Vďaka nim si postupne vybudovala blízky vzťah k folklóru a k ľudovým tradíciám. Predbehla dobu, keď pred vyše 15 rokmi začala zbierať slovenské kroje, a doma ich má už 30. Nás prekvapila informáciou, že balí kufre a odchádza žiť do cudziny.
Odkiaľ sa zobrala vaša vášeň pre slovenské kroje? Kedy sa prebudila?
Ako dcéra folkloristov som navštevovala folklórne súbory, ale kroj v ktorom sme vystupovali, som nevnímala v spojitosti s históriou či estetikou. Neskôr počas štúdia na viedenskom gymnáziu sme mali v škole projekt, v rámci ktorého som sa rozhodla spracovať tradičné odievanie žien na slovenskej dedine, konkrétne v Hornej Strede, kde dodnes žijú moji starkí. Spolu s babičkou sme vtedy navštívili niekoľko dedinčaniek, ktoré na bežný deň nosili hornostredský kroj. Vysvetľovali mi ako sa vyšíval, ako sa paličkovalo na obojok zvaný kriezel, ako sa správne škrobí, bieli, aký je rozdiel medzi krojom sviatočným, smútočným a ja som to všetko fotila. Dnes už ani jedna z týchto babičiek nežije a hornostredský kroj už na bežný deň v dedine nikto nenosí. Ale fotografie ostali, aj zápisky. Prekrásne vyšívané kroje sa zachovali v mojej zbierke vďaka babičke taktiež.
Dnes zaznamenávame akýsi folklórny boom, ale pred pár rokmi boli kroje v podstate vidieť len na folklórnych slávnostiach. Myslíte si, že sú fenomén, ktorý sa pomaly vytráca?
Presne, čím viac som sa touto témou zaoberala, tým viac som zisťovala, že sú ľudia, ktorí nemajú k tomuto druhu hmotného kultúrneho dedičstva žiaden vzťah. Stretala som sa i s tým, že ak by som neprejavila záujem, skončil by starý kroj v smetiach. Začala som teda črepinky histórie odievania roľníckej triedy postupne zbierať a vďaka ľuďom, ktorí mi radi poradili, som ich vedela neskôr i správne zaradiť a dať do poriadku.
Dá sa povedať, že po tých pätnástich rokoch zberateľstva krojov sa v nich už dokonale vyznáte?
Každý región, každá obec má svoje špecifiká. Napriek tomu, že sa krojom venujem roky, v mnohých prípadoch sa radím s lokalpatriotmi, či už čo sa týka lokalizácie častí, ku ktorým sa dostanem, spôsobu obliekania, ale i čistenia. Vo väčšine prípadov podľa výstavby výšivky, materiálu, strihu, viem určiť oblasť, región, ale mnohé obce majú veľmi podobné kroje a tu si rada nechám poradiť.
Koľko krojov sa vám už nazbieralo doma?
Vyše tridsať kompletných krojov, ale počet nie je až taký dôležitý ako to, či má zberateľ komplety správne zostavené. Všetko totiž začína pri samotných súčiastkach, ktoré tvoria tradičný odev. To ako sa správne skladajú do celkov a akým príležitostiam zodpovedajú.
To znie ako skladanie mozaiky z veľmi starých kamienkov...
Ono to tak v skutku je, niekedy sa cítim ako detektív. Navyše dobré je vyznať sa i v terminológii. Samotné odevné kúsky majú svoje osobité pomenovania viazané na región. Napríklad na východnom Slovensku sukňu nazývajú kabát, na strednom a v západnej časti východného Slovenska sa popri názve sukňa vyskytuje názov kidľa alebo kitľa. V Novohrade sukni hovoria geceľa, na Gemeri kanža. A potom sa názvy odvodzujú aj od materiálov, niekde sukňu volajú tlačienka, atlaska, štofka, moldonka a mohli by sme pokračovať.
Vyskladať správne kroj z pôvodných starých súčastí nie je asi vôbec ľahké. Kto vám v tom pomáha?
Veľkou oporou mi je odborníčka na ľudový odev Zuzka Tajek Piešová. Často ale telefonujem s ľuďmi, ktorí sú z obce lokalizácie, posielam im fotografie na schválenie. Alebo si píšem s kamarátmi folkloristami, reštaurátormi, etnografmi, zberateľmi, kustódmi. Alebo napíšem starostke, či mi vie poradiť.
