Pavol Barabáš: V Antarktíde sme prešli dovtedy nedotknutými miestami

Do Antarktídy sa vybral spolu s ostrieľaným polárnikom Petrom Valušiakom, everesťákmi Vladimírom Noskom a Zdeňkom Hrubým a cestovateľom Rudom Švaříčkom. Ich spoločným cieľom bolo prejsť panenské Ellsworthovo pohorie od hraníc kontinentu až na jeho najvyšší vrchol, čo sa doteraz nikomu nepodarilo . "Išli sme 350 kilometrov horami, kde ešte nestála ľudská noha. To je úžasný pocit. Také obrovské nedotknuté plochy už na svete hádam ani nie sú…," zasnene hovorí Barabáš.

" Čistota antarktického kontinentu je podmanivá – prekvapí Vás absolútne čistý a priezračný vzduch, úplné ticho, všade iba odtiene bielej farby," vyznáva sa filmár, ktorému sa podarilo nakrúcať v odľahlých kútoch sveta. Najviac si vychutnával, že strávil mesiac úplne odrezaný od civilizácie, techniky, počítačov a mobilov.

"Tá čistota sa prenáša aj na Vás, na Vaše myšlienky. Zatiaľ čo v meste sa Vám v hlave ženie naraz aj sto vecí a ani jednu z nich nie ste schopný dosledovať, tam v pustatine som sa pri tých mínus 40 stupňoch sústredil iba na pochod. Všetko ostatné bolo nepodstatné. Nikde predtým som nezažil taký pokoj ako v Antarktíde."

Filmár to má ťažšie
Kameraman to má v takých nehostinných podmienkach, ako je vnútrozemie Antarktídy, ešte o čosi ťažšie ako jeho kolegovia. „Podľa plánu sme denne museli prejsť aj 30 kilometrov. Doma som neveril, že to môžem zvládnuť. Kameru som mal schovanú v spacáku, baterky na tele. Keď som chcel urobiť nejaký záber, tak som ju musel vybaliť, vytiahnuť statív. Urobenie záberu mi trvalo aj 15 minút. Potom som musel priateľov doháňať, lebo kvôli mne nemohli povoliť v tempe. Kameraman si ťažšie oddýchne, nakrúca aj počas prestávky, keď ostatní jedia a odpočívajú," opisuje nástrahy svojho expedičného filmovania.

Pri takýchto extrémnych podujatiach musí ísť filmovanie niekedy bokom. Aj Barabáš to zažil: "V mínus 40-stupňovom mraze, keď sme hľadali cestu obrovským ľadopádom, nás zastihla hrozná víchrica. Blúdili sme celý deň v bielej tme, kým sme našli sane s naším materiálom. Jeden z nás už bol omrznutý. Museli sme rýchlo postaviť stan. Pomyslel som si, že by bolo vynikajúce nakrútiť, ako sa na ten stan všetci hádžeme, aby nám ho neodfúklo. Ale to sa nedá. Dostať omrznutého priateľa do stanu je prednejšie ako mať fantastické zábery. "

Barabáš miluje "poctivé" cestovanie ako za starých čias. Nerád používa techniku, teda okrem kamery a fotoaparátu. "Do Antarktídy vás však nepustia bez satelitného telefónu. Bolo humorné, keď sa na displeji objavil text – spojenie nie je možné, konktaktujte najbližšieho operátora. A ten bol od nás nejakých 14-tisíc kilometrov."

Lepšie je nevedieť
Barabáš nevidí na svojom cestovaní do neprebádaných končín nič dobrodružné ani nebezpečné. "Starí cestovatelia hovoria, že dobrodružstvo je iba zle pripravená cesta. Ale aj keď máte všetko dobre pripravené, tak aj tak musíte mať k prírode úctu a rešpekt. A to je už o skúsenosti. Odvážnych sú plné cintoríny." A nebezpečenstva sa nebojíte iba vtedy, keď o ňom neviete.

"Keď sme sa mesiac plavili napríklad v Etiópii na rieke Omo, museli sme sa naučiť žiť so stovkami krokodílov a hrochov. Keď som si potom po návrate z expedície doma pozrel dokument o krokodílovi nílskom, tak som sa zhrozil. Keby som vedel, čo toto zviera v skutočnosti dokáže, tak do tej rieky v živote nevstúpim," smeje sa ostrieľaný cestovateľ. "Viac nebezpečenstiev ako vo svete, však môžete zažiť doma, na Slovensku. Stačí sa pozrieť na naše cesty, či tragické udalosti v Tatrách," dodáva.

