Premiér Robert Fico opakuje, že máme jedinú šancu - byť v jadre Európskej únie. Existuje však niečo také? Zdá sa, že politický chaos nie je len výsadou postkomunistických štátov a Európa, akú sme poznali, sa nám rozpadáva rovno pred očami. Vyzerá to tak, ako by európskych voličov zachvátila panika. Zabehnutým politickým štruktúram veria čoraz menej, a tak volia vo väčšej miere radikálov, neraz však aj bohatých oligarchov a vyberajú si aj nečitateľných sympaťákov, ktorí sa objavili ktovie odkiaľ.
Zaujímavé je, že v Nemecku má kancelárka Angela Merkelová stále neotrasiteľnú pozíciu a všetko nasvedčuje, že kresťanskí demokrati potvrdia svoju moc aj v októbrových voľbách. Vyzerá to tak, ako by európskych voličov zachvátila panika. Zabehnutým politickým štruktúram veria čoraz menej, a tak volia vo väčšej miere radikálov, neraz však aj bohatých oligarchov a vyberajú si aj nečitateľných sympaťákov, ktorí sa objavili ktovie odkiaľ. Zaujímavé je, že v Nemecku má kancelárka Angela Merkelová stále neotrasiteľnú pozíciu a všetko nasvedčuje, že kresťanskí demokrati potvrdia svoju moc aj v októbrových voľbách.
Napriek širokým ramenám, ktoré premiér Fico robil v otázke neprijímania utečencov, Slovensko je v Bruseli brané ako jeden z posledných „dobrých žiakov“ medzi postkomunistickými členskými štátmi. Poľsko aj Maďarsko sa dostali na čiernu listinu a Brusel sa im vyhráža sankciami, v Česku sa do popredia dostávajú nevypočitateľné politické sily na čele s miliardárom Andrejom Babišom, ktorý zrejme v októbri vyhrá predčasné voľby.
Chaos a bezradnosť však zavládli aj v západnej Európe. Dávno sú preč časy, keď vládli ozajstní štátnici, ako Helmut Kohl, François Mitterrand či Margaret Thatcherová... Miesto nich, teda až na výnimku Angely Merkelovej, rozhodujú vo väčšine štátov nemastní-neslaní úradníčkovia či fešáci bez charizmy, ale aj bez jasnej predstavy, ako má EÚ vyzerať.
Utečenecká kríza názorovo doslova rozdrvila Európu, postupne sa začali vynárať nové extrémistické sily, ktoré frustrovaným obyvateľom sľubujú zmeny, a štandardné politické strany strácajú dôveru.
Oligarchovia
Politický analitik Eduard Chmelár vidí za rozpadom vlád V4 a koniec koncov aj iných krajín EÚ jasnú príčinu. „Problém je v tom, že sa presúva ťažisko moci. Niektorí teoretici to volajú postdemokracia, ale podľa mňa priliehavejší názov je slovo oligarchia. Sledujeme, ako dokonca samotných oligarchov prestáva baviť hra na to, že oni sú v pozadí a najmú si iba nejakých atraktívnych vyjednávačov s verejnosťou, pretože politici momentálne nie sú nič iné,“ vysvetľuje. Bohatí podnikatelia podľa jeho názoru berú opraty do vlastných rúk. „Spomeňme si mená ako Donald Trump v USA, Petro Porošenko v Ukrajine, Andrej Babiš v Česku... Jednoducho vidíme bohatých ľudí, ktorí si kupujú politické funkcie a sledujú vlastné obchodné záujmy. Práve tí dokážu najviac rozkývať stabilné vlády. Ak niečo nejde podľa ich plánu a niekto im kazí kšefty, neváhajú rozložiť vládne koalície,“ tvrdí Chmelár.