Aké sú reakcie, keď zavoláte na obecný úrad s požiadavkou lokalizácie storočného čepca ?
Ide tu o zachovanie nášho dedičstva, takže veľmi ústretové. Keďže v októbri budem mať výstavu krojov v Bratislave, v posledných mesiacoch som sa intenzívne venovala prípravám. Zavolala som napríklad do Rejdovej, že by som rada vystavila ich kroj, ale nie som si istá či ho mám v zbierke správne vyskladaný. Pani starostka okamžite začala celú vec riešiť. Nakoniec som moje súčiastky poslala do Rejdovej a pani Dovalovská, ktorá má teraz 81 rokov a kroje šije od svojich pätnástich, mi spolu s pani starostkou dávajú kroj do poriadku. Ťažké je, keď mi jeden či dva komponenty z kompletu chýbajú. Na niektoré kúsky totiž čakám roky, keďže mám v zbierke len staré krojové súčiastky a nechcem si dať vyrobiť repliku.
Ktorý kroj považujete za najvzácnejší a prečo?
Najhlbší vzťah mám k hornostredským krojom, pretože z tejto obce pochádzajú moji predkovia. Keď mala babička štyri roky, veľmi ochorela a jej mamka, moja prababička Matilda, musela predať všetky kroje, aby vyplatila doktora. Postupne po rokoch sa vďaka mojej babičke hornostredský kroj vrátil späť do rodiny a pri veľkých príležitostiach, ako napríklad pri mojich promóciách či narodení Emilky, mi vždy jeden kompletný kroj darovala.
Čo vás na krojoch najviac fascinuje?
Odev mal odjakživa pre človeka veľký význam. To ako daný kroj vyzerá, odhaľuje, či bola jeho majiteľka z chudobných či bohatých pomerov. Podľa farebnosti, motívov výzdoby a materiálov sa dá odčítať obdobie, oblasť vzniku, príležitosť, kedy sa daný kroj nosil, dokonca vek nositeľky. Kroje boli na rôzne príležitosti, všedné, sviatočné, obradové. A tieto sa delili na ďalšie špeciálne príležitosti. Smútočný typ dokonca na ten, ktorý sa nosil v polosmútku a v hlbokom smútku. V našich výšivkách sa skrýva radosť i smútok roľníckeho ľudu a dokonalý súzvuk človeka s prírodou.
Vie vás ešte niečo v rámci krojov prekvapiť?
Vždy ma fascinujú poznatky, ktoré sa nedajú len tak nájsť v odbornej literatúre, ale ktoré získam od ľudí. Napríklad moje oplecko z dnes už neexistujúcej obce Lešť má veľmi zvláštnu výšivku s nepochopiteľnými výpadkami farby. Keď som ho dala na posudok odborníčke a reštaurátorke Zuzane Piešovej, ozrejmila mi, že práve takéto atypické znaky boli šifrovaným podpisom vyšívačky, jej poznávacou značkou. Mnohé krojové súčiastky si nesú monogramy, iné dokonca vo výšivkách skrývajú zašifrované dôležité udalosti. A na odľahčenie, kroje dokonca slúžili aj ako pomoc pri pašovaní cez hranice v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Do spodničiek si pašeráčky, nazývané aj švercerky, zašívali rôzne predmety a prenášali ich cez hranice v takzvaných švercerských keteniach.
Kde kroje skladujete?
Každý jeden má svoju vlastnú škatuľu, solitéry ako vyšívané náprsníky, čepce, kriezle, stuhy, sú individuálne v plátených vreckách spolu s popiskami. Pri niektorých kúskoch mám napísané mená pôvodných majiteľov, kontakty a príbeh, ktorý sa s nimi spája. Niekedy sa mi podarí získať i meno krajčírky, vyšívačky. S mnohými bývalými majiteľmi som v kontakte priebežne. Keď sa mi podarí kroj vyčistiť, vybieliť, naškrobiť, pošlem im fotografiu aby vedeli, že ho s láskou opatrujem.
Kupujete ich alebo dostávate?