Aj on však v živote zažil situácie, keď vážne uvažoval o tom, či sa má pustiť naozaj do každého nakrúcania. Perné chvíle zažil práve na Slovensku, pri objavovaní novej tatranskej jaskyne Mesačný tieň. "Spali sme pod zemou v hĺbke 320 metrov. Dole som sa predieral spolu s kamerou cez úzku úžinu. Nešlo to. Ani vlastnou váhou sa mi nedarilo pretlačiť sa uzučkým a dlhým komínom. Nakoniec sa mi to za pomoci priateľov nejako pošťastilo. Celú noc som v útrobách hory nemohol zaspať, lebo som nechápal, ako sa dostanem napovrch. Našťastie som pri dvojdňovej lopote dolu v jaskyni schudol päť kíl a tak som sa hore nakoniec dostal, ale aj spolu s pevným presvedčením, že jaskyniarom nebudem."

Nezanechať po sebe stopy
Čo je vlastne pre Barabáša tým najväčším impulzom, ktorý ho vyženie do sveta? Z expedície priniesť poznanie ukryté vo svojich filmoch. "Výroba filmu v štúdiu je pre mňa často náročnejšia ako samotná expedícia. Zvyknúť si zas sedieť celé dni, noci, mesiace v strižni, nie je jednoduché. Za mňa to však nikto neurobí," hovorí.

"Cieľom mojej tvorby sú filmy o ľuďoch, ich vnútornej slobode a ich splynutí s neporušenou prírodou. Je krásne stať sa aspoň na chvíľu súčasťou niečoho, čo sme uchránili pred sebou samými. Mojou snahou je pokúsiť sa zachytiť to, čo tu možno o pár rokov nebude. Ten adrenalín je až niekde na poslednom mieste. Vlastne ten adrealín prežívajú viac moji diváci."

Podľa Barabáša si ešte stále môže človek nájsť to svoje biele miesto na mapách, kam ešte nevkročila civilizácia. Bohužiaľ ich ubúda. "Civilizačný valec je veľmi rýchly a ničivý. Na Novej Guinei sa nám podarilo skontaktovať prírodné kmene, ktoré žijú ako v dobe kamennej a ešte neprišli ani do styku s modernou civilizáciou. Jej vplyv býva často až desivý. Za domorodcami prídu v dobrej viere ľudia, čo im dajú z nejakej charity tričká. Ale už im nevysvetlia, že tričko treba aj oprať. A keď v nich zmoknú, prechladnú… Vidíte ich chodiť v špinavých a smradľavých handrách a je vám smutno, že už ich nikto nikdy nenakrúti v ich prirodzenej čistote," opisuje svoje smutné skúsenosti Barabáš. "Pri návšteve takýchto civilizáciou nedotknutých ľudí máme jednu zásadu: Nesmieme zanechať za sebou ani najmenšiu stopu. Neexistuje, aby sme im nechali napríklad plastovú fľašu, hoci im by sa veľmi zišla," dodáva.

Podľa mnohých musí byť takéto cestovanie drahé. Známy dokumentarista to vidí inak: "Cestovanie napríklad v prinesenom rafte je zadarmo. V Afrike na rieke Omo nám na jedenie stačila šošovica, krúpy, ovsené vločky a sem-tam si ulovíte v rieke sumca. Veľa ľudí vám pomôže. Najdrahšia je na takejto ceste letenka. Ale sú aj expedície, ako tá do Antarktídy, kde drahšia už je hádam iba cesta na Mesiac."

Ostanem doma
Napriek tomu, že Barabáš prešiel s kamerou všetky svetadiely, sám seba vidí ako rodinne založeného človeka, ktorý má najradšej domáce hory. "Nie som cestovateľ, iba niekedy odídem na pár týždňov nakrúcať mimo domov. Myslím si však, že keď sa mi podarí zdokumentovať príbeh o posúvaní ľudských hraníc, alebo zachytiť duchovné tradície ľudstva, či vyvolať s filmami údiv nad zázrakmi prírody na našej planéte, je to pre moje deti lepší príklad, ako keby som mudroval každý večer niekde v krčme," hovorí.

Tento rok by sa nemal od manželky Ivice (39) a synov Martina (12) a Juraja (16) pohnúť ani na krok. Chce sa venovať nakrúcaniu filmu o Slovensku a jeho tradíciach i prírode. "Teším sa, že tento rok nepôjdem nikam. To som sa však tešil už vlani a nakoniec som absolvoval tri filmárske expedície," dodáva s úsmevom dokumentarista, ktorého filmy obdivujú diváci na mnohých festivaloch po celom svete.

Fotografie: K2studio

Pavol Barabáš (46)
Dokumentarista a cestovateľ. Autor širokej škály ocenených horských filmov s tematikou života ľudí v extrémnych podmienkach. Medzi najznámejšie patria Amazonia Vertical o prechode stolovej hory v amazonskom pralese, Omo - cesta do praveku o civilizáciou nedotknutých kmeňoch v Etiópii, Mustang - o živote v malom himalájskom kráľovstve, Pururambo - o domorodcoch v indonézskej provincii Irian Jaya na ostrove Nová Guinea.