Podľa politológa Petra Justa z Metropolitnej univerzity v Prahe za rozpadmi vlád stoja rôzne dôvody: „Niekedy to je spôsobené tým, že vo vnútri vládnych strán dôjde ku konfliktu, ktorý sa potom dostane na pôdu kabinetu, čo oslabí a destabilizuje celú vládu. Druhým dôvodom môže byť spor medzi stranami, ktoré majú rôzne programové ciele. Samozrejme, niekedy vznikne konflikt, ktorý je podmienený osobnými spormi. Alebo do hry vstupuje problematická reputácia, nech už ide o trestné stíhanie, podozrenie z trestných činov či aféry a konflikty...“
Do jadra
Premiér Fico v súvislosti s vládnou krízou na Slovensku tvrdí, že ak padne vláda, môžeme sa rozlúčiť s pevným jadrom Európskej únie. Samotný predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker pritom nedávno pochválil Slovensko: „Som rád, že Fico zdôrazňuje, že chce byť v užšom jadre Únie. To je presne to, čo chceme... Chceme spoločne konať ako Dvadsaťsedmička a chceme mať Slovensko po svojom boku.“ Čo vlastne to toľko omieľané jadro EÚ znamená? Pojem vychádza z dokumentu Myšlienky k európskej politike, ktorý v roku 1994 vypracovali kresťanskodemokratickí poslanci nemeckého Bundestagu. Narážali na obmedzenú skupinu štátov ochotných a schopných nadviazať užšiu spoluprácu a integráciu. Inými slovami, ide o akúsi prvú ligu európskej politiky. Ale či práve táto definícia dnes platí, keď o nej politici hovoria, nikto nevie...
Podľa politológa Chmelára premiér s výrokmi o ohrození účasti Slovenska v jadre EÚ zavádza. „V tomto smere pán premiér zavádza a používa Úniu iba ako figový list. Veď nezabúdajme na to, že ešte začiatkom minulého roka pred voľbami vykrikoval, že Brusel mu nebude nič diktovať, a zrazu je z neho proeurópsky politik. Sú to účelové hry a nemá to nič spoločné s našimi šancami dostať sa do jadra EÚ.“
Politológ Just to vidí inak a riziko, že vládna kríza môže narušiť snahy dostať sa medzi elitu EÚ, je podľa neho reálne. „Nemalo by sa zabúdať na to, že vláda je inštitúciou, ktorá vystupuje v mene štátu navonok. Krajinu síce reprezentuje prezident, ale vláda je hlavným vykonávateľom moci, tzn., je tvorcom zahraničnej politiky, reprezentuje štát na rôznych zahraničných fórach, a práve preto je vnútropolitická stabilita dôležitá,“ vysvetľuje.
Bez vzdelania
Voliči však nie sú znechutení len u nás. Posledné dva roky, teda od vypuknutia imigračnej krízy, ukázali, že všade ľudia hľadajú záchranu v neštandardných a extrémistických stranách bez jasnej koncepcie, ale s o to väčšími sľubmi, ako nastolia poriadok.
„Môže to byť akási forma trestu, ktorému voliči vystavujú strany, ktoré my nazývame tradičné. Tie sa striedajú vo vládach a pochopiteľne so sebou nesú zodpovednosť za vývoj v krajine, ale zároveň na seba nabaľujú rôzne podozrenia z klientelizmu, korupcie a podobne,“ myslí si Just. Okrem toho je podľa neho veľkým problémom aj nedostatočné vzdelanie voličov. „Množstvo radikálnych strán získava svoje hlasy u mladých ľudí a prvovoličov a to je dôkaz, že výučba dejín 20. storočia na stredných školách asi nie je nastavená úplne správne. Možno aj toto je dôvod, prečo mladí tiahnu k radikálnym stranám, či už ide o extrémnu pravicu, alebo ľavicu.“ A nie je to iba problém Európy.
Minulý týždeň americký Charlestonville zasiahli rozsiahle krvavé protesty ultranacionalistov. „Donedávna som si myslel, že nikdy neuvidím zábery, ako ľudia chodia po ulici v USA s vlajkou s hákovým krížom. Keď som to teraz videl, tak mi behal mráz po chrbte. Hovorím si, vedia oni vôbec, čo to bol nacizmus? Vedia oni niečo o Hitlerovi a tretej ríši?“ pokračuje Just.
