätené. Všetci okolo neho sme ho mali radi, nepoznal som žiadneho jeho nepriateľa. Pre nás to nebol Marián, ale Mariánko.
