Pomáha vojnou zmietanej krajine, aby sa postavila na nohy. Hoci je v diaľke ešte stále počuť výbuchy, Miška nemá čas zamýšľať sa nad tým, čo keby... Jej poslaním je dostať iracké deti späť do školy, aby sa vydali správnym smerom a nezlákali ich extrémisti.
Michaela, vysvetlite nám, čo presne v Iraku robíte?
Pracujem pre neziskovú organizáciu Človek v ohrození na oddelení vzdelávania. Cieľom nášho projektu je zvýšiť kvalitu vzdelávania detí v severnom Iraku. Ja napríklad manažujem projekt v oblasti Zumar, čo je oblasť pri Mosulskej priehrade. Pracujeme tam na piatich školách, kde robíme rôzne aktivity, ako napríklad budovanie nových tried, aby od septembra mohli deti chodiť znova do školy. Veľkú časť nášho projektu tvorí aj tréning učiteľov.
Aký tréning?
V oblasti Mosulu vyučujú učitelia, ktorí nedostali aj rok a pol plat, no aj tak stále učia, pričom majú v niektorých triedach aj 60 žiakov, čo je obrovská záťaž. Preto im ponúkame tréningy rôznych psychosociálnych zručností, aby vedeli, ako k traumatizovaným deťom pristupovať. Učiteľ v Iraku má trochu iné postavenie ako učiteľ na Slovensku. V Iraku je stále vnímaný ako obrovská autorita a vzor. Keď sa detí spýtate, čím chcú byť, veľakrát povedia učiteľom. Vieme teda, že keď učitelia budú vedieť správne pracovať s deťmi, bude to mať výborné motivačné účinky. Vzdelávanie je priorita.
Počas vojny s Islamským štátom odišli z Iraku masy ľudí. Je tam dostatok učiteľov?
Nie, ale vážime si každého, kto chce pomôcť. Napríklad mám známych učiteľov, ktorí cestujú každý deň 2,5 hodiny do oblasti Zumar a potom 2,5 hodiny späť iba preto, aby deti dohnali učivo a aby od septembra mohli znova nabehnúť na riadnu školskú dochádzku. Klobúk dole pred nimi.
Štatistika je drsná, za minulý rok bolo vo svete zabitých takmer 300 humanitárnych pracovníkov. Nebojíte sa o život?
Samozrejme, som si vedomá rizika, do ktorého vstupujem. Isté veci sa snažím nepripúšťať si, no napriek tomu sa mi pred odchodom snívali zlé sny. V rámci výcviku sme absolvovali rôzne školenia ohľadom kultúry, ale aj bezpečnosti. Učili nás, čo robiť v prípade pokusu o znásilnenie, únosu či priamej paľby. Viem, že ak sa v nej ocitnem, najlepšie je ukryť sa za predným kolesom auta. Ak ma unesú, viem, že je dobré myslieť pozitívne, dávať si plány, čo urobím, až sa dostanem na slobodu, rozkúskovať si dni na menšie časti a s únoscami spolupracovať, ale zasa im nepovedať všetky informácie. Samozrejme, teória je jedna vec, iná je prax.
Mosul je už dlhšiu dobu oslobodený, irackí vojaci slávnostne roztrhali i čiernu vlajku Islamského štátu, ktorá viala nad mestom. Je tam už bezpečne?
Viete, svet obleteli správy, že Mosul bol oslobodený, a ľudia si myslia, že už je tam pokoj. Nie je to celkom tak. Každý deň dostávam interné informácie od bezpečnostných zložiek o počte mŕtvych civilistov. Každý jeden deň, ešte aj dnes, tam zomierajú nevinní ľudia. Islamský štát nie je úplne vytlačený z mesta, lebo v niektorých domoch sa ich vojaci ešte stále skrývajú. Okrem toho, aj keby bol všade už pokoj, ľudia by sa aj tak nemohli vrátiť domov.
Prečo?
Nie je tam infraštruktúra, nie je tam elektrika, domy sú zničené, rozbombardované, často je ich okolie zamínované. Stále to nie je miesto, kde sa dá bývať. Pritom by bolo veľmi dobré, ak by sa ľudia do mesta vrátili, ibaže nemajú kam. Lekári, právnici, architekti a mnohí iní kvalifikovaní ľudia teraz žijú u príbuzných v iných častiach krajiny alebo v stanoch, no sú radi, že vôbec žijú. Návrat inteligencie do mesta by pomohol, pretože v krajine po porážke ISIS vzniká vákuum, ktoré môže vyplniť iná militantná skupina. Ak by sa vrátila inteligencia, zaplnila by prázdne miesto a pomohla viesť krajinu správnym smerom. Teraz je práve to obdobie, keď by sa malo pracovať na nasmerovaní krajiny a vzdelania, aby sa nová generácia vydala správnou cestou. Na druhej strane sa veľa šikovných občanov teraz vracia do krajiny zo zahraničia, napríklad z Nemecka či Indonézie.
Čiže migrácia nefunguje iba smerom do Európy, ale aj opačne?
Áno, krajina sa pomaličky stabilizuje a oni ju chcú postaviť na nohy. Cítia, že teraz je ten čas, keď môžu byť nápomocní.
A čo deti? Ako spracovali hrôzy, ktoré sa v krajine diali?