Nemastní-neslaní
V turbulentnej dobe padajú aj naoko stabilné vlády a do úzkeho volebného výberu sa dostávajú ultrapravicoví politici, ako rakúsky prezidentský kandidát Norbert Hofer či kandidátka v boji o Elyzejský palác Marine Le Penová. Ale nemusíme chodiť tak ďaleko - vlani Ľudová strana Naše Slovensko obsadila po voľbách 14 miest v našom parlamente.
Čo však zostáva voličom, ktorí extrémistov nechcú, ale tradičné politické strany ich sklamali? Zjednodušene povedané, volia menšie zlo, alebo, ak chcete - rýchlokvasky. Teda nové tváre bez výraznej politickej kariéry. Azda najlepším príkladom je fešák a investičný bankár Emmanuel Macron, ktorý iba od roku 2014 zastával post ministra hospodárstva a o tri roky neskôr už s úsmevom zasadol do kresla prezidenta Francúzska.
„Dnešné najvýznamnejšie osobnosti, ktoré vládnu v Európe, sú často výsledkom nejakého protestu. Pán Macron vo Francúzsku s hnutím En Marche je toho dobrým príkladom. Neviem ale povedať, či práve on sa raz stane novým De Gaullom či Chiracom, alebo Mitterrandom. To boli štátnici, ktorí reprezentovali politické strany, ktoré boli aj napriek všetkým svojim chybám pevne zakotvené a mali pevné a stabilné voličské jadro. Dnes je väčšina lídrov do funkcie dosadená na základe akéhosi ľudového hnutia a tieto hnutia majú iba dočasný charakter. Vidíme, že Macronovi už po pár mesiacoch začína popularita výrazne klesať,“ pripomína Just.
Politológ Chmelár vysvetľuje, že frustrácia obyvateľov narastá naprieč celou Európou. „Naozaj zlyhávajú základné funkcie štátu a verejnej služby. To by sa museli nájsť naozaj geniálni politici, ktorí by vrátili veci verejné do politických rúk. Veci sa však klasickými voľbami nedajú vyriešiť. Vidím iba dve riešenia - buď to hodíte extrémistickým stranám, alebo sa začne uvažovať o revolúcii...“
Výnimka Merkelová
Jednou z veľkých osobností na európskej politickej scéne, ktorá si stále drží silné postavenie, je nemecká kancelárka Angela Merkelová, a to aj napriek tomu, že jej postoj k migračnej kríze rozhádal celú Európu. Dôvod podľa Justa musíme hľadať v hriechoch minulosti. „Treba sa dostať k tomu, ako funguje a ako premýšľa nemecký národ. On si nesie veľkú traumu z druhej svetovej vojny a kancelárka Merkelová je okrem iného jednou z tých osôb, ktorá sa snaží túto traumu prekonávať. Snažia sa proti traume bojovať tak, že teraz sa správajú v mnohých otázkach, ako je napríklad prijímanie migrantov, oveľa ústretovejšie ako iné štáty.“
Napriek snahe sa však nezdá, že by si práve od nej brali príklad politici v ostatných štátoch. Už len to, že sa bavia o jadre Európskej únie, možno svedčí, že Európa sa namiesto veľkého zjednocovania plánuje skôr kúskovať. „Zdá sa, že snahy posunúť EÚ niekam dopredu, z hľadiska napríklad užšej integrácie, budú narážať na nesúhlasy mnohých členských štátov. Hrozí, že skutočne asi dôjde k vytvoreniu viacrýchlostnej Európy - k vytvoreniu skupiniek štátov, ktoré by postupovali vlastným tempom,“ uzatvára Just.
Predčasné voľby, radikálne nálady, chaos...
Vyzerá to tak, ako by európskych voličov zachvátila panika. Zabehnutým politickým štruktúram veria čoraz menej, a tak volia vo väčšej miere radikálov, neraz však aj bohatých oligarchov a vyberajú si aj nečitateľných sympaťákov, ktorí sa objavili ktovie odkiaľ. Zaujímavé je, že v Nemecku má kancelárka Angela Merkelová stále neotrasiteľnú pozíciu a všetko nasvedčuje, že kresťanskí demokrati potvrdia svoju moc aj v októbrových voľbách.