Neskupujem kroje bez rozmyslu. Každý jeden sa snažím mať dobre lokalizovaný a správne vyskladaný. Zohnať starý kompletný kroj je dnes pomerne náročné, ale z času na čas sa mi stáva, že ma kontaktujú ľudia, ktorí vypratávajú pozostalosť. Takéto stretnutia sú veľmi podnetné, pretože sú to ľudia, ktorí vedia aj presne povedať ako sa ktorý komponent volá, vysvetlia mi ako kroj obliekať, ako čistiť rozličné kúsky. Ak nevedia, v dedine mi prezistia u starších občanov, spoločne to spíšeme a na 99 % som si istá, že sa na ich informácie môžem spoľahnúť.
Viete ich aj sama prať a škrobiť?
Čistenie kroja je samostatná kapitola. Keď sa pustím do prania napríklad takých vyšívaných rukávcov či čepcov, v kuchyni máme porozkladané lavóry s octovou vodou aj niekoľko dní. V riedenom octe ich mám namočené zo dva - tri dni s tým, že zopár ráz vymením vodu, potom vyváram oblečenie v hrnci s nastrúhaným jadrovým mydlom. Nasleduje bielenie na slniečku, pričom výšivky zapošijem plátnom, aby nevybledli. Takéto bielenie trvá aj niekoľko dní, opakovane sa plátno musí kropiť vodou. Keď je plátno vybielené, škrobím Solamylom, nechám vyschnúť a parnou žehličkou vyžehlím. Jednému kúsku sa venujem aj týždeň, ale často to býva pracnejšie, ak treba použiť lokálne chemické čistenie. Samozrejme toto čo som opísala, to je základ, existujú oveľa náročnejšie kúsky, ktoré nedokážem ešte svojpomocne vyčistiť. Napríklad nadrobno skladané, vrapované kasanice a rubáče. Tam sú sklady niekoľkomilimetrové, ručne naskladať takéto plátené sukne trvá niekoľko dní.
Koľko trvá výroba kroja? Čo je na ňom najťažšie vyrobiť?
Spôsob, akým sa vyrábal kroj pred sto rokmi a akým sa pristupuje k zhotoveniu oblečenia dnes, sa nedá porovnať. Ale treba povedať, že je niekoľko vzácnych ľudí, ktorí sa venujú výrobe krojov či kožúškov tradičnými technikami a ich práca je dôkazom obrovskej trpezlivosti a hlbokej úcty k tradícii. Mnohé z mojich vyše storočných krojov sú v takom dobrom stave, že by človek povedal, že boli ušité prednedávnom. Výšivky cez riasenia či náročné techniky ako vyrezávaná výšivka, výšivka krivou ihlou, každý kúsok trval niekoľko týždňov.
Aj v bežnej móde sa už stretávame folkloristickými prvkami...
Teší ma záujem o kroje a folklór, ale často sa stretám i s modelmi, ktoré s krojom nemajú nič spoločné napriek tomu, že sa pýšia inšpiráciou tradíciami. Napríklad všakovaké v Číne ušité košele s našitými polyesterovými stužkami. A pritom v tomto odvetví môže byť na svoju lokalitu odborník hocikto, kto pristupuje zodpovedne a kto podrobne preskúma a zachová múdrosť našich starých a prastarých rodičov. Napríklad jeden z mojich konzultantov v rámci príprav na výstavu je aj trinásťročný chlapec Maťko Segeš z Drahoviec, ktorý sa odmalička zaujíma o kroje a dovolím si povedať, že vďaka vrúcnemu vzťahu so svojou osemdesiatsedemročnou prababičkou Františkou, je odborník na drahovský kroj. Nielen, že mi pomohol s popiskami, ale sám mi vyrobil i grgule pod čepiec, špeciálne výstuže, ktoré sa dnes už dajú zohnať len veľmi ťažko.
V módnom svete sa pohybujete roky, nerozmýšlali ste, že by ste svoju vášeň pretavila do nejakej kolekcie?
Minulý rok sme s dizajnérkami začali spoluprácu, ktorá bola dlhé mesiace v štádiu hĺbkového skúmania, hľadania vhodného materiálu, strihu, vhodných krajčírskych dielní. Nechcela som o tom predčasne hovoriť, ale tento týždeň sme odsúhlasili prototypy a spustili výrobu. To, čo chystáme, je pocta mamám a naším deťom, vymyslené a vyrobené na Slovensku. Za celým projektom sú mesiace prípravy, ale nerada by som ešte teraz prezradila z čoho všetkého bude set pre mamu a babätko pozostávať. Bude to už túto jeseň a môžem prezradiť, že hlavnou inšpiráciou bola popri materstve, krása tradičnej kútnej plachty.