Ako ktoré. Raz som sa rozprávala s jedným chlapcom prostredníctvom jeho strýka, ktorý mi tlmočil. Iba som sa ho pýtala na niečo ohľadom školy a on mi začal hovoriť: No a vtedy, keď sme utekali s maminou, lebo mi zabili otca... Hovoril o tom tak vecne, ako keby to bolo v poriadku. Iné sa zasa viac utiahli do seba, nevedia nadväzovať vzťahy alebo sú agresívnejšie, nesústredené, ťažšie sa im učí, trpia nespavosťou, menšie deti majú problémy s pomočovaním. Na výtvarnej hodine často kreslia vlajky či spievajú nacionálne piesne. Musí sa k nim pristupovať veľmi jemne, preto robíme rôzne psychosociálne aktivity. Niektoré deti prišli nielen o domov, ale aj o rodičov a celé rodiny. Raz som videla jedného chlapca, ako bežal, spadol a strašne si rozbil koleno. Čakala som obrovský plač, ale on sa zdvihol ako keby nič a s krvavým kolenom bežal ďalej. Bola som z toho šokovaná, pretože to nie je normálna reakcia detí. Jednoducho sú tak viac apatické a citovo ploché. Je to celkom strašidelné...
Čo robia siroty, ktoré stratili celé rodiny?
Je to rôzne. Často vidíte pri ceste detských vojakov so zbraňami v službách kurdských síl ako kontrolujú vojenské prechody. Sú to väčšinou staršie siroty, ktorým nik nezostal. Tieto deti veľakrát nemajú kam ísť a vojsko im ponúkne ubytovanie a stravu.ň
Zažili ste na vlastnej koži, že sa nejaké deti zradikalizovali, alebo že majú sklony k radikalizácii?
Na menších deťoch pozorujem to, že sa hrajú na vojakov a stále sa akože strieľajú so zbraňami. Poviete si, že veď to robia aj naše slovenské deti, ale tam je to také mrazivejšie. Je jasné, že ak teraz nebude nejaký veľký nábor, aby sa deti vrátili do škôl, je tu veľká šanca, že budú náborované militantnými skupinami.
Darí sa vám nalákať deti naspäť do školy?
Momentálne robíme kampaň Späť do školy. Hovoríme s rodičmi, učiteľmi a celými komunitami o tom, aká je škola dôležitá. Nie vždy nám to, samozrejme, vychádza, napríklad niektorí rodičia sú veľmi konzervatívni a nechcú dovoliť dievčatám, aby išli nazad do školy, pretože sa musia veľmi skoro vydať. Inokedy je zasa problém, že v školách nie sú toalety. Deti dlho cestujú do školy, kde sú pár hodín, a potom zasa nazad. Je to náročné. Kebyže sme to my a naša kultúra, tak si odbehneme za nejaký kríček, no tam je to neprípustné. Inokedy sú polia medzi domovom a školou zamínované, takže niekedy je naozaj pochopiteľné, že rodičia nechcú posielať deti do školy. Potreba školskej dochádzky týchto detí sa pritom týka aj nás Európanov, pretože čím viac budeme pracovať s ľuďmi v ich domove, tým menej frustrovaných ľudí bude migrovať k nám.
Akí sú Iračania?
Iračania sú veľmi hrdý národ a všetko si chcú urobiť a zrekonštruovať sami. Na jednej strane tam cudzincov a organizácie z vonku veľmi nechcú, ale vedia, že na svojpomocné práce nemajú kapacity. Dokonca aj mukhtari - starejší z obce s nami spolupracujú. Dovolili nám používať mikrofón muezína, ktorý je v mešite a používa sa na zvolávanie na modlitby. Vďaka tomu sa odtiaľ každý piatok ozýva: Človek v ohrození pozýva deti do školy... Je to milé.
Ako to v krajine teraz vyzerá?
Niekde život pokračuje, inde niet ani nohy, pretože je to tam celé vybombardované a zamínované. V rámci Iraku sú obrovské rozdiely a kontrasty. Napríklad v meste Duhok, kde žijem, fungujú školy či obchody. Toto mesto je od Mosulu vzdialené iba 60 kilometrov a rozdiely sú obrovské. Zaujímavé je, že napriek tomu, čo sa okolo vás deje, musíte dať svojim deťom jesť, musíte ich vystrojiť do školy a musíte fungovať. Ľudia sa rodia, sobášia, umierajú. Život jednoducho pokračuje. Nie je to tak, že o. k., teraz je vojna, zalezme do úkrytu a vylezieme až bude po všetkom. Samozrejme, je to tak iba v miestach, kde je to možné.
Čo je pre vás na práci najkrajšie a čo najťažšie?
Irak je tak dlho zmietaný všelijakými konfliktmi, že si ľudia viac vážia každý jeden deň a sú k sebe ľudskejší. Už po pár dňoch sa medzi mnou a mojimi lokálnymi spolupracovníkmi vytvorili silné putá. Najťažšie je udržiavať si odstup. Vidíte okolo seba veľa problémov, ktoré máte potrebu vyriešiť. Ťažké je povedať si, že cez víkend nepracujem alebo si dať celkovo voľno.
Ste žena, ako ste vnímaná v Iraku?
Kurdistan je trošku liberálnejší ako zvyšok Iraku. Chodím, samozrejme, zahalená, celá okrem hlavy, pretože rešpektujem ich kultúru a chcem, aby oni rešpektovali mňa.
Kto je...
• rodáčka zo Senca
• vyštudovala sociálnu prácu a psychológiu
• absolvovala psychoterapeutický výcvik na Karlovej univerzite
• pracovala v rôznych mimovládnych organizáciách
• s Človekom v ohrození poskytovala na srbsko-chorvátskych a grécko-macedónskych hraniciach humanitárnu pomoc počas migračnej krízy