Česko
Na čele krajiny je od r. 2013 prezident Miloš Zeman, ktorý neskrýva svoju veľkú náklonnosť k ruskému prezidentovi Putinovi. Tiež kritizuje súčasnú podobu EÚ a vyhlásil, že by podporil referendum o vystúpení z Únie. Českú republiku čakajú v októbri predčasné voľby, v ktorých má najväčšie šance vyhrať strana ANO miliardára (a Slováka) Andreja Babiša. Toho si iba pred pár dňami vyžiadala česká polícia na trestné stíhanie za zneužitie dotácie 50 miliónov korún.
Španielsko
Hotové Kocúrkovo vlani zažívali Španieli. Riadne a ani nasledujúce predčasné voľby totiž nepriniesli jasný výsledok a stranám sa nedarilo zostaviť vládu dlhých 10 mesiacov! Nakoniec sa dohodli na menšinovej vláde, ktorá však čelí vážnym ekonomickým problémom a môže kedykoľvek padnúť.
Veľká Británia
Vlaňajšie rozhodnutie Britov v referende o vystúpení z EÚ je jednoznačne zatiaľ najväčšou ranou pre spoločnú Európu. Theresa Mayová, ktorá sa následne stala premiérkou po výhre Konzervatívnej strany vo voľbách, to nemá ľahké. EÚ a Londýn sa nevedia dohodnúť, ako vystúpenie Británie z Únie bude vyzerať. Británia, ktorá si myslela, že si z doterajšieho spoločného koláča nechá to, čo jej vyhovuje, sa mýlila. Brusel sa snaží, aby bol rozchod čo najtvrdší a nie je pripravený na kompromisy. A tak veľká časť Britov, ktorí brexit odobrili, už ľutujú...
Francúzsko
Obavy, že prezidentkou jedného z hlavných štátov EÚ by sa mohla stať ultranacionalistka Marine Le Penová, sa nenaplnili. Francúzi si nakoniec v máji chtiac-nechtiac zvolili druhého kandidáta, ktorý sa dopracoval do druhého kola - fešáka Emmanuela Macrona. Niekdajší minister hospodárstva, inak bez väčších politických skúseností, však už dva mesiace po zvolení stratil 10 % zo svojej popularity. Samotní Francúzi nevedia, čo od neho môžu čakať, ale obávajú sa, že veľa dobrého nie.
Maďarsko
Premiér Viktor Orbán už dlhšie pije Bruselu krv. Tento rok vláda rozdala všetkým voličom do domácností dotazník Zastavme Brusel!, v ktorom sa ich pýtala, ako by mala ešte tvrdšie vzdorovať európskym tlakom. Hlavnou témou sporov je prijímanie imigrantov, ale aj financovanie organizácií tretieho sektora zo zahraničia či zahraničné vysoké školy.
Poľsko
Spolu s Maďarmi sú Poliaci v súčasnosti vnímaní ako akísi „zlí žiaci Európy“. Brusel ostro kritizoval vládnucu stranu Právo a spravodlivosť za reformu, ktorá podľa neho oslabí poľskú justíciu a posilní vládnu kontrolu nad súdmi i sudcami. Poľsku pohrozili tiež sankciami.
Rakúsko
Predčasné voľby v polovici októbra čakajú Rakúsko, kde sa nedokázali dohodnúť vládnuci sociálni demokrati a ľudovci. Aj v tejto pokojnej krajine silnejú radikálne tendencie. Vlani sa prezidentom len tak-tak stal Alexander Van der Bellen zo strany Zelených. V prvom kole volieb však predtým skončil až za ultrapravicovým kandidátom Norbertom Hoferom zo Slobodnej strany Rakúska. Ten si získal voličov protiimigrantskými postojmi aj chválou Ruska.