Kútnej plachty?
Počas obdobia čo zbieram kroje som sa stretla s týmto pojmom až pred pár rokmi keďže kútnych plácht je zachovaných veľmi málo, prestali sa využívať už koncom 19. storočia. Druhý dôvod ich zriedkavého výskytu je, že na rozdiel od krojov, ktoré sa dedili z pokolenia na pokolenie, kútnice išli v mnohých prípadoch so ženou do rakvy. Kto mal možnosť niekedy vidieť kútnu plachtu, istotne vie o nádhernej výšivke, ktorej priraďovali ochrannú silu.
Takže aj my na Slovensku sme mali niečo ako amulet proti zarieknutiu?
Áno, naši predkovia verili, že kútnica ochráni matku s dieťaťom počas šestonedielky pred negatívnymi vplyvmi. Kútnicou bola oddelená posteľ rodičky s dieťaťom od ostatného priestoru izby. Zvyčajne ju zavesila pôrodná baba nad posteľ, zapichla do nej antropoidné predmety ako ihly, špendlíky či vidly. Červená výšivka spĺňala magickú funkciu a chránila blahobyt novorodeniatka a čerstvej matky. Výšivka v sebe niesla symboly lásky, šťastia, sily. Žena túto plachtu mávala na sebe po pôrode, pri vádzke, prípadne ňou zavili dieťa nesené na krst. Ale plachta našla využitie aj počas fyzickej či psychickej bolesti. Majiteľka v nej nachádzala úľavu.
Má váš manžel, módny fotograf Braňo Šimončík pochopenie pre túto vášeň?
Pravdaže. Minulý mesiac dokonca počas fotenia pre francúzsky módny časopis zakomponovali do stylingu vyše storočnú konopnú myjavskú kasanicu vyšívanú čiernou niťou cez riasenie. Stylista bol jej krásou uchvátený.
Boli ste prvá, ktorá sa objavila v kroji na spoločenskej akcii. Čakali ste také pozitívne reakcie?
Bola som potešená z reakcií, pretože som presvedčená o tom, že náš kroj je svojou výnimočnosťou, ručnou výrobou a historickou hodnotou dostatočne reprezentatívny. Tak ako v iných krajinách je normálne prísť v kroji na najvyššie spoločenské udalosti, u nás na Slovensku tomu tak pred rokmi nebývalo. Pritom podľa protokolu je sviatočný tradičný odev rovnocenný s večernou slávnostnou toaletou. Pamätám si, že pred dvoma rokmi prišiel na maturity chlapec v kroji, folklorista, a odborníčka na etiketu a protokol to v médiách zhodnotila za nevhodné. Považovala som to za veľmi nešťastné vyhlásenie.
Odchádzate žiť do Lisabonu, prečo?
Manžel roky fotí aj pre portugalské časopisy a pred troma rokmi založili v Lisabone vydavateľstvo. Tieto týždne budú predovšetkým o dokončovaní textov na výstavu a snáď sa dostanem aj k rukopisu knihy. Neviem povedať na ako dlho budeme preč, ale raz by som sa chcela vrátiť do Ústavu svetovej literatúry SAV, kde som pred nástupom na materskú bola doktorandkou.
Na literatúru ste ale nezanevreli, v júni ste dopísali ďalší román. O čom je a kedy plánujete vydanie?
Rukopis je hotový, musím ale ešte rozšíriť tri kapitoly. Román má názov Pendleri. Je to rekonštrukcia minulosti muža, ktorý v mladosti stratil svoju lásku na jednom z viedenských perónov. Nie prenesene, ale naozaj. Sedemnásťročná slovenská študentka viedenského gymnázia zmizla bez stopy. Hlavný hrdina sa po rokoch opäť začne rozpamätávať a zrazu vidí súvislosti, ktoré mu v mladosti unikali. Je to zatiaľ moja najautobiografickejšia próza. Je to o vlakároch, deťoch, ktoré dochádzali v devätdesiatych rokoch do Viedne, je to aj o tom, ako sa odvtedy celý ten pohraničný priestor zmenil. A trochu je to aj o tom ako sa zmenil svet a charakter hraníc.
